Miroslav Peťo - extrémne lyžovanie, skiextrem, nákresy zjazdov, online sprievodca extrémnymi lyžiarskymi zjazdmi.

10. jún
Cesta tam. Dlhých a nezáživných 1420 kilometrov, ktoré absolvujeme už po tretíkrát. Tento raz však necestujeme za lezením. Našim cieľom je okúsiť, ako chutí lyžovanie skiextrémov v mekke tohto športu - francúzskom Chamonix. Keďže sme už nejaký ten rok v Schengene, zábava začína

až na švajčiarskych hraniciach, kde naše auto s obligátnym "SK" už z diaľky naviguje colníčka do odstavného pruhu. Z rozhovoru na colnici: "Zigaretten?", pýta sa dôležito tváriaca sa colníčka. "Nein, wir rauchen nicht, wir trinken nicht!", odpovedá Rasťo rozhodným hlasom. "Offnen Sie bitte Kofferraum!", prikazuje prísne teta v modrej šiltovke a o chvíľu sa už prehrabuje v zmesi lyží, čakanov, pudingov, horaliek, vifonov a ostatnými vecami narvanými v kufri auta. Brácho trpezlivo vysvetľuje: "Das ist eine Zwiebel, das ist eine Suppe". A keď jej po pár minutách úspešne vysvetlíme, že podozrivé Bambina sú v skutočnosti len slovenské syry, nič nám už nebráni v ďalšej ceste... Do  Chamonix prichádzame okolo jedenástej v noci v silnejúcom daždi. Stan sa nám stavať nechce, kemp v nedohľadne, takže prvú noc rieši autobusová zastávka.

11. jún
Ráno nás prebúdzajú hlasy vystrašených francúzskych školáčikov, ktorí pri zastávke čakajú na autobus. Napriek tomu, že prší a nemajú dáždnik, pod strechu zastávky sa im veľmi nechce.

Netreba trikrát hádať, prečo asi, takže rýchlo balíme spacáky s karimatkami a pálime do šamorínskeho centra. Pôvodne sme chceli ísť už dnes hore na Midi, ale počasie je proti, preto zostávame dole s tým, že si tu aspoň obzrieme možnosti ubytovania. Po celodennom trekovaní po okolí Chamonix tak máme dokonalý prehľad o miestnych kempingoch a "lacných" ubytovniach (tzv. gite). Nakoniec sa rozhodujeme pre takmer prázdny kemp v Argentiere, kde sa zdá byť najväčší kľud...

12. jún
Zdanie klame. Celú noc sa u susedov, pár metrov od nášho stanu, pásli hyperaktívne zvoniace kravy. Spánok teda nestál za veľa. Hlavné však je, že sa konečne ukázalo slnko. Hľadím na zasnežený Chardonet, kde mi do očí ihneď udrie nádherná lajna v západnej stene. Škoda, že stredná časť je už vytopená. Možno nabudúce... Balíme veci a ideme pozrieť čerstvú predpoveď

počasia do domu horských vodcov. "Fairly sunny" na ďalšie tri dni, potom nejaký "possible SW foehn". Včera kydlo hore 20 čísel nového snehu, preto sa rozhodujeme, že to ešte necháme trochu sadnúť a lyžovať začneme až pozajtra. Dnes podvečer sa akurát vyvezieme lanovkou na Midi a niekde na ľadovci postavíme stan. Do odchodu poslednej lanovky nám však zostáva ešte takmer pol dňa, takže čo ďalej? Samozrejme, skaly. Hneď za Chamonix sa pri gýčovom jazierku nachádza jedna menšia oblasť (Gaillands). Cesty síce nič moc - veľa ľahkých kvakov a ťažšie sú väčšinou len položené plazenice po vyšmýkaných zmrdíkoch - ale lepšie ako nič. Pár hodín sa teda vypekáme na skalách, potom niečo zobneme pod zub a o 16:00 sa už vezieme predposlednou lanovkou na zasnežené Midi. Po krátkom zostupe staviame v Col du Midi stan. Podozrivý fén z raňajšej predpovede počasia ma trochu znervózňuje, preto sa ďalšie dve hodiny babreme so snehovou ohradou.

13. jún
Noc je vcelku kľudná, ráno nás okolo ôsmej prebúdza slniečko. Dnes máme naplánovanú len aklimatizačku niekde okolo Tour Ronde, takže sa niet kam ponáhľať. Po raňajkách balíme vercajk na ľadovec a púšťame sa na lyžiach asi 200 výškových metrov dole po Valleé Blanche. Už zdiaľky vidieť, že severná stena Tour Rondu je pekne vysnežená, ale zase nie tak pekne, aby sa dala zlyžovať celá bez nutnosti zlanenia strednej pasáže. Preto ideme pozrieť sprava do Gervasuttiho

kuloáru, ktorý pretína západnú stenu. Vyzerá celkom k svetu, ale treba pár hodín počkať, kým sa do neho oprie slnko. Nám sa však čakať veľmi nechce, takže pozeráme po niečom, čo by sme si zatiaľ narýchlo vybehli. Ako najlepšia voľba sa javí Col du Trident - pekné sedlo nad Cirque Maudit, ktoré je často využívané ako prechod na ľadovec Brenva. Okolo jedenástej sme hore a o chvíľu už vykrajujeme svoje prvé alpské oblúčiky. Potom sa po rýchlom obede tvorenom sójovým rezom s horalkou púšťame do Gervasuttiho kuloáru. Okrajovka je takmer celá vysnežená a kuloárom sa tiahne stará stopa. Rýchlo teda dosahujeme záverečné sedlo, ktoré oddeľuje kuloár od severnej steny. Niekoľko metrov vyššie využívame vykopanú plošinku po dvoch Francúzoch, ktorí sa akurát pustili do lyžovania kuloáru. Chalanom dávame polhodinu náskok, aby sme im na hlavy nepúšťali bordel a potom začíname lyžovať. Sniežik je dobrý, horná skalnatá pasáž púšťa bez problémov, a tak sme po asi 100 metroch nad zúžením, kde sa zhora napája krásna varianta spadajúca zo sedielka v SZ hrebeni. Všimol som si ju už po ceste hore a váhal som, či neísť rovno do nej. Čas nás však netlačil, tak prečo si nedať rovno obe varianty - klasickú aj túto ťažšiu?... Za pár minút sa spolu s Rasťom tlačíme v exponovanom sedielku, kde je najväčším problémom zložiť veci a zobuť mačky, nehovoriac o následnom zapínaní lyží. S lyžami na nohách sa však istota rýchlo vracia. Nasleduje niekoľko technicky ťažkých preskokov v hornej časti, traverz doľava popod previslú stienku a krátky žliabok ústiaci naspäť do Gervasuttiho. Podarilo sa a my si tak môžeme vychutnať zvyšok kuloáru, ktorý nám servíruje chutný firník a ako dezert v spodnej časti čerstvý prašaník z posledného sneženia. Potom už len nejako pretrpieť úmorný prechod cez ľadovec naspäť do Col du Midi a konečne si môžeme dopriať zaslúžený oddych vo vyhriatom stane.

14. jún
Ďalší deň je na pláne známy Gervasuttiho kuloár z Mont Blanc du Tacul, ktorý je smutne preslávený ako jeden z najnebezpečnejších kvôli obrovským serakom v hornej časti. Prvýkrát sa tu

na lyžiach vyšantil legendárny Sylvain Saudan v roku 1968, odvtedy tu stihlo zahučať niekoľko extrémnych lyžiarov. Pôvodne sme chceli skúsiť lyžovať priamo z vrcholu Taculu ťažšou variantou, ktorá nemá veľa opakovaní kvôli vysokej obtiažnosti, expozícii a zriedkavým vhodným podmienkam. Včera sme však zdola videli, že aj toho roku je tam príliš veľa ľadu, takže do kuloáru nastupujeme klasickou variantou - cez malé sedlo v pravej časti. Samotný kuloár má odtiaľ prevýšenie cca 700 metrov a na celej svojej dĺžke si udržuje sklon medzi 45-55°. Snažíme sa lyžovať čo najrýchlejšie pridržiavajúc sa pravej časti kuloára, ktorá miestami poskytuje akú-takú ochranu pred Damoklovým mečom v podobe horného megaseraku. Lyžujeme hodnú chvíľu, sneh je čím ďalej, tým sračkovitejší. Nezvyknutým na alpské rozmery sa nám zdá, akoby kuloár nemal konca. Po polhodine sa konečne dostávame nad okrajovku, ktorá má v najnižšom mieste asi 2-3 metre, takže ju bez väčších problémov preskakujeme. S ťažkým báglom na chrbte to nie je až taká sranda, ale zvykáme si. Pod okrajovkou nás ešte čaká krásna lyžba na záverečnom asi 200-metrovom svahu a potom si môžeme spokojne vydýchnuť. Ako teda subjektívne zhodnotiť Gervasuttiho kuloár jednou vetou? Dlhá, strmá a trochu jednotvárna širočina, kde má človek plné gate kvôli veľkému objektívnemu nebezpečenstvu.

15. jún
0:10 - Je mierne nad nulou, mesiac zahalili mraky, dvíha sa vetrík.
0:47 - Vietor podozrivo silnie, teplota neklesá, skôr naopak. Žeby predsa len ten sľúbený fénik?
1:25 - Sneženie sa mení na dážď, stan začína mať problémy s nápormi vetra, Rasťo je stále kľudný a pokúša sa zaspať.
1:57 - Rasťo sa už nepokúša zaspať, stan sa pod nápormi vetra deformuje, preto ho zvnútra podopierame chrbtami.

2:26 - Situácia začína byť vážna. Vďaka teplu sa vytopili kolíky, ktorými sme mali upevnený stan. Ešteže sme ho večer poistili lyžami a čakanmi. Beriem čelovku a idem mrknúť von, ako to vyzerá s ohradou okolo stanu. Skutočnosť však prekonáva aj moje najpesimistickejšie očakávania (a to už je čo povedať). Ohrada sa vďaka teplému vetrisku a dažďu spolovice zrútila, stan je pri najväčších náporoch vetra takmer zrovnaný so zemou. Až sa mi nechce veriť, že tam niekde vo vnútri čaká Rasťo. Beriem teda lopatku a púšťam sa do opravy ohrady. Snažím sa spevniť hlavne náveternú stranu, no po polhodine lopatovania už nemám síl pokračovať. Snažím sa sám seba presvedčiť, že to hádam vydrží ešte pár hodín do rána a potom sa uvidí, čo ďalej. Zvyšok noci bdieme v stane a počúvame veterný duet, ktorý mixuje trepot nášho stanu so zlovestným kvílením alpského fénu na neďalekej chate Cosmique.
6:35 - Ráno vietor stále nepoľavuje, no slnko vykúkajúce spoza temných mrakov prináša záblesky optimizmu. Využívame teda krátku medzeru medzi dažďovými prehánkami a rýchlo balíme stan, čo je vo vetre s nárazmi okolo 30 m/s kapitola sama o sebe. Na lyžovanie nás po dnešnej noci akosi prešla chuť, preto mierime rovno na Midi a odtiaľ lanovkou dole do Chamonix načerpať nové fyzické a psychické sily.

16. jún

Kravy zase fičali celú noc na tráve. Už ma to začína celkom hnevať a zvažujem, že skočím za šéfom kempu, nech s tým niečo robí. Ten však nevie po anglicky ani zaťať a moja franzúština je obmedzená len na "bonjour" a "mercy". Vysvetlovať problém nohami-rukami by bola možno celkom sranda, ale nemám na to zrovna náladu a aj tak pochybujem, že by s tým dedo niečo urobil. Ešte jednu noc to teda nejako vydržíme, potom chceme na tri dni vyraziť hore do doliny Argentiere. Doobedňajšie slnečné počasie využívame na sušenie vercajku, okolo obeda znova začína prehánkovať. Válať šunky v kempe sa mi moc nechce, preto na poobedie navrhujem "Mont-blanc Escalade" - miestnu top-umelinu v Les Houches. Lezenie je tam vcelku prijemné, len to vstupné by mohli byť trochu lacnejšie (12 Euro na osobu). Späť do kempu prichádzame okolo ôsmej. Na večeru varíme ryžu a prihrievame mexický guláš. Slovíčko "guláš" sa po pár minútach ukazuje ako naozaj výstižné pre tento humus z konzervy, zachraňujeme to len veľkou dávkou kečupu. Ďalšie dve hodiny čakám, čo na to žalúdok, no ten sa zdá byť dostatočne odolný voči nástraham našej stravy. Okolo desiatej teda líham do spacáku a snažím sa ignorovať neúnavný kravský orchester...

17. jún
10:00, cez 30 kíl na chrbte, 1600 výškových metrov pred nami. Lanovka na Grand Montets v medzisezóne nejazdí, preto si to na chatu Argentiere musíme odmakať poctivo zdola, priamo z nášho kempu. Už po prvých krokoch mám pocit, že umriem.

Zhadzujem ultrasviňu na zem a v zúfalstve rozmýšľam, čo odtiaľ vyhodím, aby som ju aspoň trochu odľahčil. Strava na 3 dni je však zredukovaná na minimum, oblečenie s vercajkom tiež, lyže, lyžiarky a palice sú samozrejmosť, spacák s karimatkou takisto, keďže je chata momentálne rekonštruovaná. No nič Miro, budeš to musieť nejako vydržať. S Rasťovou pomocou nahadzujem bágel znova na chrbát a z nohy na nohu pokračujem ďalej. Pomaly naberáme metre, telo si postupne začína zvykať na záťaž. Napriek tomu dávame každých 10 minút krátku prestávku. Ani nie tak kvôli nohám alebo predýchaniu - najväčší problém predstavuje bolesť nezvyknutého chrbta a pliec. Po troch hodinách dosahujeme medzistanicu Lognan, ďalšie štyri nám trvá, kým sa dostaneme na chatu Argentiere. Na oddych nemáme veľa času, preto rýchlo varíme a už okolo ôsmej večer líhame do spacákov, aby sme si pospali aspoň tie biedne štyri hodiny do polnoci.

18. jún
Z chaty vyrážame o jednej v noci. Za svetiel čeloviek zostupujeme na ľadovec Argentiere, kde sme si včera pod jedným zo šutrov nechali vercajk s lyžami, aby sme ich nemuseli zbytočne vláčiť hore na chatu. Po krátkom prebalení mierime na pásoch šikmo cez ľadovec na spodné svahy pod Aiguille du Jardin, ktorými za necelú hodinku doťapkáme do sedla pod mohutným rebrom vybiehajúcim z masívu Aiguille Verte. Za sedlom nás čaká nepríjemný ľadovec Rognons, na ktorý ústí aj náš dnešný cieľ - kuloár Couturier. Táto krásna lajna bola z vrcholu Vertu prvýkrát zlyžovaná

1. augusta 1973 Sergom Cachet-Rossetom po tom, ako ho na vrchole vyložil vrtuľník jeho sponzora. Trvalo mu niekoľko hodín, kým sa mu podarilo dokončiť zjazd, následne bol spod okrajovky vyzdvihnutý vrtuľníkom. Pár dní neskôr tento kuloár zlyžoval aj Anselme Baud s Patrickom Vallencantom, ktorí šli hore kuloárom pekne po vlastných, bez technickej podpory... Naväzujeme sa a sledujeme staršiu stopu, ktorá sa tiahne po ľavom okraji ľadovca Rognons. Po chvíli sa dostávame k prvému niekoľkometrovému mixovému výšvihu, ktorí nás ešte relatívne ľahko púšťa. Druhý je však trochu väčší problém, pretože teplý fén z predchádzajúch dní sa prejavil aj tu - začal otvárať trhliny a odkrývať čierny ľad. Neostáva nám teda nič iné, len sa pustiť spod skalného rebra doprava na ľadovec a potme nejako prekľučkovať pomedzi temné seraky a trhliny. Vďaka týmto komplikáciám sa pod okrajovku kuloáru dostávame až pred piatou ráno (sem sa dá dôjsť aj ľahšou variantou - traverzom z Grand Montets - čo človeku ušetrí takmer 500 výškových metrov a nepríjemnú časť ľadovca Rognons). Okrajovka predstavuje ďalší problém, no po polhodine sa nám v rannom šere darí nájsť aký-taký priechod, vďaka čomu môžeme konečne napredovať rýchlejšie. Po chvíli sa dostávame na krátke ľadové pole v strednej časti, ktoré mi robilo vrásky na čele už včera večer, keď som si kuloár obzeral z chaty. Ešte pred dvoma-troma dňami by bolo pekne vysnežené, oteplenie však urobilo svoje. Pokračujeme ďalej s tým, že po ceste dole podľa podmienok zvážime, či si tento úsek na lyžiach trúfneme alebo nie. Poslednú tretinu šlapeme pomalším tempom, pretože sa začínajú kumuliť hmly a ľadová kôrka v hornej časti mäkne len veľmi pomaly. Rasťo začína mať menší výkap a nenápadne podotkne, či sa mi chce ísť až na vrchol. Samozrejme, že áno. Odpustiť si taký nádherný vrchol ako je Aiguille Verte by bol smrteľný hriech. Napriek pomalšiemu tempu musíme na vrchole čakať ďalšie dve hodiny, kým sa mráčiky trochu rozplynú a sneh aspoň ako-tak odmäkne... Okolo pol jednej sa do toho môžeme konečne pustiť. Z vrcholu lyžujeme najskôr niekoľko metrov po východnom hrebeni, potom sa púšťame doľava, priamo do kuloáru. Táto priama nástupová varianta býva často ľadová a je odosť strmšia a exponovanejšia než ľahšia, ktorá ide zľava cez snehovú kupolu do malého sedielka pod serakmi a odtiaľ doprava do kuloáru. Lyžujeme teda sprava popri vrcholových skalách, hľadáme miesta, na ktorých je prilepený nový sneh a snažíme sa vyhýbať ľadovým platniam. Sklon sa tu drží prvých 200 m okolo 55°, no sniežik stihol jemne povoliť, takže je to lyžovateľné. Približne v úrovni horných serakov sa sklon zmierňuje na 50°. Firn tu začína mať ideálnu kozistenciu, takže si vychutnávame každý jeden preskok. Ani na okamih si však nemôžeme dovoliť poľaviť v maximálnej koncentrácii, inak by z nás v prípade pádu zrejme nezostal viac než kopček chlpatej jahodovej zmrzliny... Po niekoľkých minútach sa dostávame nad ľadové pole v strednej časti. Šutre, ktoré touto pasážou každú chvíľu lietajú, nám na optimizme veľmi nepridávajú. Rýchlo teda lyžujem po zvyškoch snehu čo najnižšie až nad cca 15-metrový úsek odmäknutého vodného ľadu. Opatrne testujem, ako sa na ňom správajú hrany lyží. Super, držia celkom dobre. Na preskoky si v 55° ľade netrúfam, preto týchto pár metrov len rýchlo zošuchnem. Rasťo zvláda túto náročnú pasáž takisto bravúrne, a tak si môžeme v kľude vychutnať spodnú časť kuloáru až po okrajovku. Tá je vcelku nepríjemne otvorená a precvičuje naše skokanské schopnosti. Potom už len nejako precikcakovať pomedzi trhliny ľadovca Rognons a môžeme si vychutnať záverečné oblúčiky na svahoch nad ľadovcom Argentiere...

19. jún
10 hodín nerušeného spánku. V celej doline okrem nás nie je živej duše, len včera sa okolo chaty motali dvaja starší Angličania. Oproti preľudnenému Mont Blancu je tu ozajstná oáza kľudu. Až okolo ôsmej ráno nás zobúdzajú dažďové kvapky dopadajúce na strechu chaty. Počasie sa v noci pokazilo, nasúva sa front, ktorý mal podľa predpovede doraziť až niekedy podvečer. Čo už, aj tak

sme dosť unavení a aspoň nemusíme riešiť dilemu, či si dnes ešte vybehnúť na Aiguille dArgentiere alebo nie. Po raňajkách balíme veci a schádzame ku starému známemu šutru, kde sme včera nechali lyže s ostatným vercajkom. Dážď na chvíľu ustal, čo využívame na rýchle prebalenie batohov a následný krátky zjazd po plochom ľadovci až po chodník začínajúci na spodnom okraji morény Rognons. Prezúvame sa do vibramov, lyže s lyžiarkami nahadzujeme na batoh. Chrbát začína proti ťažkému báglu znova protestovať, čo však vďaka celkovej únave moc nevnímam a zotrvačne šlapem dole. Pod rebríkmi nás chytá ďalší dáždik. Ten sa po hodine mení na seriózny lejak, ktorý nás sprevádza celou cestou dole až do kempu v Argentiere.

20. jún - 23. jún
Kravy podozrivo utíchli a konečne sa dá aj tu v kľude vyspať. Pravdepodobne niekomu praskli nervy a bol sa sťažovať, kým sme boli hore na Argentiere. Po predchádzajúcich troch dňoch sa podľa očakávania dostavila jemná svalovica, takže ďalšie dva dni môžeme so spokojným svedomím leňošiť tu dole. Prvý oddychový deň je počasie nestále, ochladilo sa, každú chvíľu prehánkuje.

Doobedu trávime v centre Chamonix, kde sa dá s notebookom zadarmo pripojiť na verejnú wi-fi sieť, a tak zisťujeme, čo nové doma na krízou zmietanom Slovensku, čekujeme týždeň staré maily a čítame predpovede počasia, ktoré sľubujú na ďalšie dni "fairly sunny" a "80% sunshine". Poobede sa ešte ideme na pár hodín potrápiť na umelú stenu do Les Houches a potom jazda naspäť do kempu... Druhý restday sa nesie v podobnom duchu ako prvý, akurát už neprší a hoci sem-tam vykukne slniečko, je ešte väčšia kosa ako včera (izoterma 0°C okolo 2000 m). Ideálne podmienky na skaly, takže poobedie sa znova nesie v znamení lezenia. Dokonca sa mi darí na druhý pokus preliezť nejaké 7céčko, na čo som v mojich rozčaptaných, dvakrát podliepaných miurách patrične hrdý... Ďalší deň už chceme oddýchnutí vyraziť hore, no počasie sa ani zďaleka nepodobá na "fairly sunny", preto sa rozhodujeme ešte deň počkať. Liezť sa nám dnes nechce, preto sa len tak poflakujeme po okolí a spoznávame dedinku Argentiere, ktorá sa mi páči v šamorínskej doline asi najviac... 4.deň a počasie stále naprd, hoci meteofrance sľubovalo na dnešok takmer jasno. Nuda už začína byť poriadne otravná a keby sme to bývali vedeli, tak po Verte frčíme v dobrej nálade domov. Dávame si posledný deadline - ak zajtra nevyrazíme hore, odchádzame preč.

24. jún
Konečne plech. O siedmej ráno cálujeme 80 Euro za dva spiatočné lístky na Midi, kam sa chceme vyviezť prvou lanovkou. Už pred polhodinou tu však stepovalo okolo 50 ľudí, takže narvať sa do prvej kabínky bude celkom zábava. O chvíľu sa však nestačíme čudovať, keď sa nás tam v plnej zbroji natlačí vyše 70... Na Midi je asi 10 cm nového snehu. Zostupový hrebeň je preplnený, preto navrhujem, aby sme si dali lyže a oblyžovali ho zo severnej strany, ktorá na pohľad vyzerá celkom lákavo. Prvý sa do toho odvážne púšťa Rasťo, no už po pár metroch vidím, že to nebol najlepší nápad, pretože čerstvý sneh na ľadovej kôre nedrží a podklzuje. Ešteže majú bráchove lyže poriadne hrany, inak by to asi nedopadlo dobre. Rýchlo ma prechádza chuť nasledovať ho, takže si obúvam mačky a s lyžami v ruke sa zaraďujem do davu na hrebeni. Po asi 30 metroch si obúvam

lyže aj ja a obchádzam hrebeň z južnej strany, kde je sneh lepší a namiesto 1000-metrovej šluchty je podomnou len nejakých 100 metrov...  Za necelú hodinku šlapeme na opačnom konci ľadovca severnou stenou na Aiguille de Toule, ktorá je síce krátka, ale strmá. Pôvodne sme chceli ísť rovno do bivaku Fourche a pred polnocou vyraziť do východnej steny Mont Maudit, ale času dosť, tak prečo si nedať po ceste niečo navyše? Lyžovačka z Aiguille de Toule bola výborná, aj keď to mohlo byť trochu viac odmäknuté a hlavne dlhšie. V silnejúcom slnku pokračujeme po ľadovci ďalej do sedla Fourche. Tam sklamaní zisťujeme, že krásna lajna vo východnej stene vedľajšieho vrcholu Mont Maudit, ktorá nás pred niekoľkými dňami očarila z Col du Trident, je v spodnej časti vyčistená obrovskou lavínou. Naša náhradná varianta pravou časťou Col de la Brenva je na tom podobne, aj keď tam by to zrejme šlo nejako oblyžovať. Problémom je však obrovský serak pod hrebeňom, za aký by sa nemusel hanbiť ani Gervasutti z Taculu, a okrajovka, ktorá sa oproti minulému týždňu o niekoľko metrov zvýšila. Najlepšie vyzerá Aiguille Blanche v Peutereyskom hrebeni, hoci i tam sa podmienky na pohľad dosť zhoršili. Je až neuveriteľné, čo dokáže za pár dní s podmienkami spraviť jednodňový alpský fén a jedna teplá búročka... Do bivaku prichádzame okolo druhej poobede. Ďalšie 4 hodiny topíme sneh, varíme, pripravujeme veci na zajtra. Zatiaľ došli dvaja Francúzi, ktorí majú v pláne nejakú brutalitu v južnej stene Mauditu, no keď vidia, ako kvôli teplu do doliny letí polovica prvej dĺžky, rýchlo menia svoje plány. Okolo ôsmej večer sa dovalia ďalší štyria lezci a vidina aspoň párhodinového spánku sa postupne rozplýva...

25. jún
Niekoľko minút po polnoci zlaňujeme zo zábradlia do krátkeho žľabu, ktorý ústí na ľadovec Brenva. Je dosť teplo, sneh dostatočne netuhne. Na ľadovci nahadzujeme lyže a za polhodinu dosahujeme okrajovku pod sedlom Col Moore. Včera som si ju dobre napozeral, takže bez väčších problémov nachádzame pohodlný prechod a za niekoľko minút dosahujeme sedlo. Z Col Moore je ďalej potrebné zostúpiť asi 250 metrov na ľadovcové plató pod mohutnou stenou Brenvy. Podmienky na druhej strane sedla sú však neskutočne zlé. Snehová kôra vôbec nedrží a my sa boríme vyše pása do cukrovitej riediny. Čím nižšie zostupujeme, tým je situácia zúfalejšia. V jednom mieste sa dokonca preborím až po pazuchy a len s veľkými problémami sa zo snehu nejako vyhrabem. Takéto niečo sme tu vôbec nečakali, veď predchádzajúce 4 dni bola celkom kosa (hranica -10°C v 4000 m). Rozmýšľam, čo ďalej. Čas máme dobrý, dole by sme to nejako dobojovali a Blanche by nás s veľkou pravdepodobnosťou tiež pustil hore i dole. Ale potrebujeme sa dostať aj naspäť a zrovna v týchto miestach, popod stenu Brenvy, je potrebné frčať čo najrýchlejšie. Ešte

teraz mám v živej pamäti kanonádu a lavíny, ktoré tadeto padali, keď sme pred pár rokmi liezli Ostrohu Brenvy. V dnešných podmienkach by to však nebolo o rýchlosti - problém by bol vôbec dostať sa hore naspäť do Col Moore. Riziko, že by nás tu za ten čas niečo trafilo, je príliš veľké. S ťažkým srdcom teda velím na ústup, hlavne keď viem, že sa sem tak rýchlo znova nedostanem. Niekedy je však väčšie umenie vrátiť sa, než riskovať za každú cenu... Brodíme sa späť do Col Moore, tých asi 100 metrov nám trvá v tejto riedine vyše pol hodiny. Čo by tu bolo okolo desiatej pred obedom si ani nechcem predstaviť. Zo sedla zostupujeme späť na plató pod sedlom Brenvy. Je pol tretej ráno a my zvažujeme, že skúsime naľahko vybehnúť aspoň na Mont Maudit pravou časťou svahu spadajúceho z Col de la Brenva. Obrovská okrajovka a temná silueta mohutného seraku pod hrebeňom, ktorý by nás po ceste hore i dole neustále ohrozoval, však rozhodujú za nás. Vraciame sa teda na Fourche, kde dospávame pár hodín. Ráno pred deviatou balíme veci a lyžujeme zo sedla Fourche krátkym SV kuloárom na Glacier du Geant. Ja si ešte narýchlo vybehnem SV svahom do sedla West Col of Tour Ronde, ktorý je na aplské pomery krátky, no na celej svojej dĺžke sa strmosťou drží medzi 50-55°. Na svoje konto si tak pripisujem ďalší KSK (krátky strmý kvak, pozn. autora), čo je však len slabou útechou v porovnaní s Aiguille Blanche. Potom pokračujeme popod Capucinov ďalej pod Tacul, kde nahadzujeme pásy a po dvoch hodinách útrap na vyhriatom ľadovci dosahujeme vrcholovú stanicu lanovky na Midi...

26. jún
Poslednú noc sme zakempovali na pristávacej ploche pre paraglajdistov. Už včera večer sme zhodli na tom, že tu nemá zmysel dlhšie zostávať, pretože podmienky na skiextrémy sa za posledný týždeň výrazne zhoršili. Po rýchlych raňajkách preto vyrážame na cestu domov. Počas jazdy máme

kopec času, aby sme spätne zhodnotili náš prvý alpský lyžiarsky výjazd. Dopadol vcelku dobre - potešil hlavne Verte, škoda toho Blanchu. Každopádne si odnášame kopec nových skúseností. Konečne vieme, čo je to ten slávny alpský fén a ako rýchlo dokáže v Alpách zmeniť podmienky (samozrejme k horšiemu), že plachtenie ponad okrajovky má pri lyžovaní alpských kuloárov svoje osobité čaro, že "fairly sunny" v predpovedi počasia od meteofrance často znamená celý deň pod mrakom s občasnými dažďovými prehánkami alebo že argentierske kravy v noci nezvyknú spať, a preto je dobré v záujme zdravého spánku vystríhať sa ich. Zastavujeme na rakúskej benzínke. Rasťo odkrútil celé Švajčiarsko, rada je na mne. Mením CD s pop-rockom za krásny gotický metal a štartujem v ústrety ďalšej búrky, ktorá sa črtá na nejasnom horizonte...

P.S.1: zákresy zlyžovaných zjazdov s fotkami nájdeš v galérii Ski Chamonix 2009

P.S.2: článok pre časopis Jamesák nájdeš medzi publikáciami