... Do prdele, čo robím na štande, keď ešte pred pár sekundami som bol o 12 metrov vyššie? Po chvíli mi to dochádza - hodil som tlamu. A nie hocijakú, celkom efektnú. Česká dvojka v susednom Kyvalovi by o tom vedela povedať viac. Na lane sa vedľa mňa hompáľa zdeformovaný vytrhnutý čok, stará skobka nad štandom to však zázračne udržala. Po prvotnom šoku kontrolujem stav doškretých končatín a napodiv sa zdá, že zlomené nemám nič. Len v ústach mám taký divný pocit, nezvyčajnú prázdnotu. Jazykom si prejdem po horných zuboch a v tom momente si uvedomím, že môj chrup už nikdy nebude taký ako predtým...
Vstať či nevstať? Otázka, ktorá |
Ti-ti, ti-ti, ti-ti... áách bože, zase ten poondiaty budík. Zalepenými očami žmúrim na obligátny časový údaj 4:00. Chvíľu vnútorne bojujem so svojím lenivým "ja", ktoré navrhuje spať ďalej. Presvedčivo argumentuje tým, že vraj načo zbytočne riskovať zdravie niekde v rozšutrovaných Tatrách, keď sa môžem predsa v kľude vyspať a ísť si radšej zaliezť niekde na skalky pár metrov od auta. Po niekoľkých sekundách zvažovania však víťazí túžba po lezení v horách a ďalšom tatranskom dobrodružstve, ktoré dnes možno bude predsa len trochu dramatickejšie, než obvykle...
Nabalení na dva dni pomaly šľapeme magistrálou na Popradské pleso. Vtáčiky krásne čvirikajú, z modrej oblohy sa usmieva slniečko a ani batohy na chrbtoch sa nezdajú byť až také ťažké. Nasleduje nekonečná Zlomisková dolina. Batohy sú čoraz ťažšie, vtáči spev už nie je taký pekný, ako bol pred polhodinou, no aspoňže to pripekajúce slnko sa schovalo za Tupú. Hang nad Zlomiskovou rovňou: hnusné slnko nemilosrdne praží, svine oťažievajú každým krokom a k tomu ten provokatívny štebot vtákov plachtiacich nad našimi hlavami. Zúfalosť zo strastiplného výšľapu narastá priamo úmerne počtu prejdených metrov. Darmo, tatranské nástupy dajú občas zabrať aj tvrdým povahám, zasvätení vedia svoje. Chuť do života však rýchlo vracia krátky restík pri bivaku, v ktorom plánujeme prespať dnešnú noc. Takže už len dojesť rožok, prebaliť batohy a hor sa do platní Ošarpancov!
Cesta invalidov |
Na rozlez si dávame Plškove platne, ktoré brácho Rasťo s prehľadom vyonsajtuje. Za necelé dve hodinky sa naobedovaní naväzujeme do ďalšej cesty s príznačným názvom Sedem životov. Púšťa celkom v pohode, aj keď v druhej dĺžke sa sám čudujem, čo dokážem ustáť vo svojich rozčaptaných Kobrách. Opäť zlaňák komínom, niečo ľahké pod zub a o pol tretej poobede už celý nažhavený pobehujem pod stenou hútajúc, kade to nastupuje tá slávna Cesta invalidov. Prvá dĺžka z nákresu nie je jasná, takže to nechávam na svoj rokmi vycibrený tatranský šiesty zmysel. O pár minút neskôr a 30 m vyššie so stiahnutou riťou zisťujem, že ten môj orientačný šiesty zmysel dnes asi nemá svoj deň, a tak vyrábam variant v platni, ktorý s číselkom 6+ zo schémy nemá veľa spoločného. Ale aspoň som si zaliezol, aj mi trochu natieklo, čo je na Ošarpancoch dosť nezvyčajné (ok, Strecha je výnimka). Ďalší smer cesty však vyzerá byť jasný, takže rýchlo doberám Rasťa na štandovú policu a púšťam sa do druhej dĺžky.
Hneď nad štandom zakladám tutovú vežičku a pár metrom nad ňou cvakám starú skobku. Nevyzerá príliš zdravo, preto skúšam do tenkej pukliny zabiť ešte jednu svoju. Neúspešne. Dotĺkam teda aspoň tú starú v nádeji, že vyššie aj tak pôjde niečo založiť. Nasleduje sokolíková špárka a zaujímavé dynamo do madielka s vypustením nôh - podľa informácií z nemenovaného lezeckého servera "se jedná zejména pro kratšího člověka o suveréně nejtěžší místo cesty". V menšej eufórii a s pocitom, že ťažšie to už nebude, zakladám do madielka čok a naliezam do malého previsu. Záludná špárka v jeho ľavej časti najskôr ľahko púšťa, no vo výleze začína tasiť svoje zbrane v podobe trávy, hliny a šuštiacich lišajníkov. Dokonca aj chytíky začínajú byť nejaké negatívnejšie. Založiť sa už teraz nedá nič, ale sily stále dosť, takže žiadna panika na obzore. Veď stačí jeden dlhší prešah do črtajúceho sa madla a je to. Suverénne teda vykladám nohy na hranu previšteka. Droliaci sa lišajník treniu síce veľa nepridáva, to je však v tatranských rajbasoch pomerne bežné. Načahujem sa do madla, keď tu zrazu... náraz... Rasťo... štand... Do prdele, čo robím na štande...?
S upravenou fasádou tesne |
Pohľad na vypľúvanú krv zmixovanú s úlomkami zubov mi nerobí dobre. V ušiach začína hučať, obraz temnie. Dobre viem, čo to znamená. V duchu sa snažím myslieť na niečo príjemné, len aby som neomdlel. Na moju a hlavne Rasťovu radosť zostávam pri vedomí, čo umožňuje rýchly spust pod stenu. Darmo, Rasťo je profík, čo by som si bez neho počal. Pod stenou mám pár minút na to, aby som si dal v hlave dokopy, čo sa pred chvíľou odohralo: približne 12-metrová držka sponad previsu do položenej platne a ďalej až na policou so štandom. Zúbky to schytali na hrane previšteku hneď po tom, ako mi nečakane šmykli zákerné lišajníky. Ďalej som zrejme plachtil hodný kus dolu hlavou, o čom svedčí poriadny šrám na prilbe a divné dunenie v hlave. Bez prilby by som to s veľkou pravdepodobnosťou nerozchodil... Z pochmúrnych myšlienok ma vyruší Rasťo, ktorý akurát zlanil a zbalil vercajk. Zo spania v bivaku nebude nič, frčíme dole, kým ešte pôsobí adrenalín. S ťažkými báglami nám pomáhajú českí kolegovia, ktorí stále nechápu, ako môžem po takom supermanovskom lete schádzať dole po vlastných. Záver dňa trávime na mikulášskej pohotovosti, kde o jedenástej večer budíme mrzutú doktorku. V polospánku mi drhne z doškretej kože zrnká žuly a kúsky lišajníka, pričom splieta niečo o bláznoch zbytočne hazardujúcich so svojím zdravím. Ja však viem svoje a seriózne sa tvárim, že som nič nepočul. Na ďalší deň sa cítim ako zbitý pes, ale keď večer zazvoní telefón a v ňom zaznie "Čaves Miro, zajtra ideme na Kaľamárku, nechceš sa pridať?", s odpoveďou ani chvíľu neváham...