Aladaglar skiexpress

29 | 02 | 2020

Panoráma tureckého pohoria Aladaglar z vyhliadky nad mestom Camardi


20.02.2020: LM. JIT systém. Hladký Pegasus. Zamračené Turecko. V diplomatických kruhoch.
21.02.2020: Ankara. Dážď. City trek. Biela mešita. Hrad kontrastov. Obývačkový bouldering.
22.02.2020: Erciyes. Ranná jazda. Turecká Jasná. Magické oblaky. Anjelská cesta. Únava L1.
23.02.2020: Erciyes->Aladaglar. Oddychové ráno. Rodinná lyžovačka. Climbing bungalow. Recep.
24.02.2020: Yasemin. Turecké Dolomity. Prieskumná misia. Lavínový otáznik. Únava L2.
25.02.2020: Kazikli. Lezecký restday. Skvostný Bal a Kara. Trable s pecou. Studená noc.
26.02.2020: Demirkazik. Bludisko. Kuloár kuloárov. Časový sklz. Technické finty. Únava L3.
27.02.2020: Oddych. Nelezenie. Dokrútky. Kebabové hody. Opravená pec. Konečne teplo.
28.02.2020: Emler. Recep na palube. Nekonečná dolina. Prekvapivá nehmla. Kuloár OS. Ankara.
29.02.2020: Ankara. Tesekkurler, Turecko! Korónové vrásky. Kofeínová jazda. Volebná noc. LM.

 

 Lyžiarske resumé:  

- Erciyes (S vrchol, 3900 m) Anjelskou cestou

- sedlo Yasemin (3400 m) S kuloárom

- Demirkazik (3756 m) J stenou

- Emler (3723 m) Z kuloárom

 

Erciyes - V stena - Anjelská cesta

Erciyes

sedlo Yasemin - S kuloár

sedlo Yasemin

Demirkazik - J stena

Demirkazik

 

Emler - Z kuloár

Emler

 

Okrem fotiek nižšie je možné nájsť zúžený výber aj v galérii Turecko 2020

 

Článok pre časopis Horolezec nájdeš medzi publikáciami

 

O našich skialpových dobrodružstvách v Turecku sa dozvieš viac vo filme Aladaglar skiexpress

 

Zopár fotiek a informácií nájdeš aj na stránke nášho skialpinistického projektu Ski the World

Turecké skialpinistické dobrodružstvo začíname hladkým pegasovským letom na trase Viedeň - Istanbul - Ankara
V Ankare nás víta Rasťo Križan, ktorý vďaka dlhoročným diplomatickým misiám pozná pohoria na Blízkom východe pomaly viac ako Tatry a má pre nás v tunajších kopcoch vyhliadnuté lahôdkové línie (fotil Robo Vrlák)
Prvý deň v daždivom počasí začíname zľahka niekoľko kilometrovým trekom naprieč centrom Ankary
Turecko je moslimská krajina a dôkazom toho je aj množstvo monumentálnych mešít
Vstupná brána do mešity Melike Hatun (fotil Robo)
V honosných útrobach mešity sa človek obklopený všetkým tým božstvom cíti naozaj maličký (fotil Robo)
Po prehliadke mešity sa presúvame na hrad Ankara Kalesi, ktorý patrí k najstarším častiam Ankary, o čom svedčia aj vykopávky datované do 7. storočia n.l. (fotil Robo)
Hrad bol postavený na vyvýšenine v strede mesta so strategickým výhľadom na okolie
Pohľad smerom na ankarský downtown (fotil Robo)
Polozrúcané slumy okolo hradu ostro kontrastujú s moderným centrom mesta (fotil Robo)
Turistická časť hradného komplexu pozostáva z niekoľkých zrekonštruovaných uličiek, kde v jednej z miestnych reštík môžeme ochutnať pravý turecký kebab
Poobede sa vraciame naspäť k Rasťovi a jeho rodine, kde v multifunkčnej obývačke najskôr trochu zabouldrujeme, potom zaťukáme ping-pong, zahráme na bicích, zapretekáme na autodráhe a na záver dňa zaplávame v bazéne na -6. poschodí... (fotil Robo)
Ďalší deň začíname päťhodinovou jazdou z Ankary cez mesto Kayseri do lyžiarskeho strediska Erciyes
Aj v rezorte musí byť poriadna mešita
Za humnami lyžiarskeho strediska sa vypína stará vyhasnutá sopka Erciyes (s výškou 3917 m najvyšší vrchol Centrálnej Anatólie a piaty najvyšší v Turecku), kde plánujeme aklimatizačne vyliezť a zlyžovať tzv. Anjelsku cestu
Z hornej stanice lanovky nastupujeme do cesty rozsiahlym východným kotlom (fotil Robo)
V kotli stretávame veľké skupinky pešiakov, ktorí sem prišli za zážitkami v ťažkotonážnom štýle
Výstup Anjelským kuloárom vedie pomedzi spektakulárne sopečné vežičky
Sklon sa pohybuje okolo frírajdových 40° a sniežik je zväčša príjemne prachový, takže lyžovačka dnes bude za odmenu
Hra slnečných lúčov, prevaľujúcich sa hmiel a špicatých vežičiek vytvára cestou hore nádherné prírodné divadlo
V hornej časti obchádzame podozrivý náfuk sprava mixovým rebrom, ktorým sa dostávame až na vrcholový hrebeň
Výstup ukončujeme pri vrcholovej tyčke na severnom vrchole (3900 m) a keďže je zima ako v tureckom filme a čas pokročilý podvečerný, dlho sa tu nezdržujeme
Ešte mystický pohľad na hlavný vrchol, ktorý je o pár metrov vyšší, no jeho skalnatá vežička pre nás z lyžiarskeho hľadiska nie je zaujímavá
Po krátkej prestávke začíname lyžovať po vrcholovom hrebeni naspäť nad Anjelský kuloár
Vrcholový hrebeň je technicky zaujímavý no bez väčšej expozície
Pohľad dole do Anjelskej cesty, kde na nás čaká najskôr pár metrov strmej hrochote a potom nedotknutý prašan (fotil Robo)
Sniežik nižšie v žľabe je výborný, spod lyží to len tak práši na všetky svetové strany
Hore sme sa teperili niekoľko hodín, dole sme za pár minút
Kým sme si vybehli a zlyžovali vrchol, pešiaci stihli v kotli rozložiť svoje ťažkotonážne batohy a postaviť basecamp
Z kotla pokračujeme po nekonečných zjazdovkách dole do rezortu
V dolnej časti strediska to napriek prichádzajúcemu šeru stále žije
Ubytovávame sa v lacnom hosteli hneď vedľa zjazdoviek - v prepočte za nejakých 20 eur na osobu vrátane polpenzie, pomer kvalita/cena naozaj výborný
Tretí deň sa doobednou lyžovačkou lúčime s Rasťovou rodinkou a mierime do pohoria Aladaglar
V Aladaglare sa pre nás stáva na pár dní základným táborom lezecký kemping, ktorý spravuje miestny drtič Recep Ince so svojou ženou
Chatky v kempingu sú romantika sama o sebe
Štvrtý deň výletu nezaháľame a v peknom počasí vyrážame na prieskum do srdca Aladaglaru - do doliny Narpuz (fotil Robo)
Terénnou Toyotou nás miestny dedinčan vyváža po poľných cestách do výšky cca 1850 m, kam až to sneh dovolí a potom pre istotu skúsi pár metrov ešte naprázdno zahrabať kolesami, aby sme videli, že ďalej to už naozaj nejde. Prevýšenia na kopce okolo 3700 metrov teda budú slušné, čakajú nás tu veru dlhé túry...
Vstupnou bránou do doliny Narpuz je úzky kaňon obklopený peknými vápencovými stenami (fotil Robo)
V kaňone je na naše prekvapenie a potešenie prešlapaná čerstvá stopa - ako neskôr zisťujeme, okrem nás v pohorí pôsobí ešte jedna skialpinistická skupinka z Talianska
Luxusne prešlapaná stopa však odbáča v spodnej polovici doprava do bočnej dolinky, a tak si vyššie už musíme raziť cestu hore poctivo sami
Dolina je nekonečná divočina a na slnko sa dostávame až po troch hodinách lopoty v hlbokom snehu (fotil Robo)
V hornej časti doliny sa nám pomaly ukazuje aj južná stena Demirkaziku, ktorá je hlavným cieľom našej expresnej tureckej miniexpedície
Dnešná prieskumná túra vedie do sedla Yasemin (v pozadí v strede), odkiaľ by sme mali mať na Demirkazik priamy výhľad
Výstup severným kuloárom je strmý, no bez lyží sa boríme miestami po pás do snehu, takže strmo-nestrmo, musíme to celé prešlapať na lyžiach (fotil Robo)
Krátky oddych na snehovom hrebienčeku a potom ďalšie nekonečné cik-caky smerom hore
Čerstvého snehu je veľa a pod tým tvrdý podklad, takže lavínové kontrolky zapíname na maximum, dávame veľké rozostupy a opatrne pokračujeme ďalej
Okolité scenérie sú úžasné, charakterom trochu pripomínajú Dolomity (fotil Robo)
Záverečný úsek do sedla je čiastočne ovplyvnený aj vetrom, takže tadeto radšej extra opatrne a po jednom (fotil Robo)
Rasťo v sedle Yasemin (3400 m), odkiaľ máme Demirkazik ako na dlani a môžeme si detailne nafotiť jeho nádhernú južnú stenu
Našim dnešným optimistickým cieľom bol traverz až na Emler (na fotke v pozadí v strede), no v ťažkých podmienkach a uvedomení si skutočných rozmerov hôr Aladaglaru, prehodnocujeme plány a vraciame sa naspäť do sedla
Zo sedla lyžujeme líniou výstupu naspäť do doliny Narpuz
Lyžovačka nadol kuloárom je výborná (fotil Robo)
Frírajdové parádičky v strednej časti kuloára (fotil Rasťo)
Prášenica v spodnej časti zjazdu
Dojazdový kužeľ a naše tri lyžiarske podpisy
Lyžovačka pod kuloárom ani zďaleka nekončí, čakajú nás stovky metrov parádneho prašanu v celej hornej časti doliny
Na lyžiach sa dostávame až na poľnú cestu, kde nás čaká stará známa Toyota a odvoz naspäť do kempu
Po Yasemine sme mierne pokrčení, takže dávame restday
V rámci aktívneho oddychu si ideme zaliezť do krásneho kaňonu Kazikli vzdialeného od nášho kempu len 15 minút jazdy autom (fotil Robo)
Na rozlez si dávame prvú dĺžku cesty Nosferatu za 6a (fotil Robo)
Nasleduje skvostná hrana Bal Yolu (6b)
Potom sa presúvame kúsok nižšie pod 80-metrovú mierne previsnutú stenu a servírujeme si ďalšie lahôdky ako napríklad Perseus (6b+)
Scenerické lezenie na kvalitnom zlepenci so zasneženými horami v pozadí - lepší oddychový deň si snáď ani nemôžeme priať (fotil Robo)
Rasťo je nezmar, a tak v závere za ním namotivovaní ešte aj my s Robom flešujeme ďalšie dva skvosty v podobe cesy Berber Aspirin (6c) a Kara Inci (6c+)
Po lezení či lyžovaní dobre padne výdatné a rýchlo pripravené jedlo v podobe lahodného Travellunchu (fotil Robo)
Na záver oddychového dňa sa ideme pri západe slnka prejsť na vyhliadkový kopček nad mestom Camardi
Z vyhliadky máme celé pohorie Aladaglar ako na dlani (fotil Robo)
Pohľad na Demirkazik - druhý najvyšší vrchol pohoria, ktorý chceme skúsiť navštíviť a zlyžovať nasledujúci deň
Z detailnej analýzy našich prieskumných fotiek z túry na Yasemin sa ako najschodnejšia cesta nahor a kontinuálna línia na lyžovanie javí krásna južná stena
Na brieždení nastupujeme starou známou cestou do doliny Narpuz
Kaňon v strednej časti doliny
Po vyše troch hodinách zahrievacej chôdze dolinou prichádzame pod južnú stenu, ktorej spodnú časť tvorí neprehľadné bludisko vežičiek a žliabkov
S miernym časovým sklzom sa dlho nezdržujeme a po krátkom doplnení energie tyčinkami Marva vyrážame do steny
Vďaka detailnému naštudovaniu fotiek spred dvoch dní presne triafame líniu žliabkov pomedzi skalné veže v spodnej časti (fotil Robo)
Prvým veľkým otáznikom je prechod zo spodnej časti steny do kuloára, kde však nachádzame tento krátky vysnežený žliabok, ktorý cestou hore obliezame po skale, aby sme si ho pred lyžovaním nerozbili pešou stopou
Nasleduje krátka exponovaná snehová rampa ponad 20-metrovú kolmú stienku, na ktorej je na našu radosť postačujúce množstvo snehu aj na zjazd
Za rampou sa nám otvára cesta k vrcholu obrovským kuloárom
V spodnej časti kuloára je sneh odmäknutý a napešo sa borí vyše kolien, takže si pomáhame výstupom na lyžiach, pokiaľ to sklon dovolí
V strmej hornej časti volíme na výstup ľavú, objektívne menej nebezpečnú časť kuloára, ktorý je však už okolo obeda tiež nahriaty, preto sa snažíme postupovať najrýchlejšie, ako to ide
Trošku vydýchnuť si môžeme až na snehovom rebre, kde sa spája hlavný žľab kuloára (na fotke vľavo) s vedľajším žľabom, ktorým sme vyliezli na rebro
Stena je však nekonečná a na vrchol nám stále zostáva ešte asi 200 výškových metrov
Čím vyššie, tým krajšie výhľady na všetky svetové strany
Hurá, vrchol na dohľad! (fotil Robo)
Po ôsmych hodinách lopoty konečne vrchol Demirkaziku (3756 m)
Výhľad z vrchola smerom na sever a východ (v pozadí vľavo vidieť masív sopky Erciyes, kde sme pred pár dňami začínali)
Pohľad na juh a západ
Na vrchole sa dlho nezdržujeme - máme výrazný časový sklz, takže po pár fotkách a marve jazda dole (fotil Robo)
Vrcholová časť zjazdu je exponovaná, priamo pod nami je 100-metrová kolmá stena spadajúca do strednej časti kuloára
Spod vrcholového hrebeňa lyžujem do hlavného kuloára prvým strmým a úzkym žľabom, ktorý púšťa, no sneh tu nie je optimálny (tenká vrstva odmäknutého firnu s podklzujúcim tvrdým podkladom), preto chalanom odporúčam, aby radšej lyžovali ľahším žľabom viac sprava
Nižšie v kuloári sa po chvíli opäť stretávame a spoločne pokračujeme ďalej (na fotke vľavo chalani lyžujú variantu popod našu výstupovú trasu - v zákrese bodkovaná varianta, vpravo je vyznačená línia napriamujúcim žľabom)
Prechod z hornej časti kuloára cez zúženie do strednej časti línie (fotil Robo)
Niektoré miesta nám už zašli do tieňa a vytvorila sa v nich nepríjemná kôrka
Na slniečku je však lyžovačka stále veľmi dobrá
Zo strednej časti kuloára púšťame lavínku, ktorá nám čistí celú jeho spodnú časť a znepríjemňuje lyžovačku v najplytších miestach kuloára
Po ľahšej strednej a spodnej časti kuloára sa dostávame do technicky kľúčovej časti zjazdu, ktorá začína krátkou exponovanou rampou - tá sa stihla od rána hodne vytopiť, takže do nej nastupujeme na pár metroch opatrným bočným zostupom na lyžiach
Nasleduje technicky nepríjemný začiatok uzučkého žliabku (na pár metroch bočný zostup na lyžiach), z ktorého z týchto miest ďalej prekonávam krátky úsek strmým šusom, dobrzďujem na snehovom hrebienku a následne sa druhým (už ľahším) šusom dostávam do vedľajšieho žliabku - skutočne famózna technická pasáž! (fotil Robo)
Ďalším pánom na holenie je Robo, ktorý má technickú časť kvôli dlhším lyžiam o čosi zaujímavejšiu
No a najviac zábavy v cruxe má Rasťo, ktorý má z nás najdlhšie lyže...
Kým chalani prebojujú kľúčový flek, dávam si pár minút pauzu a kochám sa okolitými scenériami (fotil Robo)
Kľúčový flek sme všetci traja zvládli, a tak môžeme pokračovať v jazde nadol labyrintom vežičiek spodnej časti steny
Chalani v dojazde zo steny
Dole v doline iný svet - namiesto firnu, riediny a kôry pre zmenu prvotriedny turecký prašan
Po vyše desiatich hodinách sme naspäť na ceste pod Sokullu Pinar kempom, kde nás už čaká domáci so svojou nesmrteľnou Toyotou (fotil Robo)
Po Demirkaziku sme mierne až silne pokrčení, takže ráno dospávame a zvyšok dňa si servírujeme zaslúžený oddych
Voľný deň využívame na dokrútky rozhovorov s majiteľom kempu a jedným z najväčších znalcov tunajších hôr Recepom Ince, ktorý nám gratuluje k prvozjazdu a stále nevie pochopiť, ako sa nám mohlo podariť zlyžovať tak divokú a ťažko dostupnú horu ako Demirkazik
Poobedie využívame na obhliadku miestnej architektúry
Večer ideme zblízka obzrieť vysvietenú mešitu v Camardi, ktorá v pravidelných intervaloch mení neónové farby svojich minaretov
Na večeru dopĺňame proteíny výbornými kebabmi v miestnej reštike
Náš čas v tureckých kopcoch sa rýchlo blíži ku koncu, a tak si v záverečný deň ordinujeme dlhú túru na Emler spojenú s prieskumným zjazdom obrovského západného kuloára
Nástup na túru starou známou cestou pod Sokullu Pinar kemp - tentokrát sme to dali na aute zase o pár metrov ďalej než naposledy
Dnes sa k nám na túru pridal aj Recep, ktorý nám ako znalec oblasti ukazuje, kde aké cesty urobil a vyliezol v okolitých krásnych vápencových stenách
Vyššie v doline prechádzame popod svah, kde v týchto miestach pred pár rokmi zahynuli v lavíne štyria pešiaci
Marvatime (fotil Robo)
Dolina Karayalak je dlhánska a trvá nám niekoľko hodín, kým dôjdeme na jej koniec do sedla Celik Buyduran medzi vrcholmi Emler a Kizilkaya (najvyšší vrchol pohoria Aladaglar)
Zo sedla pokračujeme po vyfúkanom hrebeni na vrchol Emleru (3723 m)
Po chvíli sa na vrchole stretáme všetci štyria a archivujeme tento prítomný okamih do večnej podoby elektronickej fotografie
Okolo vrchola sa kopia hmly, preto zhora rýchlo obzerám nástup do západného kuloára, ktorý podľa informácií od Recepa ešte z vrchola nebol zlyžovaný - aj keď pri takej jasnej, logickej a relatívne nenáročnej línii sa mi tomu moc nechce veriť... (v pozadí vrcholová časť južnej steny Demirkaziku, kde sme lyžovali pred dvomi dňami) - fotil Robo
Z vrchola lyžujeme najskôr po severnom hrebeni a potom sa na onsajt púšťame do obrovského západného kotla, ktorý by nás dole mal vypľuť cez žľab do ústia doliny Karayalak
Lyžovačka je podobne ako dnešné počasie striedavá oblačná - od vetrom ubitej dosky a zarezávacieho prašanu v hornej časti až po firnovú kôru v spodných partiách (fotil Robo)
Rasťo pri lyžovaní v strednej časti kotla
V spodnej časti sa kuloár zužuje do strmého žľabu, ktorým sa pohodlne a rýchlo dostávame pod spodné zúženie doliny Karayalak
V ústí doliny čakáme na Recepa, ktorý lyžuje naspäť výstupovou normálkou, a potom všetci spoločne pokračujeme v zjazde ku autu
Podvečer sa z kempu lúčime s pohorím Aladaglar, kde sme síce pôsobili relatívne krátko no intenzívne, a potom nás čaká nekonečná päťhodinová cesta naspäť do Ankary
Ráno sa budíme vo svete tureckej metropoly, kde práve zaznamenali štyri prípady koronavírusu
Rasťo nás ide odprevadiť na letisko - Rasťo, ešte raz veľká vďaka za všetko!
Záverečný let do Viedne pri západe slnka s úsvitom temných časov koróny...