Miroslav Peťo - extrémne lyžovanie, skiextrem, nákresy zjazdov, online sprievodca extrémnymi lyžiarskymi zjazdmi.

články MÁJ  >>>

13. - 15. jún: Gotický návrat na Liptov a nekončiaca cesta poznania

V sparný letný večer pedálujem hore na Veternú Porubu. Po dvoch dňoch únavného šoférovania z Molde do Liptovského Mikuláša, kedy som najazdil vyše 2500 km, potrebujem súrne dobiť baterky a rozhýbať pokrčené telo. Jazda z Nórska na Slovensko mi samému dala síce riadne zabrať, ale zážitok to bol vcelku zaujímavý. Nostalgicky spomínam na cestu divokým Romsdalom, rozvodnenú rieku Rauma a depresívnu búrku po ceste z Dombas do Oslo. 

Pri spomienke na silný lejak v Dombas sa mi v ušiach znova rozoznievajú melodické tóny najnovšieho gotického skvostu od nórskej kapely Trail of Tears, ktorí pred svojim rozpadom stihli vydať posledný album Oscillation. "This breaking point is mine...", podobne ako Ronny spieva svojím agresívnym hlasom v skladbe Eradicate, aj môj život v týchto dňoch osciluje okolo akéhosi bodu zlomu. Bodu, v ktorom si naplno uvedomujem, že Nórsko sa pre mňa stalo druhým domovom. Ako o mne Iver napísal vo svojom článku, v Romsdale som našiel svoj raj... Zastavujem na starej známej rovinke na ceste medzi Veternou Porubou a Žiarskou dolinou, odkiaľ si môžem v pokoji vychutnať pekné výhľady na celú liptovskú kotlinu a všetkých päť hlavných slovenských pohorí. Toto vyhliadkové miesto odjakživa patrí k mojim najobľúbenejším na Liptove, preto nie je náhoda, že som dnes zamieril práve sem. Sledujem slnko zapadajúce za Chočské vrchy a pocit nostalgie a smútku prameniaci z odchodu z Nórska sa pomaly začína meniť na niečo iné. Pri pohľade na rodný Liptov začínam pociťovať radosť. Radosť zo všetkej tej nádhery okolo. Až teraz si začínam naplno uvedomovať, že som vlastne prišiel z raja do raja. Že Príroda je krásna ako v Romsdale, tak i tu na Liptove. Že Príroda je krásna všade, len jej krásu treba vedieť vnímať a oceniť. Pretože čaro Prírody spočíva práve v jej nesmiernej rozmanitosti a komplexnosti. Nájdenie a pochopenie tejto magickej krásy síce chvíľu trvá, podobne ako nejaký čas trvá, kým človek dokáže nájsť a pochopiť krásu harmónie tónov gotického metalu. Až vtedy si možno uvedomí, že najnovší album Darkest White od nórskej Tristanie je tak nádherne rozmanitý a zložitý, až je vo svojej podstatne úplne jednoduchý. Až vtedy možno pochopí, že aj Príroda je napriek svojej fascinujúcej komplexnosti vlastne veľmi jednoduchá. Jednoducho krásna, vždy a všade...

12. jún: Raestadhornet a veľká VĎAKA

Už zajtra. Už zajtra sa končí môj tohoročný pobyt v Molde. Sedím na vrchole Raestadhornet a pokúšam sa nemyslieť na tento smutný fakt, aj keď som si takmer istý, že tu nie som naposledy.

Namiesto toho sa snažím naplno vnímať krásu okolitej Prírody a vstrebávať do zásoby čo najviac všetkého toho pozitívneho, čo mi toto nádherné prostredie ponúka. Raestadhornet bol výborná voľba na rozlúčkovú túru, výhľady na celý kraj Romsdalu sú naozaj famózne. Kochajúc sa okolitou krásou prežúvam sušené ovocie z posledného nočného nákupu a počúvam šepot jemného vetra, ktorý si dnes neustále hvízda svoju chladnú severskú pieseň. Okrem pískajúceho vetríka tu vládne posvätné horské ticho, naokolo nie sú žiadni ľudia. Niekto by možno povedal, že som tu hore na kopci sám, osamotený, no ja to tak nevnímam. Samota v horách nie je samotou v pravom slova zmysle. Hory a Príroda sú podľa mňa živé a keď sa v nich pohybujem, stávam sa ich súčasťou. Dnes tu teda nie som osamotený, pretože som v intenzívnom kontakte s Prírodou, ktorá mi robí spoločnosť počas celej doby, čo som tu. Na rozdiel od spoločnosti ľudí, kde sa človek môže niekedy skutočne cítiť osamelý. Pretože samota a osamelosť nie sú jedno a to isté. Aj keď som v Prírode sám, nikdy sa v Nej necítim osamelý. Práve naopak, v Prírode mám zakaždým pocit, akoby som bol viac živý a za tento dar som nesmierne vďačný. Tak ako som nesmierne vďačný za všetko, čo som tu v Nórsku mohol za posledné mesiace zažiť. Moja veľká vďaka preto v prvom rade patrí majestátnej Prírode za to, že mi umožnila nahliadnuť do ďalších zo svojich čarovných komnát a že mi pomohla pochopiť to, čo som doteraz možno úplne nechápal. Ďalej sa chcem poďakovať predovšetkým Berry, Robertovi a Stalemu za to, že boli a sú takí, akí sú. Ďalšie mená už nejdem spomínať, pretože by som na niekoho určite zabudol, takže to zhrniem nasledovne - ďakujem všetkým dobrým ľuďom, ktorých som tu stretol, za všetko dobré i zlé, čo sme mali možnosť spolu zažiť. TUSEN TAKK!

11. jún: Klatring VI - Rajbasový Balansekoden

Tak som sa nakoniec predsa len dočkal - ideme liezť cestu Balansekoden v Eresfjorde! Cestu, o ktorej som sníval od mojej prvej návštevy lezeckej haly Moldeveggen, kde visí obrovský plagát s nádhernou fotografiou od Terjeho Aamodta. Na plagáte nejaký postarší pán lezie rajbas v krásnej skale, hlboko pod ním vidieť zamatovo modrý Eresfjord obklopený zelenajúcim sa lesíkom, v pozadí sa belie zasnežený masív Sjovdoly. Vždy, keď som si šiel zaliezť na Moldeveggen,

mi pohľad skĺzol na plagát a v duchu som si povzdychol, aký by to bol zážitok vyliezť si tú peknú cestu. Vtedy som ešte nevedel, že ide o cestu Balansekoden. Ani to, že lezec na fotke sa volá Iver Gjelstenli a že je autorom mojej vysnívanej cesty. Život je však plný nečakaných udalostí a prekvapení, ktoré by niekto možno nazval náhody. No ja na náhody veľmi neverím, pretože si myslím, že všetko má svoje príčiny, ktoré väčšinou nejakým spôsobom súvisia s naším konaním v minulosti. A tak mi jedného dňa volá akýsi reportér Iver z Romsdals Budstikke, že by so mnou chcel pre lokálne noviny urobiť interview o mojich romsdalských skiextrémoch. A že pre článok by bolo najlepšie, keby sme si išli spoločne zalyžovať a čo-to pofotiť  niekam do hôr nad Trollstigen. Tam však už snehu málo a ďalšie lyže si dokatovať nechcem, preto nenápadne naznačujem, či by sme si namiesto lyžovačky nešli radšej niekam zaliezť. "Fine. What about climbing in Eresfjord - Balansekoden, maybe?", píše Iver v SMSke. Hmmm, Eresfjord, Balansekoden. Gúglim nejaké foto a čo nevidím - fotka z plagátu na Moldeveggen! A na nej Iver Gjelstenli! Ten istý Iver, od ktorého mi práve došla SMSka. Neuveriteľné. Že by sa mi na poslednú chvíľu predsa len podarilo splniť si ďalší z nórskych snov?

10. jún: Čučoriedková Tour de Horga

Lesná cesta z Bergviksetry do Solemdalen je porastená hrubou vrstvou kadejakých severských rastliniek a aj na najľahšom prevode mám čo robiť, aby som sa cez hustý vegetačný porast nejako prebojoval. Lesy v okolí Molde totiž pokrýva hrubá vrstva machov, lišajníkov a čučoriedok. Hlavne čučoriedky tu rastú riadne nahusto, takže zberači lesných plodov si tu v lete určite prídu na svoje.

Okrem čučoriedok je možné v tunajších lesoch nájsť niekoľko druhov jedlých húb, ktoré však domáci veľmi nezbierajú. Na huby a ostatné lesné plody chodia hlavne Poliaci, ktorých je v Nórsku naozaj požehnane (aj preto sú mnohé úradné dokumenty tlačené v štyroch jazykových verziách - v nórčine Bookmal, v nórčine Nynorsk, po anglicky a po poľsky). Čo však človeka zo stredo-východnej Európy dokáže naozaj zaraziť, je spôsob, akým sa predávajú niektoré druhy lesného a záhradného ovocia. Podobne ako na Slovensku, aj tu je možné počas zberačskej sezóny zastaviť pri ceste alebo na parkovisku a kúpiť si napríklad čerstvo nazbierané jahody. S tým rozdielom, že predača, ktorý by ostražito bdel nad plodmi svojej úrody, tu nenájdete. Namiesto toho nájdete kasičku a ceduľku, za čo máte koľko zaplatiť. Keby sme sa na niečo podobné odvážili na Slovensku, zrejme by veľmi rýchlo zmizli nielen jahody, ale aj kasička a ostatné príslušenstvo. Ale dosť už básnenia o čučoriedkach a jahodách. Radšej sa idem plne sústrediť na náročný terén, aby som sa na bajku nechtiac nezaparkoval niekam do priekopy...

5. jún: Klatring V - Polnočný Julsundet

Sedím na skale a som šťastný. Telo sa po preleze ultraskvostného Krapotkina ozýva príjemnou únavou, v mysli si opakovane prehrávam najkrajšie lezecké pasáže. Na vedľajšom šutri flegmaticky vylihuje Juraj, nižšie na plošinke usmiaty Eugene pripravuje grilované klobásky, ktorých lahodná

vôňa sa provokatívne vznáša všade navôkol. V diaľke sledujem slnko zapadajúce  za horizont nekonečného Atlantického oceánu a spomínam na rannú cestu do mestečka Sykkylven, kde sme spolu s mojím tunajším školiteľom riešili záležitosti súvisiace s naším výskumom. Vtedy som ešte netušil, že zrovna dnešný večer dobijem svoje batérie šťastia a spokojnosti na maximálnu úroveň. A zrejme to netušili ani Juraj s Eugenom. Hlavne na Eugenovi vidieť, že je naozaj veľmi rád, že tu dnes môže byť s nami. Možno práve to ma dnes večer robí takým šťastným - skutočnosť, že som dokázal sprostredkovať radosť a šťastie niekomu inému, akoby vo mne samom znásobovala pocity šťastia, ktoré práve prežívam. Ak však chceme podobným spôsobom urobiť šťastným niekoho vo svojom okolí, ťažko sa nám to podarí, pokiaľ sami nie sme skutočne šťastný. V tejto súvislosti ma napadá Staleho prirovnanie, v ktorom hovoril, že pokiaľ chceme niekoho pozvať k sebe domov a chceme, aby sa tam cítil príjemne, najskôr si svoj dom musíme upratať a zútulniť. Keď teda chceme, aby sa ľudia cítili v našej spoločnosti spokojní, v prvom rade musíme vedieť urobiť spokojných samých seba. Nám sa to dnes podarilo, a tak dnešný večer z nášho pohľadu nemá ďaleko od dokonalosti...

4. jún: Protivná Gréta a Tour de Tusten

Nič nie je dokonalé. Ani Nóri a ich mentalita, aj keď tú z viacerých dôvodov stále pokladám za jednu z najvyspelejších. Pri mojom prvom pobyte v roku 2010 som si všímal hlavne jej pozitívne stránky, tie negatívne som si pod vplyvom všetkého toho pozitívneho naplno neuvedomoval.

Až nedávna séria stretnutí s tvrdohlavou ubytovateľkou Grethou ma donútila pozerať sa na niektoré črty nórskej mentality trochu kritickejšie. Jednou z takých čŕt je prehnané lipnutie Nórov na prísnom dodržiavaní stanovených plánov a pravidiel, a to aj v tom prípade, keď sú niektoré z nich očividne nesprávne. Udeliť výnimku zo zabehaného pravidla, nech sú dôvody k jej udeleniu akokoľvek rozumne vyargumentované, je takmer nemožné. Prečo? "Because it is a RULE", omielala mi Grethe donekonečna ako pokazená gramofónová platňa. Celý problém s Grethou začal jej informačno-komunikačným zlyhaním pri mojom nástupe na internát vo februári. Jej súkromná firma zabezpečujúca ubytovanie pre študentov Molde University College totiž pred dvomi rokmi zmenila niektoré pravidlá svojho fungovania, a tak už viac nie je možné platiť za posledný mesiac jarného semestra polovičnú sumu v prípade, že intrák opustím do 15. júna, ako som pôvodne zamýšľal. Za prvé dva júnové týždne by som teda po novom musel zacálovať celú mesačnú platbu, čo pre doktoranda z východnej Európy nie je až taká zanedbateľná položka (len pre zaujímavosť - cena ubytovania po zarátaní elektriny vychádza na najlacnejšom intráku v Molde na cca 400 Eur mesačne). Gretha ma o tom mala informovať začiatkom februára pri podpise ubytovacej zmluvy, no zabudla na to, čím splodila koreň problému. Do ďalších detailov nášho sporu nechcem zabiehať - snáď stačí konštatovanie, že ježibaboidnú ropuchu Grethu už nechcem nikdy v živote vidieť. A nič na tom nezmení ani fakt, že mi po dlhých diskusiách nakoniec predsa len dovolila skrátiť ubytovaciu zmluvu na koniec mája aj napriek tomu, že som žiadosť o jej skrátenie podal tri dni po deadlajne. Ale už je dobre. Už som presťahovaný do Eugenovho bytu, kde zostávam pár dní a potom pôjdem na týždeň bývať na Bolsoyu k Berry a Robertovi. A Gretha nech aj praskne od zlosti, že musela v mojom prípade kvôli vlastnej chybe nakoniec urobiť výnimku vo svojich skostnatených pravidlách.  Ale dosť už Grethy. Už som predsa dosť starý na to, aby som konečne pochopil, že mentalitu niektorých ľudí skrátka nedokážem zmeniť, nech ju pokladám za akokoľvek nesprávnu. A čo nedokážem zmeniť, to nemá zmysel riešiť. Grétu teda nechávam Grétou a idem si radšej zabajkovať niekam do Prírody...

31. máj: Klatring IV - Julsundetské inferno

Juraj. Ďalší z ľudí, ktorých som v Molde nečakal a o to viac som bol príjemne prekvapený, keď sme sa začiatkom februára spoznali. Juraj je rozhľadený chalanisko z Banskej Bystrice, ktorý doma študuje diplomaciu, no akýmsi erazmusáckym zázrakom sa tento semester ocitol na nórskej škole zameranej logisticko-informatickým smerom. Čo je však ešte dôležitejšie, aj Juraja baví lezenie,

takže spolu občas vyrazíme na miestnu umelinu - trochu si zaliezť, trochu sa pokochať pohľadom na ladné pohyby miestnych lezeckých kočiek, ktorými sa to na Moldeveggen len tak hmýri. Veru sme sa s Jurom často pristihli, že namiesto lezenia viac obdivujeme a komentujeme tú či onú krásavicu. Až sme sa pri tom občas cítili trochu divne - hlavne keď bol s nami aj Michal, ktorý svoje nadšenie z pekných severaniek dával najavo možno až príliš okato. Ale aby som zase neodbočoval, naspäť k Jurovi a jeho lezeckým koreňom. Priezvisko Čiernik sa mi totiž zdalo nejaké povedomé už počas našej prvej lezeckej sešn, no všetko mi do seba zaklaplo až vtedy, keď mi Juraj povedal, že aj jeho otec lezie a v Tatrách má dokonca vylezené i nejaké prvovýstupy. Až vtedy si mi vynorili spomienky na južnú stenu Batizovského štítu, kde som kedysi dávno liezol peknú cestu Lapúnik-Čiernik. A keďže láskam k horám a lezeniu zvykne zostávať v rodine, nemusím Juraja dvakrát presviedčať, aby sme si v dnešnom gýčovom počku išli zaliezť na skvostnú nórsku žulu do Julsundet...

30. máj: Bolsoya kajaking

Oblasť More og Romsdal je rajom pre nadšencov outdoorových športov. Kombinácia hôr a fjordov umožňuje behom niekoľkých jarných dní vystriedať všetko od skialpinizmu cez lezenie na skalách, horskú cyklistiku a turistiku až po plávanie či kajakovanie vo fjordoch. Behom posledných dvoch týždňov sme mali možnosť vyskúšať všetky spomenuté aktivity okrem poslednej. O kajakovaní vo fjorde sme len tajne snívali a dúfali, že niekedy v budúcnosti budeme mať možnosť spoznať krásne nórske fjordy aj z inej perspektívy než len z brehu či z paluby trajektov. Až dnes nastal deň, kedy sme vďaka Berry a Robertovi mohli pokladnicu svojich mladých životov obohatiť o ďalší z nezabudnuteľných zážitkov, tentokrát z kokpitu kajaka...

29. máj: Smradľavý Tour de Sekken a pravá nórska kúpačka

Do Nórska zavítalo leto. Teploty sa v Molde šplhajú k 25°C, po uliciach sa promenádujú sporo odeté samičky, deti aj dospelí sa čľapkajú na neďalekej pláži. Všetci sa radujú z prichádzajúceho leta a dlhých svetlých dní, zatiaľ čo mňa už týždeň trápi nedoliečený bacil, ktorý mi bráni vykonávať akúkoľvek náročnejšiu fyzickú aktivitu. Ale čo som čakal, keď som sa pred tromi dňami pri rozlúčke so snehom dorazil dlhou túrou na Stigbotthornet. Bacil mi to vracia aj s úrokmi...

Dnes poobede však už nevydržím dlhšie sedieť na intráku, musím sa ísť niekam prebehnúť. Nič náročné - len si užiť trochu slnka, nadýchať sa čerstvého vzduchu a v horúčave si omočiť nohy niekde vo fjorde. Ako najprijateľnejšia sa javí ľahká bajkovačka okolo ostrova Sekken, na ktorý zhodou náhod i nenáhod dnes mieri aj Michal s Peťanom. Dohadujeme teda spoločný odchod a o 14tej vyrážame trajektom smerom na Sekken...

(Michalov reportík z výletu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)

Výber fotiek z prelomu mája a júna nájdete vo fotogalérii Nórsko 2013

články MÁJ  >>>