Miroslav Peťo - extrémne lyžovanie, skiextrem, nákresy zjazdov, online sprievodca extrémnymi lyžiarskymi zjazdmi.

<<<  články APRÍL    |    články FEBRUÁR  >>>

30. marec: Pokúšanie Mjolvarenny

Blafjellet či Mjolvarenna? To je otázka. Zase si ráno lámem hlavu nad tým, kam dnes na  lyže. Uprednostniť takmer istú prašanovačku na  Blafjellete v príjemnej spoločnosti Berry a Roberta alebo dať neistý samotársky pokus do Mjolvarenny? Intímne akty tejto kilometrovej žľabovej krásavice som si detailne nafotil včera po ceste z Prostenu, no mixový prah v jej strednej časti vyzerá pri súčasných minimálnych snehových podmienkach nelyžovateľne. Naproti tomu na Blafjellete je podľa informácií od miestnych parádna lyžba. Ako Berry spomínala - ide o skrytý poklad Isfjordu, v ktorom veľkonočné masy šlapú na rozlyžovaný gulášovo-firnový Kirketaket a len pár domácich tuší, aký skvelý prašaník sa momentálne dá nájsť na severnej strane Blafjelletu. Chvíľu zápasím so svojou nerozhodnosťou zvažujúc všetky pre a proti. Nakoniec sa rozhodujem, že dám pokus do Mjolvarenny. Aspoň si to vyšlapať a pozrieť, či by to predsa len nepustilo na lyžiach. Totiž snehu je túto zimu v romsdalskej oblasti výnimočne málo a sezóna môže v trojciferných nadmorských výškach rýchlo skončiť, hoci ešte ani poriadne nezačala. Dnešok je preto možno posledná šanca zlyžovať tento famózny žliabok a mňa by neskôr asi dosť mrzelo, keby som sa o to aspoň nepokúsil. Do báglu teda pribaľujem Quark a vyrážam do Romsdalu...

V spleti stromčekov, ktorými obliezam previslý mixový prah, mi je definitívne jasné, že dnes ma Mjolvarenna na lyžiach kontinuálne nepustí. Ako som sa už viackrát presvedčil, rozmery tu v Nórsku občas klamú a to, čo zdola vyzeralo ako 2-metrový prah, má v skutočnosti 4-5 metrov. Skákať niečo také v úzkom žľabe so sklonom okolo 50° pri expozícii E2+ by bola za súčasných betónových podmienok takmer samovražda. Chvíľu sa pohrávam s  myšlienkou, že by som si zlyžoval zvyšných cca 990 metrov s tým, že tento krátky 10-metrový stromčekový mix zliezem. Zvyšok žľabu sa totiž zdá byť v dobrých podmienkach - žiadne rigole od lavín, všetko pekne slnkom a vetrom uratrakované. No zliezanie tohto krátkeho mixového úseku, v ktorom šustre a stromčeky držia pokope snáď len vďaka tej trochu zamrznutého snehu a ľadu, čo tu je, ma v  poobednajšom odmäku veľmi neláka a vercajk na zlaňák so sebou nemám. Navyše, takúto peknú lajnu by sa patrilo zlyžovať celú kontinuálne. Rozhodujem sa teda, že si tento nádherný dlhánsky žľab dnes len vyleziem, obzriem, počkám týždeň-dva či trochu neprisneží a potom uvidím, či si dám s Mjolvarennou ešte jedno rande. Pre dnešok si vychutnám aspoň výšlap v chrumkavom alpskom firníku v krásnej scenérii Romsdalu a potom zo starého známeho Mjolvafjelletu zlyžujem na druhú stranu do  Jamnabotn...

29. marec: Hrebeňový Prosten

Ráno po príchode zo zamračeného Slovenska ma víta gýčové nórske počko, ktoré tu s výnimkou jedného dňa trvá už vyše dvoch týždňov. Krása, hneď má človek lepšiu náladu! Keďže veľkonočné prázdniny sú v plnom prúde, otázka je jasná - kam to bude dnes? Samozrejme, do hôr. Kde konkrétne? Hmmm. Žeby Mjolvarenna? Alebo radšej Grafonnfjellet? Alebo sa pôjdem prebehnúť niekam do Eresfjordu? Alebo do Sunndalen? Fokinel, zase tá moja nerozhodnosť. Niekedy mám vážne pocit, že najnáročnejšie na celom skialpinizme je rozhodovanie, kam a kedy ísť lyžovať, aby to bolo relatívne bezpečné, no zároveň aby človek neprepásol šancu na zlyžovanie niečoho zaujímavého, na čo už neskôr nemusia byť podmienky. Dnes mi rozhodovací proces navyše sťažuje fakt, že som v tunajších horách už takmer dva týždne nebol a nie som si istý, koľko snehu sa za ten čas stihlo roztopiť a koľko nového prašanu priniesla jednodňová snehová prehánka spred troch dní. Informácia na webe hovorila, že len okolo 10-15 čísel v  závislosti od konkrétnej oblasti. Hmmm. OK. Tak to teda vyriešime nasledovne: plán A - Mjolvarenna, plán B - Grafonnfjellet, plán C - niečo v Mandalen. Dojedám zvyšok first price raňajok, narýchlo balím vercajk a štartujem smer Andalsnes...

18. - 28. marec: Pochmúrne slovenské intermezzo

Po desiatich dňoch konečne opúšťam zamračené snehovo-veterné Slovensko. Pôvodne som sem mal prísť len na otočku na štyri dni dorobiť vstupné testy v rámci kurzu horských vodcov a čo najrýchlejšie sa vypariť naspäť do slnečného Nórska. No človek mieni a Príroda mení, takže kondičné previerky sa nakoniec kvôli mizernému počasiu posunuli zo stredy na nedeľu. Cesta naspäť do Nórska sa mi preto prekryla s veľkonočnými prázdninami, ktoré v Nórsku trvajú desať dní (začínajú týždeň pred Veľkou nocou a končia Veľkonočným pondelkom). Keďže Nóri zvyknú cez Veľkú noc veľa cestovať (či už za lyžovačkou alebo k moru, napríklad na populárne Kanárske ostrovy), ceny leteniek v tomto období výrazne stúpajú. Až mi oči pregúlilo, keď som na stránke Norwegian.com v piatok večer zistil, že letenka na pondelok z hodiny na hodinu zdražela o dvesto euro. To som si pri mojom biednom doktorandskom štipendiu veru nemohol dovoliť odkliknúť. Najbližším dňom, kedy bola cena letenky ako-tak prijateľná, bol až štvrtok. Drahé veľkonočné letenky ma teda uväznili na pochmúrnom sivo-bielom Slovensku o ďalšie tri zamračené dni. Ale už je dobre, už sa veziem do Krakova, odkiaľ budem za pár hodín naspäť v slnečnom Molde...

V tom zadné koleso na Kii začína vydávať zvláštny zvuk. Defekt! Samozrejme, aj dnes sa muselo niečo pokašlať. Akoby nestačil pokazený autobus hneď v druhý deň tejto mojej nevydarenej slovenskej vsuvky, keď som si chcel ísť zaliezť na slávnu mikulášsku bouldrovku. Akoby nestačila hrozba havárie, keď v  Mikuláši nejaký besný vodič začal v protismere predbiehať na križovatke, na ktorej som práve vchádzal na hlavnú cestu. Akoby nestačilo otrasné počasie, kvôli ktorému sa mi takmer všetko komplikovalo ako v zlom sne. Vskutku som už začínal nadobúdať pocit, akoby ma tu v posledných dňoch prenasledovalo až nečakane veľa negatívnych udalostí v relatívne krátkom časovom intervale, nejaká forma negatívnej synchronicity. No zase aby som to nevidel všetko až tak čierno, našlo sa aj pár svetlých chvíľ. Hlave stretnutia s blízkymi potešili, ani ten Ďumbier a Vrátna neboli najhoršie a vstupné skúšky som dokončil úspešne. Aj tak sa však už neviem dočkať návratu do zasľúbenej zeme, ktorou sa pre mňa už v roku 2010 stalo práve Nórsko...

15. marec: Antibiotický Snortungen

Zaraďujem jednotku a naloďujem sa na trajekt medzi dedinkami Solsnes a Afarnes. Zaťahujem ručnú brzdu, vypínam motor a čakám. Po chvíli ma prichádza skásnuť jeden z členov posádky - jeden z mála, ktorí tu v Nórsku nevedia po anglicky ani zaťať. Ale je jasné, po čo prišiel, takže sa len slušne odzdravím a do ruky mu podávam ferjekort. Ide o kartičku s určitým pežažným kreditom na platby za využívanie trajektov (minimálny kredit je 3000 NOK + 100 NOK za samotnú kartu), pričom šofér s autom má vďaka karte zľavu 50 % a ostatní prísediaci 17 %. Namiesto 71 nórskych korún teda cálujem len 36 a celý výlet do Isfjordu ma napriek tomu, že cestujem sám, týmpádom vychádza o čosi lacnejšie, než keby som cestoval autobusom s využitím študentskej zľavy. Nehovoriac o  časových úsporách a flexibilite, ktoré ponúka jazda vlastným autom.

V Isfjorde sa teda môžem pohodlne dopraviť až na parkovisko pri streľnici. V mysli sa mi vynárajú spomienky spred troch rokov, kedy som sem párkrát šlapal z autobusovej zastávky v Hene. Teraz mi vďaka autu odpadá polhodinový treking naprieč celou dedinou a viac času a síl môžem venovať samotným horám. Dnes to však so skialpom radšej nebudem preháňať, pretože ešte stále frčím na antibiotikách. Po Sandfjellete ma totiž definitívne skolila nedoliečená priedušková baktéria, ktorá ma pred tromi dňami okrem iného pripravila aj o hlas. Vzhľadom na to, že ma na Slovensku o týždeň čakajú kondičné testy v rámci kurzu horských vodcov, potreboval som sa dať dokopy čo najrýchlejšie. A tak som musel, hoci veľmi nerád, nasadiť antibiotiká. Dnes teda radšej žiadne zbytočné naháňanie. Pekne lážo-plážo smer Loftskarseatra, Galtatind a Snortungen, odkiaľ spadá na juh priamo do dediny krásny žľabo-kuloár...

9. marec: Sandfjelletský skiextrémik

"You are crazy," chladným severským tónom konštatuje Ranveig, keď zisťuje, že naozaj idem lyžovať nadol strmou východnou stenou. Áno, chápem, že mnohým ľuďom možno pripadám ako blázon, keď sa z času na čas dobrovoľne a ešte aj s potešením vystavujem situáciám, pri ktorých mi ide o život. Z pohľadu určitej časti spoločnosti som jednoducho nenormálny, divný, zvláštny. Keby sme si však chceli trochu zafilozofovať, mohli by sme si položiť otázku, čo znamená "byť normálny" a možno by sme prišli na to, že akýkoľvek "normál" je zvyčajne udávaný správaním sa väčšiny. Nikde však nie je napísané, že to, čo majoritná spoločnosť považuje za normálne, musí byť správne a jediné správne. Takisto nemusí platiť, že niečo nenormálne je automaticky nesprávne. Podľa mňa je to často práve naopak. Aj M. Scott Peck vo svojej knižke Nevyšlapanou cestou spomína, že to, čo ľudí odlišuje od iných žijúcich organizmov, je fakt, že sa v mnohom správajú neprirodzene. Inými slovami, my ľudia sa z pohľadu Prírody ako celku správame často nenormálne, pretože pri trochu snahy vieme ovládať svoje prirodzené pudy a to nás robí ľuďmi.

Podobne je tomu i pri extrémnom lyžovaní. Aj vtedy prirodzený pud sebazáchovy niekde v podvedomí velí, aby som sa na to všetko vykašlal a lyžoval nadol bezpečnejším terénom bez rizika bolesti a možnej smrti. Niekde vo vnútri sa ozýva vrodené nutkanie vyhýbať sa nebezpečným situáciám a pokiaľ človek začne vzdorovať tomuto prirodzenému inštinktu, telo na to začne fyzicky reagovať. U mňa ide pred začiatkom extrémneho zjazdu väčšinou o zvláštny pocit stiahnutého žalúdka, nechutenstva a miernej nervozity. Akoby mi moja fyzická schránka chcela pripomenúť, že o chvíľu bude hranica života a smrti veľmi tenká, že každá chybička môže znamenať koniec. Už dávno som pochopil, že v týchto predštartových stavoch zohráva veľmi dôležitú úlohu psychika. Tá môže telo ešte viac paralyzovať alebo v ňom, naopak, zmobilizuje všetky dostupné kapacity a vyburcuje ho do stavu maximálneho sústredenia s cieľom prežiť. Pri extrémnom lyžovaní (ako aj pri ostatných extrémnych športoch - teda športoch, pri ktorých bezprostredne hrozí smrť alebo vážne zranenie) je preto dôležité nenechať sa ochromiť prirodzeným strachom a vedieť ho pretaviť do zvýšeného výkonu svojho tela. Psychika sa proste musí vedieť bez problémov vysporiadať s pocitom ohrozenia života. Trvalo mi roky, kým som sa mentálne vypracoval na takú úroveň, aby som dokázal tieto emócie strachu ako-tak zvládať a aby som v podstupovaní nebezpečenstva dokázal nachádzať potešenie a radosť, ktoré svojím pozitívnym vplyvom mnohonásobne prevyšujú hroziace riziko. Nie nadarmo sa hovorí, že všetko je to v hlave. Pri extrémnom lyžovaní naozaj nie je až taký problém fyzicky zvládnuť techniku preskakovaných oblúkov a skokov nízkych terénnych prekážok. Problém je zvládnuť tieto činnosti s vedomím možnej smrti (a všetkých jej dôsledkov) v prípade pádu. Práve mentálna odolnosť je jedným z hlavných faktorov redukujúcich počet lyžiarov, ktorí by z technického hľadiska možno boli schopní zlyžovať extrémne línie, na hŕstku tých, ktorí životu nebezpečné zjazdy skutočne realizujú...

Na vrchole Sandfjelletu sa dočasne lúčim s partiou a začínam lyžovať východnú stenu. Ide o môj prvý tohoročný skiextrém, preto mi chvíľu trvá, kým sa telo a myseľ zladia a začnú naplno spolupracovať. Už po prvých preskokoch sa však počiatočná nervozita mení na maximálne sústredenie a každý ďalší preskok prináša viac a viac radosti. Sniežik je počas celého zjazdu relatívne bezpečný, no i tak lyžujem opatrne a dávam si špeciálny pozor hlavne pri preskokoch na ľavé hrany, ktoré sú po útoku žralokov na Skjorte vo veľmi biednom stave. V takomto teréne skrátka nesmiem ani na sekundu zaváhať, inak by to v lepšom prípade znamenalo vážne zranenie, v tom horšom by zrejme išlo o praktické testovanie hypotézy, či smrťou naozaj všetko končí. Celý zjazdík však prebieha bez problémov až nad okraj spodnej snehovej pláne ústiacej do plesa Kvassetindvatnet, kde moju epickú jazdu pribrzďuje previslý odtrh obrovskej lavíny. Z protisvahu vyzeral odtrh tak na 3-4 metre, no rozmery tu v Nórsku občas trochu klamú a realita sa viac približuje k 7-8 metrom. Dopad bude navyše riadne tvrdý, žiadne frajeriny ako vo freerajdových filmoch, kde po skákajúcom lyžiarovi zostane v prašane dvojmetrový kráter. Naspäť na vrchol sa mi však šlapať nechce a napešo sa to zliezť nedá. Po racionálnom zvážení, že mi fakt nič iné nezostáva, sa odhodlávam na náročný džamp. Ten na počudovanie zvládam perfektne, a tak môžem výrazne akcelerovaný bez problémov pokračovať dlhými oblúkmi až dole k plesu. Na zamrznutej hladine si dávam chvíľu pauzu očakávajúc blahodarný vplyv endorfínov, no ten dnes akosi neprichádza - na to som až príliš unavený. No čo už, včerajší Skjervan a dnešný Sandfjellet v kombinácii s nedoliečeným bacilom mi dali veru riadne zabrať. Ale zostať sa liečiť doma v takomto počasí, to proste nešlo. Snáď mi to telo tentokrát odpustí...

(Michalov reportík z tripu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)

8. marec: Spektakulárny Skjervan a švajčiarska dovolenka

Vrchol Skjervanu dosahujeme cca 15:30 po štyroch hodinách polointenzívneho výšlapu. Čas vcelku solídny, keď zvážime fakt, že Skjervan nepatrí zrovna medzi horských drobčekov (1545 m) a že výšlap začínal prakticky na úrovni mora. Samotný dvojvrcholček Skjervanu je až nečakane spektakulárny a našu česko-česko-slovenskú zostavu (doplnenú o Petra Tomáša, ďalšieho brnenského vyznavača Prírody) odmeňuje nádhernými výhľadmi na Innfjorden.

Pár minút po nás prichádza hore partia šiestich skituristov zo Švajčiarska. Michal s Peťanom sa trochu čudujú, prečo Švajčiari prišli na dovolenku do Nórska, keď majú pod nosom Alpy. Odpoveďou si nie som istý, určite na to mali viacero dôvodov. Ale možno ten najpodstatnejší z nich bol ten, že si skrátka potrebovali oddýchnuť od preplnených Álp, od obrovských lyžiarskych stredísk, od komerciou dýchajúcich alpských mestečiek. Možno chceli nájsť kúsok Prírody, kde im ponad hlavu každú chvíľu nelieta záchranársky vrtuľník či vyhliadkové lietadielko plné pracháčov, ktorí uprednostnili zážitok z hôr redukovaný len na pohľad z kabíny letiaceho stroja. Možno pociťovali vnútornú potrebu aspoň na chvíľu pobudnúť v krajine, kde človek stále dokáže nachádzať skutočnú horskú divočinu. Stačí zájsť o dve doliny vedľa a celé dni tam nestretnete živého človeka, vaším jediným spoločníkom bude majestátna severská Príroda. Alebo ich sem možno zlákala proste len táto úžasná kombinácia fjordov a hôr, ktorou bolo obdarených iba zopár miest na našej Planéte... Švajčiarska grupa sa na vrchole dlho nezdržuje a páli nadol ešte pred nami. Ani my sa hore dlho neflákame, pretože dnes je tu kosa ako v nórskom filme a pršteky na rukách začínajú podozrivo oziabať. Odvtedy, ako mi v januári 2009 štyri z nich jemne omrzli v krutých podmienkach pri zimnom lezení na Končistej, si na ne dávam trochu väčší pozor. Dnes preto na vrchole radšej žiadne dlhé meditácie, hoci z takej nádhery, aká panuje aj tu na vrchole Skjervanu, sa mi vždy odchádza ťažko. Ešte si teda vychutnám zopár pohľadov na všetky svetové strany a až potom sa pustím do dlhej jazdy nadol k Vetričke odparkovanej v Innfjorde...

(Michalov reportík z tripu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)

Výber marcových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2013

<<<  články APRÍL    |    články FEBRUÁR  >>>