Miroslav Peťo - extrémne lyžovanie, skiextrem, nákresy zjazdov, online sprievodca extrémnymi lyžiarskymi zjazdmi.

Otrasený sedím na batohu. Z vlasov mi kvapká krv, prilba je rozbitá na kusy. Jemne pokývem hlavou, zľahka pokrúžim rukami a pohnem nohami. Opatrne sa skúšam postaviť, no naspäť ma zráža silná bolesť v drieku a ľavom kolene. Niečo je zle. Sonka je pri mne a obväzuje mi hlavu. Plače a tiež sa nemôže kvôli bolesti v chrbtici postaviť, po snehu sa len plazí. Zakrýva ma izofóliou a popri tom komunikuje s horskou službou, upresňujúc našu polohu. Tomáš na nás z vyššia kričí, že má zlomenú nohu. Obzerám sa hore a vidím ho ležať bokom na malom nánose snehu. Nemôže sa pohnúť. Kúsok popod nás po chodníku prechádzajú dvaja ľudia. Kričíme na nich o pomoc. Zastanú, chvíľu na nás pozerajú a potom pokračujú dole. Opäť sa obzerám hore na pochmúrnu siluetu skalných stien a žľabov nad nami. Až teraz mi pomaly dochádza, čo sa vlastne stalo...

Ráno to vyzerá na bežný deň, akých som za vyše 20 rokov, čo sa intenzívne venujem skialpinizmu, zažil už stovky.  Vzhľadom na zamračenú predpoveď počasia vyberáme niečo bližšie a kratšie. Pridáva sa k nám náš dobrý kamarát Tomáš Chromec a spoločne v trojici mierime do Mlynice.

Nad lesom vidíme, že oblačnosť pomaly klesá a zahaľuje hrebene v zadnej časti doliny. Do hmly sa nám moc nechce, preto sa rozhodujeme pre východnú stenu nižšieho Predného Soliska, kde mám v zálohe vytipovaných zopár pekných žľabových línií, ktoré ešte nikto z nás nelyžoval. Celú stenu mám detailne naštudovanú z fotiek, no i tak je zospodu vcelku náročné zorientovať sa v spleti žľabov, vežičiek a rebier. V stene vidieť novší sneh, no padnuté lavíny ani čerstvé odtrhy nevidíme. Posledné dni nového snehu síce pripadlo len pár centimetrov a pri relatívne vyšších teplotách, avšak pri silnom JZ vetre a miestami na tvrdú podkladovú vrstvu, takže aj dnes treba byť opatrný. Z chodníka nad limbovým hájikom sa nám ukazuje výrazný žľab, ktorý ústí na snehový kužeľ kúsok nad nami. Do jeho hornej časti sa pod hrebeňom sprava napájajú ďalšie dva skryté žľaby. Chvíľu sa v duchu pohrávam s myšlienkou ísť sa pozrieť zdola rovno do tejto zaujímavej línie. Vidieť v nej však viacero menších mixových prahov a hlboko zarezané spodné esíčko je odtiaľto neprehľadné.  Je možné, že je tam skrytý ďalší prah. V tomto momente ma ani nenapadne, že o hodinu a pol neskôr sa týmto žľabom preletíme spod hrebeňa o 400 metrov nižšie a dolámaní zostaneme ležať len pár desiatok metrov nad chodníkom, kde sme teraz...

Po krátkom dobití Marva power pokračujeme dolinou ďalej smerom pod Skok, odkiaľ sa nám odkrýva pohľad do zadnej časti steny. Z hľadiska množstva snehu panuje tento rok v Tatrách zatiaľ bieda a ani si nepamätám, kedy naposledy bolo v polke marca v stenách tak málo snehu.

Jeden z vyhliadnutých žľabov však vyzerá byť kontinuálne vysnežený. Ide o líniu, ktorej zákres som kedysi dávno našiel na webstránkach Ivy Sikulovej. Vyhadzujeme smerovku doľava a mierime pod úzky žľab zarezaný medzi dvomi výraznými vežičkovitými rebrami. Nástupová spodná pláň pod stenou je vyfúkaná na starý tvrdý podklad, miestami trčí koska, miestami je nafúkaný novší sneh. I keď tu nič vážne nehrozí, dávame si pre istotu odľahčovacie rozostupy. Idem prvý a v cikcakoch sledujem, čo sa deje s novým snehom na tvrdom podklade. Pukliny pred lyžami ani kryhy pri otočkách sa nerobia, nepočuť žiadne podozrivé zvuky. Skúšam lyžou sneh počas výstupu trochu pridupnúť, no žiadny náznak nestability. V týchto miestach sa zdá, že nový sneh so starou vrstvou viaže dobre. Pod rebrom dávame lyže na batoh a po vyfúkanom ústí žľabu šliapeme na mačkách pomedzi skaly vyššie. Ponad nás širokou spodnou časťou žľabu traverzuje v hlbšom snehu črieda kamzíkov. Chvíľu ich sledujeme, ako sa na rebre vľavo pokojne pasú na trsoch trávy. Úžasné len tak v tichosti pozorovať tieto krásne tvory v ich prirodzenom prostredí. Potom pokračujeme ďalej. Vyššie je snehu nafúkaného viac, miestami nad kolená. Dávame si väčšie odstupy  a čakáme sa až na bezpečnej plošinke pod previsom na začiatku hornej polovice žľabu. Snažíme sa byť maximálne ostražití, no zatiaľ zo snehu nikto z nás nemá zlý pocit. Skôr naopak - užívame si pekné okolité scenérie a tešíme sa na lyžovačku týmto sympatickým žliabkom...

Vyššie nad nami sa žľab postupne zužuje a naberá sklon. Rozhodujeme sa v týchto miestach spraviť rýchly snehový profil a rozšírený kompresný test, ktorým si chceme doplniť mozaiku o stabilite snehu v hornej časti steny, kde sa práve nachádzame. V mieste profilu je sklon 43° a na starej tvrdej vrstve sa nachádza asi 60 cm novšieho mäkšieho snehu. Rozdiel tvrdosti na kritickej vrstve je značný (2 na 4/5), no ECT vychádza bezpečný - blok je stabilný, pri všetkých 30 poklepoch len postupná kompresia pod lopatkou bez viditeľných horizontálnych puklín. Až sa čudujeme, ako je v týchto miestach stará tvrdá vrstva dobre previazaná s nadložnými vrstvami. Predpokladali sme, že by to už mohlo ako-tak držať, ale že nám tu výsledok testu vyjde takýto betónový, sme veru nečakali. A tu nastáva základná chyba, ktorú som si uvedomil až neskôr - myseľ u mňa začína zatieňovať intuíciu. Rozum pod vplyvom racionálnych faktorov nenápadne umlčiava od detstva cibrený šiesty zmysel a prehlušuje ten mystický vnútorný cit prameniaci z nevedomia, ktorý mi v horách doposiaľ pomáhal prijímať v krízových situáciách tie správne rozhodnutia...

V rozostupoch pokračujeme hornou časťou zúženého žľabu. Tomáš je nadupaná mašina, takže v rámci tréningu väčšinu času prešlapáva stopu. Po chvíli sa dostávame na malé rebro, z ktorého naša línia plynulo prechádza do vedľajšieho širšieho plytšieho žľabu. Prvý pohľad do neho vo mne nevyvoláva žiadne zvláštne pocity, ktoré by ma varovali pred možným nebezpečenstvom. Ide o JV expozíciu, ktorá je viac otočená slnku než prvý žľab s čisto východnou expozíciou, kde sme pár desiatok výškových metrov nižšie robili profil. Sklon je tu menší a novšieho snehu je tu na prvý pohľad výrazne menej než v žľabe, z ktorého sme práve vyšli - len nejakých 5-10 cm, hoci ďalej ho bude zrejme viac. Vracajú sa mi spomienky spred dvoch dní z výstupu východným žľabom na Kôprovský štít, ktorého spodná časť bola nafúkaná prašanom miestami po kolená, no horná časť betónová, podobne ako tu len s malým množstvom novšieho snehu. Celé sme to vybehli na mačkách a dole sme na lyžiach zdrkotali vyfúkaným JZ chrbtom... Rozhodujeme sa opatrne pokračovať šikmým traverzom ďalej do žľabu a kúsok vyššie pod skalnou ostrohou zvážime, či pôjdeme žľabom až hore alebo nie. Zároveň si tam môžeme spraviť ďalší test stability, ktorý by nám mohol naznačiť, aká je súdržnosť nového snehu so starou tvrdou vrstvou vo vrcholovej časti žľabu. V prípade podozrivej situácie odtiaľ budeme mať možnosť zdrhnúť po skalnom rebre doľava na hrebeň, prípadne zlyžovať naspäť trasou výstupu. Len Sonka hovorí, že jej sa jej to ďalej nepáči, že sú pod nami prahy...

Z rebra nás čaká šikmý traverz asi 50 metrov do spádnice horného žľabu. Tomáš neúnavne razí stopu ako prvý, ja idem v strede a Sonka na konci. Stále si držíme odľahčovacie odstupy. 

Novšieho snehu je najskôr len okolo 10 cm, na začiatku traverzu je voľný prachový. Postupne ho pribúda po členky a začína byť viac zviazaný. Vpravo nad nami pod skalami vidieť náfuk, snažíme sa mu vyhnúť zľava a držať sa viac smerom do stredu žľabu. Nejdeme tesne popri skalách, kde je sklon strmší a riziko narušenia kritickej vrstvy väčšie. Po pár desiatkach metrov sa dostávame do spádnice žľabu a pokračujeme priamo hore k skalnej ostrohe v jeho ľavej časti. Zastávam, aby som si od Tomáša udržal odstup. Vyťahujem z vrecka bundy foťák a pár sekundovú pauzu využívam na fotenie. Tomáš sa nachádza asi len 2-3 metre pod vyhliadnutou skalnou ostrohou, kde vidieť starý tvrdý sneh a bezpečnú krytú plošinku pod previsom, odkiaľ sa budeme rozhodovať, čo ďalej. V tom na mňa Tomáš zakričí, či som to počul. Nepočul. Výstražné zvuky v snehovej pokrývke počuje väčšinou len prvý v skupine. "Puklina!", skríkne Tomáš. Nasucho preglgnem. V týchto miestach sme už všetci v spádnici žľabu. Ak sa to celé urve, strhne nás to všetkých dole žľabom, ktorý končí niekoľkými menšími prahmi a esovitým zúžením. Dostali sme sa do pasce. Bleskovo premýšľam, ako sa z nej dostať. Skúsiť pomaly po jednom cúvnuť alebo opatrne spraviť krok smerom k plošinke? Pri zostupe sa snehová pokrývka zaťaží viac než pri výstupe a Tomáš je len kúsok od miesta so starým tvrdým snehom. Kričím na neho, nech skúsi pomaly spraviť krok hore smerom na plošinku, aby odľahčil puknutú snehovú dosku. "Bojím sa," začujem Sonku podo mnou. V tom sa sneh okolo nás dáva do pohybu a strháva nás dole...

Odtrháme malú lavínu so šírkou asi 15 metrov. Podobných lavíniek som už v minulosti zopár urval. Vždy som však bol pri tom na lyžiach, narezával som ich cielene a kontrolovane som z nich vedel vylyžovať. Aj z tejto by sa zrejme dalo v rýchlosti na lyžiach bez väčších problémov dostať. Lenže teraz sme pri výstupe, čo je pri strhnutí lavínou tá horšia možnosť. Hlavne pokiaľ sa človek nachádza v strmšom žľabe, kde lavína okamžite naberie rýchlosť a prakticky nedáva šancu na "vyplávanie" alebo zastavenie. V prvom momente sa ešte skúšam všetkými silami rozbehnúť šikmo doprava smerom ku okraju lavíny, no bez úspechu. Masa snehu nás všetkých troch bez milosti strháva a valí nadol. Paličky inštinktívne púšťam, ruky mám tým pádom voľné, no batohu sa v rýchlosti nestíham zbaviť. A možno aj dobre - pod nami sú skalné prahy a zatočený úzky žľab, kde nás batohy s lyžami môžu aspoň čiastočne chrániť pred smrteľnými mechanickými poraneniami. Po chvíľke boja ma zrýchľujúca masa snehu otáča dolu hlavou hore značky. Skúšam sa pretočiť do lepšej pozície, no zabetónovaný v rýchlom toku lavíny bez šance. Cítim sa ako korytnačka pretočená na chrbtový pancier, ktorá bezmocne kýve rukami a nohami. Prúd snehu si so mnou robí, čo chce. Po pár sekundách ma celého pohlcuje a zahaľuje do tmy. Ústa aj nos mám plné snehu, začínam sa dusiť. Zrazu je ticho. Letím vzduchom. Zdá sa mi, že to trvá nejako dlho. V tom nasleduje prudký dopad. Cítim, ako ma láme v chrbte. Nasleduje silný náraz do prilby a potom ma vypína. Viac si z tejto pekelnej jazdy nepamätám. Naspäť k vedomiu prichádzam až dole pod žľabom, o 350 výškových metrov nižšie. Otrasený sedím na batohu, z vlasov mi kvapká krv...

OČAMI SONKY... 

Deň, ktorý sa v sekunde zmení na zlý sen, sa začína vždy úplne normálne, človek nič nečaká. Neodchádzame ráno z bytu s tým, že sa už večer nevrátime. Odchádzame, aby sme žili naplno tak, ako sa to len dá...

Je nedeľa 14.3.2021 a ešte pár dní dozadu som bola rozhodnutá, že dnes budem sedieť za diplomovkou. Namiesto toho sedím v aute a smerujeme do Tatier. Dostávame sa cez policajnú kontrolu, úspešne sa nám podarí prepašovať do susedného okresu a ešte ako bonus luxusne blízko zaparkujeme na Štrbskom plese. Nie všetko, čo sa však podobá na šťastie, aj šťastie v skutočnosti je. Vyrážame do Mlynickej doliny, ja, Mirko a Tomi, dokonale zohratá trojica. Relatívne rýchlo sa dostávame k veľkému „bouldru“, kde dávame pauzu a rozhodujeme sa, kam pôjdeme. Vzadu v doline je počasie horšie, a preto volíme najbližší variant – Predné Solisko. Jem brusnicovú Marvu, vychutnávam si ju, ako keby som tušila, že to je posledné jedlo na najbližších 24 hodín. Strmý žľab, do ktorého sa chystáme, traverzuje črieda kamzíkov. Idú po jednom, po dvoch a ladnými skokmi nám ho otestujú. Lyže si dávame na batohy, obúvame mačky, zapíname prilby. Dnes sú chalani za džentlmenov a prešľapávajú stopu. Bude to fuška, snehu je požehnane. Pútka na batohu si nezapínam, ani pútka na paličkách si nedávam na ruky. Ideme v rozostupoch, dávam chalanom náskok. V stope mi to ide rýchlejšie, mám preto čas zastaviť sa pri kamzíkoch, ktoré sú len pár metrov odo mňa. Pokojne žerú a ja by som ich takto vedela pozorovať hodiny. Vlievajú do mňa pokoj. Zrazu sa zbadám, že patrím k inej čriede a dobieham chalanov. V polke žľabu robíme rozšírený kompresný test. Dnes všetko poctivo fotím, chcem spraviť report a video zo zjazdu. Test vychádza bezpečne a my znovu v rozostupoch vyrážame boriť sa po pás v prašane. Uzatváram skupinu, opakovane meriam sklon, ktorý nepresahuje 44 stupňov. Strašne sa teším, vyzerá to už konečne na super zjazd. Zo strmého žľabu vyliezame na akúsi pláň, ktorá sa hore zužuje.

Tomáško ide prvý, za ním Mirko. Sneh rapídne ubudne. Napriek tomu, že vidím, že chalani majú sneh približne po členky, dostávam z toho výrazne zlý pocit. Ten pocit je taký silný, že Mirkovi hovorím, že sa mi to nepáči, že pod nami sú skalné prahy. Mirko mi hovorí, že sa nemám báť. Chalani pokračujú, idem za nimi. Neviem to racionálne zdôvodniť, ale napriek tomu, že podmienky nie sú zlé, nejak sa mi tam nechce. Čím idem vyššie, tým je to silnejšie, až sa zrazu ocitnem v snehu po kolená, kde si všímam výraznú zmenu a pichám paličkou do snehu, ktorá mi len potvrdí, že sa brodíme v doske. Nahlas hovorím, ako sa mi to nepáči, no tento krát vidím, že v tom už nie som sama. Tomáško sa nehýbe ani Mirko sa nehýbe, ja sa snažím prejsť čo najviac doľava, čakajú na mňa, dostávam sa pod Mirka. Máme stále rozostupy, preto nepočujem, čo si chalani hovoria, ale to napätie, čo visí vo vzduchu, by sa dalo krájať. Bojím sa. Fakt sa poriadne bojím a vyslovujem to nahlas.

To, čo sa stane o niekoľko sekúnd, už nechcem nikdy zažiť. Počujem zvuk prasknutia. Najhorší zvuk, aký som kedy počula. Vidím, ako sa masa snehu odtŕha a v sekunde ma celú pohltí. Podhodí mi nohy a otočí ma to rovno na brucho dole hlavou, netušiac, že toto bude moja osudová poloha v lavíne. V prvých stotinách sekundy cítim strašné zdesenie. Chalanov už nevidím. Tým, že som išla posledná hore, dole letím prvá v tej najväčšej mase snehu. Hneď sa dávam dokopy a začínam racionálne uvažovať. Pud sebazáchovy pracuje na plné obrátky. Snažím sa bojovať, plávať, odrážať sa a otočiť sa opačne nohami dole. Na chvíľu sa mi to podarí. Vzápätí vnímam, ako ma to strašne zrýchľuje, rotuje a perie ako v práčke, otáča ma to naspäť dole hlavou. Pravdepodobne ma prevažuje batoh a lyže na ňom. Cítim strašný tlak snehu. Už nebojujem, nemám šancu sa ani pohnúť. Nič nevidím, iba tmu. V ústach a v nose mám natlačený sneh, dusím sa. Snažím sa byť čo najviac pokojná, ale každý nádych, ktorý mi chýba, vyvoláva vo mne paniku. V sekunde mi prebieha myšlienka, že toto nedám a dnes asi zomriem. I keď celá „jazda“ trvá len pár sekúnd, v mojej hlave ide nekonečný tok myšlienok. Dookola sa pýtam, či to tak má byť, či dnes ozaj zomriem. Nechcem to tak skoro. Cítim strašnú bezmocnosť, zvláštny smútok. Nemodlím sa, ani mi neprebieha život pred očami. Bezmocne čakám, čo bude. Zrazu nastáva výrazná zmena. Tlak masy mizne, je ticho, sneh prestane šušťať a mne sa uvoľňujú dýchacie cesty. Vidím pod sebou skalný prah. Letím voľným pádom, ten pocit v bruchu dobre poznám z lezenia, ibaže tento krát idem dole hlavou a nezastaví ma istenie, ale tvrdý náraz do zeme. Napriek tomu, že idem naraziť hlavou, v poslednej sekunde ma to zrotuje. Pravdepodobne lyže na batohu narazili prvé,  a preto dopadám mierne na bok, čo je moje veľké šťastie. Vidím však, ako ma to láme cez krk a rameno. Znovu som v mase snehu a počujem šušťanie. Nasleduje opäť zlovestné ticho, voľný pád a tvrdý naraz. Opakuje sa to približne 3x. Lavína ma hádže cez skalné prahy ako handrovú bábiku. Robím kotúle a dopadám tak hrôzostrašne, až sa mi zle na to pozerá a čudujem sa, že mi ešte nezlomilo väzy. Necítim žiadnu bolesť. Nechcem už vnímať. Už nech to je za mnou.

Zrazu ma to vymrští na lavínisko, šmýka ma to a ja sa ocitám oslepená svetlom polosediačky na tvrdom snehu. Dostávam impulz, že žijem. Cítim obrovskú radosť, že nie som zasypaná. V stotinách sekundy si prehliadnem telo, či mi nechýba nejaká končatina a okamžite sa otáčam za seba, kde sú chalani. Obaja žijú. Prichádza ďalšia vlna radosti. Kričíme si navzájom, čo nám je. Tomáško kričí, že má zlomenú nohu. Taký tón jeho hlasu som ešte nepočula, desí ma to. Mirko je v sediacej polohe na batohu, prilbu má na niekoľko kusov a z hlavy mu tečie krv. Je dezorientovaný. Ja ležím divne skrútená na boku, nedá sa mi vôbec posadiť ani postaviť. Strašne ma bolí celé telo. Dávam si dole prilbu. Medzi hlavou a prilbou mám natlačených asi 30 cm snehu, musím vyzerať ako Marge Simpson. Nikto z chalanov nehovorí, že volá pomoc a z celej situácie mi je jasné, že je to na mne. Nechcem strácať ani sekundu. Okamžite siahnem po mobile, ale je rozbitý, displej je zeleno fialový a zrní. Podarí sa mi doplaziť niekoľko metrov po funkčný mobil k Mirkovi a volám HZS. Vytáčam dobre známe číslo a rýchlo podávam správu. Idem ako robot, všetko to mám naučené z lavínových kurzov. Cez bolesť sa mi ťažko hovorí, z nosa mi tečie krv, lapám po dychu. Je stále letovo, a preto dostávam informáciu, že ide po nás vrtuľník. Skladám telefón. Chalani sa pýtajú, kedy po nás prídu. Vôbec netuším, ale pre psychiku zranených si vymýšľam čas, ktorý sa dá vydržať a pravidelne ho znižujem. Môj batoh nevidím, ani Tomáškov batoh a ostatný vercajk. Mirko má jediný pri sebe batoh a v ňom lekárničku. Kážem mu ju vybrať, kým mne opakovane zvoní telefón a podávam znovu a znovu ďalšie informácie horskej službe. Na ďalšie otázky už nie som naučená a odpovede idú zo mňa výrazne pomalšie. Aj keď sa veľmi snažím, ťažko sa mi sústredí i rozmýšľa. Cítim sa strašne dezorientovaná, lapám po dychu, bolesť je priam neznesiteľná. Mirko vyberá lekárničku, ale kým dotelefonujem, znovu ju zbalí do batohu. Niekoľkokrát sa to opakuje a vo mne začína stúpať nervozita. Opakovane mi zvoní telefón z horskej a Mirko mi zas a znovu odkladá lekárničku, má otras mozgu a nepamätá si. Znovu a znovu sa pýta, či už som volala horskú. Občas precitne a pomáha mi s informáciami a vzápätí mi hovorí, že ide do bezvedomia. Z hlavy mu stále tečie krv a ja ho potrebujem obviazať a zabaliť do fólie. V tom chaose si všímam, že podo mnou ostávajú na snehu krvavé stopy. Som dotrhaná, z kolena mi tečie krv, strašne ma bolí chrbát, panva, neviem zohnúť nohy, plačem od bolesti. Prst na ľavej ruke mi príde, že je zlomený. Otváram lekárničku a snažím sa vybrať obväz, ale nedarí sa mi to, zlomený prst nespolupracuje. Chrlím nahlas vulgarizmy, najhoršie aké svet pozná, potrebujem uvoľniť všetok ten tlak, ktorý na mňa dopadá. Keď obviažem Mirkovi hlavu, vyberám fóliu. Zastavujem sa. V prvej chvíli si nedokážem spomenúť na takú banálnu vec, ktorou stranou ide na telo. Keď je už Mirko zateplený a obviazaný, kričím Tomáškovi, že k nemu sa už nevládzem doplaziť a ani mu nemám čím podať prvú pomoc. Príjemným a flegmatickým tónom mi odpovedá, že v pohode, ako keby ani neležal na lavíne, ale niekde pri bazéne a ja som mu oznámila nejakú nepodstatnú vec. Kričím do doliny o pomoc až zachrípnem. Niekto musí byť v doline, veď je predsa nedeľa. Je mi strašná zima, pod oblečením mám sneh a kolená holé, chýbajú mi rukavice. Ležím skrútená v bolesti na snehu, plačem a trasiem sa od zimy. Čakanie na vrtuľník mi príde nekonečné. Môj mozog ide na plné obrátky. Rozmýšľam, čo by som ešte mohla spraviť a zrazu ma napadne, že zavolám Mirkovmu ocinovi. S plačom mu rozprávam, čo sa stalo a on volá znovu na horskú a spolu s Mirkovým krstným sa vydávajú za nami do Mlynickej doliny.

Zrazu zbadám, že pod nami na turistickom chodníku idú ľudia, ktorí nás vidia na nánose a zastavujú na našej úrovni, pričom pozerajú na nás. Potom sa otočia a odchádzajú. Stačilo by, keby nám len z rozmetaných batohov podali fólie. Cítim strašnú zúfalosť, ktorú za pár minút pretne zvuk blížiaceho sa vrtuľníka. Vrtuľník nás však minie a letí ďalej do doliny. Sme z toho úplne šokovaní a hneď volám na horskú, že sa musia vrátiť, lebo nás minuli. Mirko mi hovorí, že som styčný dôstojník a ja sa z posledných síl snažím vstať a kývať, aby nás zbadali. Je to však márne, nedokážem si ani kľaknúť na koleno. Vrtuľník prilieta a víriaci sneh sa mi derie všade pod roztrhané veci i do nosa a úst. Nedá sa mi dýchať a vyvoláva to vo mne strašnú paniku. Záchranári bežia ako k prvému k Tomimu a keď je Tomi prichystaný na transport, prosím ich o fóliu, tú strašnú zimu už neviem vydržať. Dostávam bivakovacie vrece a pre mňa je v tú chvíľu tá najkrajšia a najcennejšia vec, akú som mohla dostať. Zabalím sa doňho, no ako vrtuľník vzlieta, znovu víri sneh. Snažím dostať sa a natlačiť sa čo najviac k Mirkovi a prekrývam ho vrecom, aby som ho chránila pred silou vzlietajúceho vrtuľníka. Keď vrtuľník odvezie Tomiho, vráti sa po Mirka a na lavínisku ostávam sama so záchranármi Milanom a Peťom. Cítim úľavu, že sú pri mne. Pripravujú ma na transport, dávajú ma do siete, no každá manipulácia so mnou mi spôsobuje strašnú bolesť a utrpenie a doslova kričím od bolesti. Dávajú ma preto do vaku a vykopávajú vodorovný záhrab, aby ma nespúšťalo dole strmým lavíniskom.

Začalo snežiť a mraky klesli. Čakáme na vrtuľník, prítomnosť chalanov a Milanova ruka, ktorá drží moju a vlieva mi teplo a nádej, pôsobí na mňa priam magicky upokojujúco. Neplačem, ale rozprávam chalanom, ako sa teším, že sa konečne preveziem vrtuľníkom, trochu humoru nezaškodí v tejto beznádeji. Tiež sa sťažujem, ako budem liezť, keď mám isto iste zlomený prst a pýtam sa, či idem do nemocnice. Nechce sa mi stále veriť, čo sa stalo a je mi ľúto, že sme im narobili robotu. Zrazu sa dozvedám, že vrtuľník už po mňa nepríde a dáva sa dokopy pozemná záchrana, čo pre mňa znamená ďalšie čakanie. Najbližšie hodiny sú veľmi ťažké. Aj keď som už zateplená, je mi strašná zima a bojím sa, že mám poškodenú chrbticu. Som zabalená vo vaku, ponad tvár mám vrece, aby mi nesnežilo do tváre. Ponáram sa do vlastných myšlienok, z ktorých ma neskôr vytrháva „zelená fajka“ alias Penthrox od Peťa a príchod ďalších záchranárov. Z Penthroxu sa mi krúti hlava a cítim, že ma ťahajú dole k skútru. Zapájajú ma za skúter a vyrážame dole. Zvoz mi spôsobuje nekonečné utrpenie a bolesť. Cítim každú nerovnosť terénu a zubami si sťahujem buffku do úst. Zahryzávam sa do nej od bolesti a po tvári mi tečú slzy. Na chvíľu zastavujeme a stretávame Mirkovho ocina. Cesta dole mi príde nekonečná a podľa polohy tela len hádam, čo sa so mnou deje. Skúter sa zastavuje a prenášajú ma do sanitky.

Po vyše 3,5hodinách od pádu lavíny sa dostávam do tepla sanitky. Som podchladená a dostávam teplú infúziu. Hovoria mi, že mi z nej môže byť na vracanie, čo mi zamestná myseľ po zvyšok cesty a sústredím sa, aby som sa nepovracala. Počujem, ako zapínajú sirénu a vezú ma do nemocnice. Vtedy sa mi začne lámať psychika. Toto je len zlý sen. Záchranári ma uisťujú, že ak cítim nohy, budem môcť chodiť. Pýtam sa na chalanov a v hlave sa mi vynára milión otázok. Plačem. Držia ma za ruku a počujem hlas, ktorý mi hovorí: "Len si poplačte, dnes ste sa druhý krát narodila."

Sanitka sa zastavuje a ja sa dostávam na centrálny príjem. Najbližšie hodiny sú ako z amerického filmu, len sa mi nechce veriť, že na tej posteli som ja. Okolo mňa je milión ľudí, pracujú sústredene, každý robí niečo iné. Jedni ma vyzliekajú, ďalší prehmatávajú, berú krv, robia antigén, píšu do počítača. Snažím sa im vysvetliť, ako mi vyzliecť veci a lyžiarky, aby sa nič nemuselo strihať, netušiac, že som aj tak prišla o všetky veci i vercajk. Nahmatávam Pieps a víťazoslávne ho jednou rukou vypínam, túra predsa skončila a nebudem míňať baterky. Vezú ma na röntgen a celú ma röntgenujú. Dostávam sa na traumatológiu a konečne sa dozvedám, čo je s chalanmi.

Tomiho akurát operujú a Mirka budú zajtra. Strašne sa bojím. O nich i o seba. Stále neviem, čo mi je a čo čaká mňa. Do večera ležím v neistote a je to príšerné. Sestričky mi nemôžu povedať a doktor nemôže prísť, lebo operuje. Prosím sestričky, aby mi len naznačili, či ma idú operovať. Som strašne smädná a nemôžu mi dať napiť. Večer prichádza doktor a dozvedám sa, že ma operovať nebudú a zajtra ma čakajú ďalšie vyšetrenia. V noci vôbec nespím. Mám strašné bolesti a mám ťažkosti sa vôbec napiť cez slamku. Okolo krku mám plastový golier a hlavu mám plnú myšlienok. Na druhý deň ma vezú na magnetickú rezonanciu. Podarí sa mi od bolesti odpadnúť. Dostávam vodu a vyvezú ma na vozíčku na chodbu. Prvý krát sa vidím v odraze dverí. Nespoznávam sa. Vidím ženu s bolesťou v očiach, opuchnutou tvárou a chrastami na nose. Nohu má vyloženú v ortéze a prst tiež. Okolo krku má golier a je zvláštne pokrútená od bolesti. Na nemocničného anjela jej sestričky obliekli erárne pyžamo a príliš veľkú bielu mikinu. Som to naozaj ja? Neverím. Život zrazu nadobudol iný rozmer. Mám zlomenú krížovú chrbticu, kostrč, prst, pomliaždený krk, hrudník, stehennú kosť, poškodený meniskus a chrupavku. V nemocnici sa neviem sama posadiť, neviem kráčať, obliecť sa, osprchovať sa. To, čo bolo predtým samozrejmosťou, ako obliecť si ponožky alebo prejsť sa po izbe, sa stane výzvou dňa. Navštevujem Mirka a Tomáška a navzájom sa chválime, kto sa ako ďaleko dostal. Vidím trpieť človeka, ktorého milujem a kamaráta a nedokážem im pomôcť. Je to hrozný pocit. Každé ráno v nemocnici sa budím do bolestivej reality a plačem. Stávam sa nechceným pozorovateľom a všetko, čo sa deje okolo mňa, vnímam oveľa intenzívnejšie. Naplno si uvedomujem, akú náročnú robotu majú chalani z HZS či všetci zdravotníci. Ako ju robia najlepšie, ako vedia. Dávajú mi kus svojej energie. Vidím nekonečnú ľudskosť, pochopenie, ochotu a ohľaduplnosť. Stále myslím na hory, kedy a či vôbec sa budeme môcť vrátiť. Vždy budú pre mňa miestom, kde nájdem energiu a vnútorný pokoj. Som neskutočne vďačná za to, že sme tu, mám radosť z každého dňa. Verím, že každá bolesť sa dá pretaviť do sily a človek sa stane ešte viac odolnejším a mnohým veciam ešte lepšie porozumie...

OČAMI TOMÁŠA... 

Vhum. Zvuk, ktorý určite nikto nechce počuť, keď sa nachádza na svahu pokrytým snehom. Otočím sa na Mira, ktorý aj so Sonkou sa nachádzajú podo mnou. „Počul si to?“ pýtam sa. „Nie, čo?“ odpovedá Miro. „Sadlo si to,“ oznamujem a v zápätí pozriem pred seba. Všimnem si úzku puklinu v snehu, ktorá sa tiahne odo mňa smerom doprava. Opäť sa otočím na Mira a Sonku a oznamujem im aj túto skutočnosť. Ku stienke, pod ktorou sa nachádza starý oranžový sneh, to už mám nie viac ako 5 metrov. Miro odpovedá, aby som pomaly, jemne a opatrne prešiel pod stienku na starý sneh. Nestačím spraviť ani prvý krok, keď spozorujem, ako sa sneh v okamžiku rozláme na snehové bloky a všetkých nás sťahuje smerom dole žľabom. Uvedomujem si, že v žľabe, ktorým sa práve rútime dolu, sú skalné prahy. Odhadzujem paličky a v hlave mi bežia len dve myšlienky - zostať na povrchu a očakávanie tvrdých nárazov pri prepadnutí cez prahy. Cítim sa ako v práčke, ale svetlo po celý čas vidím. Na chvíľu cítim, ako letím vzduchom a po dopade, ktorý našťastie nebol dáko tvrdý, mi prebleskne myšlienka: „OK prvý prah za mnou, aké budú ďalšie?“ Jasne si uvedomujem, ako mi prilba šuchla o skalu a potom ešte minimálne jeden prepad cez prah. Šúcham sa po svahu, sneh ma už neobklopuje. Snažím sa prehodiť tak, aby som mal nohy smerom dole. V tom si však uvedomujem, že pravú nohu nedokážem ovládať a je asi zlomená. Po zastavení ležím bez batoha na chrbte mierne dole hlavou a pravá noha je neprirodzene vyvrátená pod bedrovým kĺbom asi 90 stupňov smerom hore do svahu. Bolesť však moc necítim. Vypľúvam krv, no nič vážne, mám len prehryznutú hornú peru. Pozerám okolo seba a našťastie vidím, že Miro so Sonkou sú asi 60 metrov podo mnou. Kričím im, že mám zlomenú nohu. Miro mi odpovedá, že ho bolí chrbát, nedá sa mu moc hýbať a Sonka je na tom tiež podobne. Sonka ale už ide volať Horskú. Snažím sa jednou rukou vyhádzať z pod vesty a bundy čo najviac snehu, pričom druhou sa zapieram o svah, aby som hlavu mal čo najvyššie. Sonka mi zakričí, že vrtuľník tu bude za 20 minút. Rozmýšľam, či teraz zavolám otcovi, čo sa stalo a vedúcemu, že zajtra do služby isto nebudem môcť nastúpiť. No teraz kašlem na to, však v nemocnici na to bude čas. Keďže oblečenie mám vlhké, od chladu sa už začínam triasť. Do príletu vrtuľníka sa snažím komunikovať s Mirom a Sonkou. Sonka mi kričí, že vrtuľník tu bude o 10 minút a aby som nezaspal. Konečne počujem vrtuľník. Letí hlbšie do doliny, no po dákom čase sa vracia a vysádza pri nás dvoch záchranárov. Najskôr skontrolujú Mira so Sonkou a následne mňa. Od pohľadu je zrejmé, že mám zlomenú stehennú kosť. Pýtajú sa, ako sa volám a ako som na tom. Odpovedám, že som Tomáš, nohu mám zlomenú, ale bolesť je v pohode. Jeden zo záchranárov mi hovorí, že potrebujú so mnou manipulovať, bude to asi bolieť, ale kľudne nech si pri tom nadávam, ak budem potrebovať, im to nevadí. Rozmýšľajú nad vákuovou dlahou alebo matracom – už si nepamätám. Hovorím im, nech mi nohy dajú k sebe a spolu zviažu, ľavou nohou udržím tú zlomenú. Jednému zo záchranárov hovorím, aby mi jebol koleno pod rameno. Rýchlo pochopí, čo od neho chcem a konečne môžem uľaviť ľavej ruke, ktorou som sa zapieral do snehu, aby som hlavu nemal moc do dola. Chalani mi nohy dajú k sebe a zviažu jednu o druhú. Rozmýšľajú, ako ma transportujú. Rozhodujú sa pre sieť. Následne ma do nej napakujú a čakáme na vrtuľník, ktorý ma s jedným zo záchranárov zváža dolu na Štrbské Pleso a po chvíli odlieta. Na ploche, kde za normálnych okolností je dráha pre snežné skútre, ostávam so záchranárom, ktorého sa pýtam, ako sa volá. Predstaví sa ako Miňo. Sanitka zatiaľ neprišla. Poprosím Miňa, aby mi niečím podložil hlavu. Zloží mi z hlavy prilbu a dá ju pod ňu. Začínam cítiť dosť silnú bolesť v bruchu, oznámim to Miňovi. Po čase opäť prilieta vrtuľník, keďže sanitka tu zatiaľ nie je, doktor ihneď rozhodne, že ma letecky transportujú do nemocnice. Naložia ma nanosidlá a do vrtuľníka. Počas letu otočím hlavu, aby som videl z okna, zahliadnem Končistú.

Po chvíli pristávame pri popradskej nemocnici, kde ma ešte preložia do sanitky, ktorá ma odváža na centrálny príjem. Nasledujú rýchle vyšetrenia, RTG, CTčko. Po nich dostávam na chvíľu priestor, aby som si mohol zavolať otcovi a vedúcemu. Netrvá dlho a kolieska postele, na ktorej ležím, sa roztáčajú a spolu s nimi smerujem na operačnú sálu, kde mi budú operovať nohu. Doktor sa ma pýta, či chcem, aby ma uspali, alebo zvládnem aj spinálnu anestéziu. Odpovedám, nech sa rozhodne, ako to on uzná za vhodnejšie, nemám problém byť v priebehu operácie pri vedomí. Na operačnom stole mi pomáhajú do sedu a doktor mi zavádza ihlu do chrbtice. Následne ma polohujú a prikryjú hornú polovicu tela tak, že vidím pred sebou iba plachtu. Občas plachtu niekto nadvihne a tvár, ktorá sa predo mnou zjaví, sa pýta, či je všetko v poriadku. Odpovedám vždy, že v pohode. Moc sa nenudím, je to zaujímavá skúsenosť byť počas operácie pri vedomí, no asi po dvoch hodinách strávených bez pohnutia na jednom boku sa začínam trocha mrviť. Doktori ma napomenú, nech sa nehýbem, že to už nepotrvá dlho. Po operácii, keď ma prevezú na JISku, je už večer. Sestričky sa pýtam, ako je na tom Miro so Sonkou. Oznamuje mi, že obaja majú poranenú chrbticu, Mira budú zajtra operovať, ale všetci by sme sa z toho mali dostať. To ma ukľudní, ale do rána aj tak nezaspím. Keď má sestrička čas, rozprávam sa s ňou, je milá a ochotná. Ráno ma z JISky presunú na oddelenie do normálnej izby a na ďalší deň do druhej, kde už budem aj s Mirom. Príde nás pár krát dokonca pozrieť aj Sonka. Dva dni po operácii sa o nás začne zaujímať fyzioterapeutka. Jej pokyn, aby som na posteli zdvihol nohu, však neviem splniť, to sa mi podarí až po týždni od operácie. Prvý pokus postaviť sa na nohy s nemeckými barlami končí hneď po tom, čo sa do nich vyvesím. Hlava mi klesne pod úroveň ramien a komunikovať akosi prestanem. To je jasný signál pre fyzioterapeutku, aby ma posadila naspäť na postel a predišla tým môjmu odpadnutiu. Na ďalší deň však zvládam spraviť asi 6 krokov okolo postele a na tretí dokonca krátku prechádzku po chodbe. Zamierim si to rovno k oknu, aby som videl Tatry. Škoda, sú v mrakoch. Uvedomujem si, že všetci traja máme pred sebou dlhú cestu do hôr. Sme v tom však spolu a spoločne ju isto zvládneme.

Podrobnejšiu správu o lavíne nájdeš na blogu Strediska lavínovej prevencie HZS