<<< články JÚN | články APRÍL >>>
26. máj: Rozlúčkový Breitinden a Stigbotthornet
Predvčerom sa do mňa nainštaloval nejaký agresívny bacil, kvôli ktorému hardvér začína trochu štrajkovať. Svaly bolia, v hrdle škriabe a hlava treští. Všetko jasné známky toho, že telo potrebuje regeneračný reset a niekoľko dní oddychu. Vonku však svieti slnko a posledné zvyšky firnu miznú zo svahov romsdalských hôr neskutočne rýchlo, prakticky zo dňa na deň. Skrátka a jednoducho - dnes je jedna z posledných možností ísť si niekam zalyžovať a dôstojne ukončiť tohoročnú skialpovú sezónu. Nič sa teda nedá robiť - choroba nechoroba, ide sa do hôr...
|
Severný kotol Stigbotthornet
|
Podobne ako v roku 2010, aj tento rok sa rozlúčka so snehom odohráva v oblasti Trollstigen na kopci Breitinden. S tým rozdielom, že pred tromi rokmi tu o tomto čase bolo snehu o meter viac, vďaka čomu sme si s Rasťom mohli ešte pred Breitindom zlyžovať aj Trollryggen. Dnes sú tu snehové podmienky veľmi biedne, no i tak sa mi darí z Breitindu prebehnúť po hrebeni až na majestátny Stigbotthornet, z ktorého následne lyžujem severným kotlom k plesu Stigbotnvatnet. Napriek minimu snehu a bacilu v tele ide o parádnu výhľadovú túru, ktorá predstavuje peknú bodku za tohoročnou skialpovou sezónou. Za sezónou, počas ktorej som mal možnosť spoznať nové zákutia krásnych nórskych hôr a fjordov a obohatiť svoj život o množstvo zážitkov z nádhernej severskej Prírody. Možno trochu škoda, že na najkrajšie skiextrémy nebolo toho roku dosť snehu. Uplynulá slnečná zima bola totiž v kraji More og Romsdal na sneh veľmi skúpa a domáci aj nedomáci sa nestačili čudovať nad minimom zrážok, ktoré tu padli od decembra do mája. Mnohé vysnívané lajny, ktoré som si nakukal ešte v roku 2010, preto stále zostávajú iba snami do budúcnosti. Mrzí ma to o to viac, že jedna z nich je snáď tá najkrajšia, akú som kedy videl. Krásavica, o ktorej som sníval celé tri roky a dúfal, že náš nenaplnený vzťah toho roku pretavíme do niečo vážnejšieho. Nestalo sa tak, preto naša láska pretrváva i naďalej len na platnickej úrovni. Ale nevadí, aspoň mám o dôvod viac vrátiť sa sem v budúcnosti...
(Michalov reportík z výletu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)
23. máj: Oblačný Jendemsfjellet
Norsko2013_WishToDoList.txt - "38. Zapad slnka nad Atlantikom"
|
Jendemsfjellet zo západnej strany
|
Vzhľadom na optimistickú predpoveď počasia sa zdá byť práve dnešok tým správnym dňom, kedy by sa možno dal úspešne realizovať jeden zo sekundárnych cieľov na mojom nórskom to-do-liste. V Molde sa navyše dá tento zážitok skĺbiť s túrou na niektorý z kopčekov pri Atlantiku, z ktorých sú vraj výhľady na zapadajúce slnko najkrajšie. Vhodnými kandidátmi na miesto činu sa po prvotnej selekcii javia dva kopce - Raestadshornet na ostrove Otroya alebo Jendemsfjellet pri Malmefjorde. Takže ktorý z nich? Po náročnej analýze, ktorej predchádzala komplexná holistická syntéza spojená so snahou o optimalizovanú simuláciu najpravdepodobnejších variantov, si nakoniec musím aj tak hodiť mincou, aby som zistil, že mám predsa len ísť na ten Jendemsfjellet. Ach, to rozhodovanie. Ešte musím v rámci logistiky premyslieť najvhodnejší spôsob transportu, aby som sa na správny kopec dostal v správnom čase, so správnym množstvom zvyškovej energie a to všetko pri čo najnižších nákladoch. Opäť na to idem vedecky, no po pár minútach zvažovania dochádzam k prostému záveru, že najvhodnejším transportným prostriedkom bude bajk v kombinácii s pešobusom. OK, takže plán na dnešný večer je jasný - duatlonová bajkovačko-hajkovačka za romantickým západom slnka z Jendemsfjellet!
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
20. máj: Bleskový Blatind
Hodinka aj desať minút. Toľko nám trval výšlap z parkoviska pri chate Djupvasshytta na vrchol Blatindu. Vcelku dobrý čas keď zvážime fakt, že sme na lyžiach už štvrtý deň v rade a že naše energetické rezervy sa za ten čas stihli poriadne scvrknúť. Blatind je preto výborná voľba pre dnešný výletík, ktorým končíme intenzívne štvordňové turné v horách okolo Jostedalsbreen.
|
Blatind pri pohľade od Djupvatnet
|
Po ceste domov máme ešte naplánovanú návštevu ultrapopulárneho Geirangerfjordu (niektorí ho dokonca označujú za NAJpopulárnejší fjord v Nórsku), odkiaľ nás čaká trojhodinová jazda naspäť do Molde. A potom zaslúžený oddych, na ktorý sa už všetci traja veľmi tešíme. Pretože ako sa hovorí - všetkého veľa škodí. A platí to aj pre skituristiku a skialpinizmus. Skrátka, treba si vedieť dávkovať to správne množstvo, aby toho nebolo ani príliš veľa ani príliš málo. V prvom prípade hrozí syndróm prejedenia sa a riziko postupnej straty všetkého toho pozitívneho, čo nám tieto horské aktivity (u niekoho až životné filozofie) dokážu sprostredkovať. V druhom prípade hrozí frustrácia z neschopnosti plného uspokojenia vzniknutej potreby, ktorá môže následne viesť k celému radu negatívnych dôsledkov (psychológovia by o tom zrejme vedeli povedať svoje). Dnes začínam nadobúdať pocit, že sa približujem k prvej možnosti a že v tejto sezóne by lyžovania snáď už aj stačilo. Možno si dám ešte rozlúčku so snehom, keď otvoria Trollstigen a potom sa už naplno prepnem do lezecko-bajkovacieho módu, s ktorým sú spojené opäť trochu iné zážitky a dobrodružstvá...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
19. máj: Masový Dyrhaugstindane
|
Z svahy masívu Dyrhaugstindane
|
Skituristika je v Nórsku skutočne masovým športom. Pokiaľ ma o tom nepresvedčila Veľká noc, prázdniny okolo 17. mája sú toho jasným dôkazom. Domáci aj nedomáci si v Prírode naplno užívajú silnejúce jarné slniečko, všade navôkol vidieť polonahé masy pomaly stúpajúce na niektorý z populárnych vrcholov. Vzhľadom na to, že Hurrungane je relatívne malé pohorie, davy sa koncentrujú do dvoch-troch hlavných lokalít a vytvárajú z kopcov akési gigantické mraveniská posiate stovkami ľudí. Od preplneného Chopku počas top sezóny to má síce stále ďaleko, no i tak je tu dnes na môj vkus až priveľmi hustá premávka. Ale zase na druhej strane, sledovanie ladných pohybov mladých sporo odetých nórskych samičiek, ktorých je tu dnes naozaj neúrekom, má tiež svoje nezameniteľné čaro...
18. máj: Narovnaný Store Ringstind
Konečne slávne Hurrungane! V roku 2010 sme sem len narýchlo nakukli po túre na Galdhopiggen a pre nedostatok času museli frčať naspäť do Molde. Až dnes máme tú česť byť hosťami v tomto
|
Store Ringstind pri pohľade zo SV
|
krásnom pohorí, ktoré vzhľadom na divoký ľadovcový charakter a ostré štíty mnohí pasujú za NAJalpskejšie pohorie v Nórsku. Strmé štíty a ľadovce sú známe tým, že tu často počuť hluk padajúcich serakov, snehových lavín a skál. Zrejme práve preto si tieto kopce vyslúžili názov Hurrungane, čo v preklade znamená "tí, čo robia hluk". My však dúfame, že hurrunganskí obri dnes nebudú príliš hluční a v pokoji nám doprajú ďalší z nezabudnuteľných zážitkov v prekrásnej nórskej Prírode...
17. máj: Raketový Skalatarnet
|
Západná strana masívu Skala
|
17. a 20. máj sú v Nórsku štátne sviatky, ktoré tento rok vyšli zrovna na piatok a pondelok, čo znamená spolu s víkendom štyri dni voľna. Počko má byť cez predĺžený víkend viac slnečné ako oblačné, preto sa s Berry a Robertom dohadujeme, že tentokrát vyrazíme za skituristikou niekam ďalej - konkrétne do oblasti Hurrungane. Keďže cesta z Molde do Hurrungane je dlhá a lemovaná množstvom pekných kopcov, servírujeme si ako výdatné predjedlo populárny Skalatarnet, ktorý je známy výšlapom s NAJväčším prevýšením v Severnej Európe. Výšlap totiž začína prakticky na úrovni mora a končí vo výške 1843 m. Vcelku výživný začiatok štvordňového záťahu, ktorý sa bude niesť v znamení viacerých NAJ...
15. máj: Klatring III - tradičný multipič v Julsundet a pitschubertovský zlaňáčik
Záverečný zlaňák. Sprievodca píše 30 metrov, takže by to s naším novým 70-metrovým lanom malo na polovicu v pohode vydať. Frank zlaňuje bez problémov a dáva mi znamenie, že lano je voľné. Začínam zlaňovať. Podobných zlaňákov som zažil už stovky, takže všetko prebieha rutinne. Počas zlanovania sa kochám okolitými výhľadmi na prieliv Julsundet a spomínam na najkrajšie kroky vo vedľajšej ceste, ktorú sme práve preliezli. Išlo o štvordĺžkovú kombináciu tradičných ciest Superego a Altergo, ktoré sa lezú čisto po vlastných istítkach. Parádne lezenie v superkvalitnej nórskej žule. Len sme tak krochkali a vychutnávali si krásu každučkého lezeckého pohybu okoreneného miernym adrenalínom pri zakladaní vlastných istítok....
|
Julsundet (Ravnfloget - Framsida)
|
Na zem mi chýbajú už iba nejaké dva-tri metre. Pozerám na skupinku začiatočníkov, ktorí s inštruktormi nacvičujú základy budovania štandov. Kúsok vedľa kráča smerom ku mne Frank s topánkami na prezutie. Chcem na neho zakričať, nech si nezabudne zobrať aj bundu, keď tu zrazu - frnk! Lano nikde, ruky prázdne a ja letím. WTF! Po kratučkom asi metrovom voľnom páde dopadám zadkom na plochý šuter a následne si to kotrmelcujem hore značky do strmého severského lesíka pod nástupom. Myseľ sa prepína, ako zvyčajne pri podobných situáciách, do akéhosi matrixovského módu, v ktorom všetko prebieha spomalene. Po dvoch efektných kotrmelcoch sa šokované telo inštinktívne zachytáva jedného zo stromčekov. Trochu prekvapený zostávam stáť vo vzpriamenej polohe pridržiavajúc sa konára, ako by sa nič nestalo. Len ostatní okolostojaci sú akýsi meraví. Bodaj by aj nie - práve dostali peknú praktickú ukážku toho, prečo sa na koncoch lana oplatí pri zlaňákoch robiť uzly. Situácia ako vystrihnutá z knižiek Pita Schuberta, hoci dnes sa okrem jednej modriny na mojom zadku prakticky nič vážne nestalo. Každopádne výborná lekcia pre ostatných a hlavne pre mňa, aby som sa nabudúce pri zlaňáku nedal rozptylovať okolím a radšej sledoval konce lana pod sebou. Ale zase aby som si nekydal hnoj len na svoju hlavu - aj Frank mi mohol zdola zakričať, že lano nakoniec nevydalo až na zem a že posledné dva metre bolo potrebné zliezť. No nevadí, hlavne že všetko dobre dopadlo. A človek je zase o niečo múdrejší - naplno si uvedomí, že niekedy pocit toho, že je v niečom už dostatočne skúsený, môže poľahky spôsobiť prúser. Falošný pocit bezpečnosti plynúci z nazbieraných skúseností a rutiny sa skrátka môže človeku ľahko vypomstiť...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
13. máj: Záložný Helvetestinden a hajk v Loftdalen
Život v horách prináša aj dni, ktoré nevychádzajú tak, ako by si človek prial. Dnešok je jedným z takých dní. Dni, ktoré sú perfektne naplánované a všetko závisí na tom, či predpoveď počasia vyjde presne alebo nie. Dnes nevyšla. Opäť sa mi potvrdzujú včerajšie myšlienky, že pri náročných túrach musí do seba zapadnúť veľmi veľa faktorov, aby sa ambiciózne plány podarilo realizovať podľa predstáv a že ľahšie výlety, pri ktorých je väčšia šanca, že všetko pôjde ako po masle, v konečnom dôsledku možno prinášajú viac radosti a spokojnosti než vyčerpávajúce projekty...
|
JV svahy Helvetestinden
|
Dnešný pôvodný plán bol jeden z tých náročnejších: vyšlapať z Grovdalen cez Svartvassbu na Sjovdolu, zlyžovať žliabkom zo západného vrchola na ľadovec, vybehnúť na Nyheitinden, zlyžovať do Hoemskaret, prebehnúť pod Gjuratinden, prezuť sa do lezečiek, vysólovať hore-dole posledných 50 metrov (cca 4 UIAA) na vrcholček Gjuratindu, preobuť sa znova do lyží a zlyžovať západným kotlom do Loftdalen. Dnes ráno sa však po oblohe preháňa oveľa viac mrakov, než sľubovala predpoveď počasia a vrcholčeky najvyšších štítov zahaľuje mrazivý závoj hmly. Na sólovanie Gjuratindu je príliš chladno a veterno. Pozerám von oknom chatky Svartvassbu a váham, čo ďalej. "Nie, v takýchto podmienkach pre mňa nemá zmysel pokračovať," sklamaný v duchu presviedčam sám seba. Túra, na ktorú som sa dlho tešil a trénoval, tak nakoniec stále zostáva len jedným zo snov do budúcnosti. Ale čo už, treba to brať z pozitívnej stránky - nie každý deň je nedeľa a človek si potom tie občasné nedele, kedy všetko ide podľa predstáv, viac váži. Dnes sa teda rekreačne prebehnem aspoň na blízky Helvetestinden, ktorý sa nemračí tak ako Sjovdola a Gjuratinden. A možno z toho budem mať nakoniec viac radosti, než z neporovnateľne náročnejšej túry, ktorú som zamýšľal pôvodne...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
12. máj: Rekreačný Middagsfjellet
Moldemarka je označenie pre kopcovité územie o rozlohe cca 30 štvorcových kilometrov severne od Molde. Kopce Moldemarky sú známe nádhernými výhľadmi na všetky svetové strany, no vyniká hlavne južný horizont, na ktorom ktosi napočítal až 222 vrcholov. Určite ide o jednu z najkrajších panorám v Nórsku a vďačíme za to Moldefjordu, ktorý je v porovnaní s inými fjordmi široký, čo umožňuje v diaľke pozorovať dlhý reťazec hôr. A keď k tomu pridáme pekné výhľady na Atlantický oceán a hornatý ostrov Otroya pri pohľade na západ a sever, bez preháňania môžeme prehlásiť, že ide o jedno z najkrajších výhľadových miest nielen v Nórsku. Niet preto divu, že keď si po celodennej robote potrebujem niekde na pár hodín prečistiť hlavu, voľba jednoznačne padá na Moldemarku - presnejšie na výhľadový kopec Middagsfjellet...
|
Moldemarka - Middagsfjellet
|
Pri vrcholovej pyramídke Middagsfjelletu ma víta pokoj a ticho severskej Prírody. Nikde nikoho, davy sú koncentrované okolo populárnej chaty Skihytta a ešte populárnejšieho Vardenu. Myseľ sa môže plne sústrediť na okolitú krásu, ktorej vnímanie podporujú endorfíny produkované telom po nenáročnom výstupe. Niekedy sa naozaj čudujem, ako málo mi občas postačuje k spokojnosti - stačí vybehnúť niekam do Prírody a v pokoji si vychutnávať okolité prostredie. Z času na čas mám dokonca pocit, že takáto pohodová rekreačná turistika mi v konečnom dôsledku prináša viac spokojnosti než hardcore skialpinizmus, pri ktorom musí do seba zapadnúť veľa faktorov, aby všetko vyšlo tak, ako má. Navyše, vynaložené fyzické a psychické úsilie je pri extrémnych výkonoch, v porovnaní s rekreačným športovaním, oveľa väčšie, takže všetko to pozitívne nemusí byť po odčítaní vloženej energie nakoniec až také pozitívne, ako sa javí na prvý pohľad. Pri pohodových túrach, ako tá dnešná, je vynaložená námaha minimálna a množstvo pozitívnych pocitov je stále veľmi vysoké, hoci nie až také vysoké ako napríklad po zlyžovaní vysnívanej extrémnej lajny či prelezení náročnej cesty. Samozrejme, pri intenzívnych zážitkoch spojených s extrémnymi výkonmi treba brať do úvahy aj fakt, že veľa pozitívnych pocitov prameniacich z týchto zážitkov sa dostavuje s oneskorením až po určitom čase a že tieto pocity zvyčajne pretrvávajú dlhšie než pocity z bežnejších rekreačných zážitkov. Každopádne, zaujímavá téma na premýšľanie a nebyť pokročilého času, možno by som svoju rozbehnutú úvahu doviedol do jednoznačnejšieho konca. Ak však chcem ešte dnes večer vyraziť do Grovdalu a zajtra skoro ráno začať svoj dlho plánovaný výlet na Gjuratinden, nastal čas pobrať sa dole do Molde...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
11. máj: Klatring II v Julsundet a Vardenský Kiwi expres
|
Julsundet - Ravnfloget
|
Lyže či lezečky? To je otázka. Podobnú dilemu riešim každú jar. Po zime som nažhavený na lezenie v Prírode, no jarný firník takisto veľmi láka. Polovica mája však už klope na dvere, takže by sa už patrilo pomaly ale isto prepnúť zo skialpového do lezeckého módu. Dnes preto dostávajú prednosť skalky, konkrétne oblasť Julsundet, ktorá je z Molde vzdialená len 10 minút jazdy autom... Pod skalami nás prekvapujú tenké farebné šnúry naťahané v niektorých cestách. Vyzerá to veru nepekne a chvíľu dumáme, čo to má znamenať, pretože niečo také sme ešte nikde nevideli. Domáci lezci nám po chvíli vysvetľujú, že šnúrky sa používajú na vytiahnutie lana na "top rope" v tradičných cestách, ktoré sa lezú čisto po vlastných istítkach. Vcelku užitočná pomôcka pre tých, ktorí tieto istiace inštrumenty nemajú alebo sa ich boja používať. My patríme k prvej skupine - vercajk na vlastné istenie v Nórsku so sebou bohužiaľ nemáme. Ciest zaistených borhákmi tu až tak veľa nie je (hlavne nie tých ľahších, v ktorých by si zaliezol aj Michal), preto sme za šnúry nakoniec vcelku vďační. Takže už len natiahnuť udicu a môžeme začať rybárčiť v skvostnej nórskej žule!
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
8. máj: Kráľovstvo Sunnmore
|
Kolastinden z východnej strany
|
Sunnmore. Magický kút Nórska popretkávaný spleťou hlbokých fjordov a strmých štítov, v ktorých som pred tromi rokmi pri pohľade z vrcholu Slogen naplno pochopil krásu Prírody. Slogen spolu s Kolastinden patria podľa viacerých domácich k tomu najkrajšiemu, čo sa dá v Sunnmore vidieť a zažiť. Možno aj preto tieto dva na prvý pohľad odlišné kopce odjakživa súperia o trón najkrajšieho kopca Sunnmore. Ťažko povedať, ktorý z nich je krajší. Oba majú totiž svoje nezameniteľné čaro. Slogen (v nórčine ženského rodu) sa môže pýšiť svojou výškou (1564 m) a štíhlymi bokmi, ktoré strmo spadajú do morských vôd Norangsfjordu. Možno aj preto táto krásavica nakoniec získala titul kráľovnej Sunnmore. Kolastinden je rozložitejší masív, ktorý z východnej strany pripomína gigantickú horskú korunu ozdobenú malým ľadovcom.
|
JZ steny Saetretindane
|
Aj to je zrejme jeden z dôvodov, prečo si v nerozhodnej debate o najkrajší kopec tejto oblasti vyslúžil Kolastinden titul kráľa Sunnmore. So sunnmorskou kráľovnou som mal možnosť osobne sa zoznámiť v máji 2010. Dnes budeme mať tú česť navštíviť kráľa a ak zvýši čas, možno sa na chvíľu zastavíme pozrieť aj do komnaty jednej z jeho protiľahlých sestier Seatretindane...
5. máj: Eugene a Bjornabotnhogda
|
Bjornabotnhogda zo SV
|
Eugene je doktorand z Bieloruska, s ktorým som sa zoznámil už v roku 2010. Doteraz si živo spomínam na jeho nechápavý pohľad, keď som sa totálne unavený po jednom zo silne vykapávkových bajkovaco-skialpových výletov dovalil na intrák a ihneď som do seba lial liter vifonu, za ktorým nasledovali First Price rybie prsty s First Price kečupom. Odvtedy však ubehli tri roky, človek trochu zostarol a možno aj trochu zmúdrel, a tak First Price stravu nahradili kvalitnejšie a lacnejšie No Price produkty z nočných nákupov. Čo je však dôležitejšie, Eugene za ten čas, čo som tu nebol, konečne pochopil, aká krása obklopuje Molde a vrhol sa na turistiku. Ešte viac ma potešil tým, že si pred rokom kúpil komplet skialpovú výstroj a pomaly začal objavovať čaro zimných romsdalských hôr. Napriek tomu, že je stále začiatočník, etuziazmus a zmysel pre dobrodružstvo mu nechýba, takže na moju ponuku pridať sa ku mne na nejaký ľahší spektakulárny výletík, odpovedá samozrejme s nadšením: "Sure, thank you!" Takže už len naštartovať Vektričku a hor sa smerom na Bjornabotnhogdu, ktorá je známa nádhernými výhľadmi na najkrajšie kopce Romsdalu...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
1. máj: Veterný Trolltinden
|
Informačná tabuľa pod Trolltinden
|
Podobne ako v iných európskych krajinách, aj v Nórsku sa sviatok práce oslavuje ako štátny sviatok, teda nerobením. Keď sa nad tým zamyslím, je možno trochu paradoxné oslavovať prácu neprácou, ale buďme radi - aspoň máme deň k dobru na nejakú peknú túru. V dnešnom prípade ide o Trolltind nad Jordalsgrendou, na ktorý šlapem spolu s Havlasovcami a Eugenom, ktorým som už v marci sľúbil ľahšiu skituristiku, v rámci ktorej by si mohli odskúšať novú skialpovú výstroj. Počasie však dnes trochu štrajkuje a ani zďaleka neprípomína plech z februára a marca. Hlavne vetrík si akosi nechce dať pohov a usilovne skúša, koho z nás prvého metne do zvíreného prašanu. Akoby nás chcel presvedčiť, že dnes to nemá zmysel siliť až na vrchol. A skoro sa mu to aj darí. Ale len skoro, pretože vrchol napriek kvalitnému fénovaniu nakoniec predsa len dosahujeme, hoci si to pri výšlape vyžadovalo trochu sebazaprenia. Avšak niekedy práve to, čo v prítomnosti vnímame na prvý pohľad negatívne, sa neskôr v teple domova javí, naopak, ako niečo pozitívne. Ako niečo, čo zvyšuje intenzitu zážitku, ktorý sa vďaka tomu hlbšie vryje do našej internej pamäte. Myslím, že aj dnešný deň bude patriť k tým, na ktorí budeme dlho spomínať. Hlavne Havlasovci, ktorí v takomto fénovacom počasí túru v zimných horách ešte neabsolvovali...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Výber májových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2013
<<< články JÚN | články APRÍL >>>
