<<< články MÁJ | články MAREC >>>
29. apríl: Temný Julneset
Z balkóna internátu sledujem oblohu pokrytú hustými sivými mrakmi. Od západu sa pomaly blížia temné dažďové clony, hladina Moldefjordu začína naberať modro-čierny nádych. Aaach, aká to dnes krásna gotická atmosféra! Počasie ako stvorené na prehliadku bunkrov v neďalekom Julneset, ktoré počas druhej svetovej vojny patrili k centru obrannej línie chrániacej vstup do Moldefjordu a mesta Molde. Keď už som pri druhej svetovej vojne, pár slov k Molde, ktoré v tých časoch prežívalo krušné chvíle. V apríli 1940 totiž Nemci zbombardovali takmer dve tretiny mesta po tom, čo zistili, že sa v Molde skrýva kráľ Haakon VII, ktorý bol na úteku z Osla spolu s ostatnými členmi parlamentu a celým národným zlatom. Haakon VII a spol. následne pokračovali v úteku pred postupujúcou nemeckou armádou ďalej na sever, odkiaľ boli za dramatických okolností evakuovaní do Veľkej Británie. Molde zostalo po kráľovom úteku v ruinách a plameňoch pod nemeckým vplyvom až do konca vojny, kým ho neoslobodili spojenci. Ale dosť už historizovania - nastal čas oprášiť zazimovaný bajk a ísť sa pozrieť na miesto činu trochu zbližšia...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
28. apríl: Vajíčkový Taskedalsfjellet
Už vyše minúty sa po pás v snehu prehrabávam na tom istom mieste a s vyplazeným jazykom si v duchu a možno aj nahlas hovorím, že to dnes asi fakt nedám. Celou stenou sa borím vyše kolien, pričom všetka tá makačka spojená s prešlapávaním je len a len na mne. Žiadny parťák, ktorý by ma pri razení stopy na chvíľu vystriedal, všetko musím oddrieť sám. Dnes sa navyše musím ponáhľať, pretože som vyrazil neskoro a počasie sa má už o tri hodiny rapídne skaziť, čo mi na psychickej pohode veľmi nepridáva. Po dvoch hodinách šlapania preto niet divu, že s ubúdajúcimi fyzickými i mentálnymi silami sa začínam pohrávať s kacírskou myšlienkou, že sa na to vykašlem a otočím sa.
|
SV stena Taskedalsfjellet
|
Ale fakt sa mám vzdať len 100 metrov pod vrcholom? Pod vrcholom, o ktorom snívam od začiatku februára, kedy som jeho veľkolepú lajnu v SV stene zočil prvýkrát z Nonstindu? Mám sa vykašľať na líniu, ktorá patrí k najkrajším, aké som tu v Nórsku doposiaľ videl? Lajna z Taskedalsfjelletu predstavuje presne ten typ skiextrémov, ktoré mám najradšej - exponované stenové lyžovanie, pri ktorom nehrozí jednotvárnosť. Lajna, v ktorej sa žliabky striedajú s rampami, snehovými rebierkami, zúženiami, skalnými prahmi a sem-tam aj nejakým malým ľadopádikom. Vo februári pri pohľade z Nonstindu som si nebol istý, či je lyžovateľná aj horná časť tesne pod vrcholovým platom - musel som sa sem o tom prísť presvedčiť sám na vlastné oči. Teraz mi je však už jasné, že to zlyžovať pôjde. Poslednou prekážkou je len tento záverečný stometrový žliabok plný vajcového prašanu, ktorého strmým zúžením sa nie a nie prehrabať. Unavený až vyčerpaný ukračujem doľava pod skalné rebro, kde si dávam chvíľu prestávku dopíjajúc zvyšky No Price džúsu z posledného nočného nákupu. Tepová frekvencia pomaly klesá pod kritickú úroveň, myšlienky v hlave prestávajú byť chaotické. Pozerám sa dole do doliny, kam pomedzi temné snehové mraky práve preblyslo slniečko. Žeby predsa len počasie ešte chvíľu vydržalo? Nadomnou sa ukazuje modrá obloha. Akoby ma Príroda zrazu chcela vyprovokovať, aby som to ešte nevzdával. Akoby mi chcela pripomenúť, že na lyžovanie je sneh priam ideálny a že napriek útrapám pri výšlape všetko to pozitívne spojené s dnešným dňom ďaleko prevýši vloženú námahu a obetované alternatívy, ktorých som sa musel vzdať, aby som tu dnes mohol byť. Akoby mi Príroda chcela pripomenúť, že pocitom spokojnosti a šťastia často predchádza určitá forma utrpenia spojená so zdrojmi, ktoré nám spokojnosť a šťastie prinášajú. Momentálne vnímam výšlap ako niečo negatívne, no viem, že aj vďaka nemu budem môcť následne zažiť epický zjazd, na aký dlho nezabudnem. Stačí už len preraziť tých posledných sto metrov a bude dobre. Nastavujem teda skapíňajúci motor na maximálny výkon a pokračujem v brodení cesty nahor...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
27. apríl: Klatring I - Presthammarn
|
Skalná oblasť Presthammarn
|
Tak som sa konečne dočkal aj lezenia na nórskej žule! V roku 2010 nebol popri lyžovaní a ostatných povinnostiach na skalkárčenie čas a keď aj bol, tak chýbal parťák. O to viac ma teší Michalove nadšenie pre lezenie v Prírode, a tak po miernom rannom zaváhaní, kedy som sa kvôli neistej predpovedi počasia trestuhodne vykašľal na lyžovanie, som si prišiel zlepšiť náladu sem do Presthammarn - malej skalnej oblasti ukrytej v lese nad dedinkou Nesjestranda. Medzi domácimi zrejme nejde o veľmi populárnu oblasť, pod skalami stretávame len jedného človeka. Ide o staršieho lezca, ktorý je už dlhé roky správcom tejto oblasti a momentálne preisťuje tých pár ciest, čo tu je. Keď mu spomínam, že som zo Slovenska a že som bol v Molde prvýkrát už v roku 2010, pýta sa ma, že či som to ja ten Slovák, čo tu vtedy polyžoval všetky tie skiextrémy, vrátane dvoch náročných zjazdov zo Store Venjetinden v jeden deň. Trochu prekvapený sa len pousmejem a prikývem, že to s veľmi vysokou pravdepodobnosťou budem ja. Zaujímavé, kto všetko sa dozvedel o mojom skialpovom pôsobení z roku 2010. No zároveň musím v duchu priznať, že ma trochu hreje pri srdci, že si ma tu domáci stále pamätajú ako toho "crazy Slovak boya", ktorí domácim pred tromi rokmi otvoril oči a ukázal, koľko možností tu stále majú na krásne prvozjazdy. Ale dosť už hladkania ega, hor sa do lezenia! Nech mi ten dočasne vztýčený hrebienok hrdosti znova trochu poklesne. Dnes totiž pôjde o prvé tohoročné lezenie na skalách a po zime strávenej na preglejke to zrejme nebude žiadna sláva. Ale to nevadí - hlavne že sme v Prírode, kde konečne môžeme končekmi prštekov opáčiť pravú nórsku žulu. Endelig norsk klatring!
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
22. apríl: Nehostinný Grafonnfjellet, prívetivejší Skarven
|
Západné svahy Skarven
|
Autobus. Koniec. Ďalej to nemá zmysel siliť. Počasie sa kazí rýchlejšie, než predpovedali zmätené nórske rosničky a snehové podmienky sú horšie, ako som čakal. No nič, aj umenie otočiť sa patrí k horám. Umenie vycítiť, kedy v horách nie sme vítaným hosťom. Ak to nedokážeme rozpoznať, zážitok z hôr je redukovaný na nezmyselné trápenie sa, ktoré je v horšom prípade zakončené nejakým prúserom. Dnes mi Grafonnfjellet jasne hovorí, že tu nemám čo robiť. Balím teda švestky a drkocem naspäť k autu odparkovanému o 700 výškových metrov nižšie, odkiaľ mierne sklamaný frčím starou známou cestou smerom na Molde. V neďalekom Isfjorde však zisťujem, že obloha v tejto časti Romsdalu ešte nestihla úplne stemnieť, dokonca tu pomedzi mraky stále vykúka slnko. Akoby vysoké hory okolo Innfjordu držali oblačnosť nad západnou časťou Romsdalu, zatiaľ čo hory východne od romsdalskej doliny majú pár hodín lepšieho počasia k dobru. Rýchlo teda vymýšľam plán B. Ako najvhodnejší nenáročný cieľ sa javí Skarven, ktorý sa tvári trochu prívetivejšie než nevľúdný Grafonnfjellet v susednom Innfjorde...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
20. apríl: Filozofický Nyheitinden
Dnešná lyžba nestála za veľa - totálna difúzka, v ktorej sa človek pri lyžovaní cítil ako slepý. Aby toho nebolo málo, nižšie sa sneh zmenil na akúsi lepkavú mokrú hmotu s takmer nulovým trením. Ale čo už, nemôže byť každý deň nedeľa. O to zaujímavejšiu debatu vedieme so Stalem počas jazdy naspäť do Molde. Stale je jeden z mála ľudí, s ktorými sa dá hlbšie diskutovať o rôznych filozofických témach, takže využívam príležitosť a pýtam sa ho na ultimátnu otázku:
|
JZ svahy Nyheitinden
|
"Stale, čo je podľa Teba zmyslom života?" Stale sa na chvíľu zamyslí a potom odpovedá: "Kedysi mi jeden múdry človek, volal sa Arne, na túto otázku odpovedal nasledovne: Pre mňa je zmyslom života byť viac Arne. Inými slovami, byť viac sám sebou, byť viac tým, čo ma robí jedinečným." Zaujímavé. Byť viac sám sebou, byť viac Miro. Nájsť niečo, čo ma robí jedinečným, čo ma odlišuje od ostatných a snažiť sa to rozvíjať vo svoj prospech a v prospech ostatných ľudí. Žeby predsa len tento môj spôsob života, ktorým sa uberám, bol správny? Je možné, že môj silný vzťah k horám a Prírode je to, čo ma odlišuje od ostatných? Naozaj mám často pocit, že hory a Príroda sú môj skutočný domov, pretože sú miestom, kde dokážem pocity šťastia a slobody prežívať najintenzívnejšie. Sú miestom, kde sa cítim byť súčasťou niečo väčšieho, súčasťou samotnej Prírody. Avšak nie je sebecké prežívať všetky tieto úžasné pocity na úkor tradičných hodnôt, akými je napríklad rodina? Z čisto prirodzeného hľadiska je totiž zmyslom života zachovať druh, teda rozmnožovať sa, čo my ľudia nazývame trochu honosnejšie - založiť si rodinu. Nemal by som si už konečne nájsť nejaký poriadny džob, postaviť dom, zasadiť strom, splodiť potomka a pomaly hrdzavieť v náručí nejakej peknej ženušky? "Miro, ja som kedysi tiež premýšľal nad podobnými vecami. A potom mi jeden známy povedal: Stale, všetky tie pocity, ktoré dokážeš v horách prežívať, sú darom. Nie každý totiž dokáže v Prírode pociťovať niečo podobné. Mal by si za to byť vďačný a rozvíjať tento svoj dar ďalej." Aby to však nebolo až také jednoduché, Stale zároveň dodáva, že v živote je potrebné nájsť istý balanc, istú harmóniu spolu s ostatnými prvkami, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou našich životov. Iba vtedy si tieto pozitívne pocity dokážeme vychutnať naplno. A asi má pravdu. Keby som mal možnosť byť v horách a Prírode každučký deň, možno by mi všetka tá krása časom zovšednela, stratila by to neopísateľné čaro. Možno by všetky tie pozitívne pocity, ktoré prežívam pri aktivitách v prostredí hôr a Prírody, prestali byť také intenzívne. A možno by nakoniec vyprchali úplne...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
13. apríl: Ľadovcová Kongskrona
Vrchol Kongskrony tvorí malé ľadovcové plató. Nikde žiadna veľká vrcholová mohyla, len na západnom okraji kdesi v suti označuje malý mužík najvyššie miesto skalnej časti tejto mohutnej hory. Kongskrona ("Koruna kráľa") patrí k nórskym kopcom, ktorých vrchol pokrýva stála vrstva ľadu, kvôli čomu je problematické stanoviť presnú výšku najvyššieho bodu.
|
Severná strana Kongskrony
|
Vedľajšia Dronningkrona ("Koruna kráľovnej") takýto problém nemá - jej vrchol je tvorený skalou, takže výška 1816 m je relatívne presná. Pri Kongskrone je udávaná výška 1818 m, hoci niektoré mapy píšu 1806 m. Aj mne sa z vrcholu Kongskrony zdá, že Kráľovnina korunka je o čosi vyššia než tá Kráľova, na ktorej práve stojím. Možno to bude tým, že tu toho roku nasnežilo výrazne menej než zvyčajne alebo možno tým, že ľadovce sa v dôsledku oteplovania v posledných rokoch pomaly ale isto topia aj v tejto časti Nórska. Podobný problém s nadmorskou výškou sa kedysi intenzívne riešil i v súvislosti s najvyšším nórskym vrcholom. Zaslúži si titul najvyššieho vrcholu Nórska (a zároveň celej Škandinávie) ľadovcový Glittertind alebo skalnatý Galdhopiggen? Kedysi bol Glittertind vďaka svojej ľadovcovej čiapke o pár metrov vyšší, no jeho najvyšší skalný bod bol nižší než skalnatý vrcholček Galdhopiggenu. Bolo teda diskutabilné, ktorý vrchol je celkovo najvyšším. Dilemu jednoznačne vyriešila až sama Príroda, keď merania v posledných rokoch ukázali, že výška ľadovcového vrcholu Glittertindu klesla o pár metrov až pod úroveň skalnatého Galdhopiggenu. V súčasnosti je pre Galdhopiggen uvádzaná výška 2469 m a pre Glittertind 2464/2452 m, pričom prvý údaj označuje výšku najvyššieho ľadovcového bodu a druhý výšku najvyššieho skalného bodu... Ale dosť už teoretizovania okolo nadmorskej výšky, nastal čas prepnúť sa do zjazdového módu. Vrchol Kongskrony sa totiž začína plniť ďalšími davmi prichádzajúcimi zdola. Podobná situácia je aj na vedľajšej Dronningkrone. Väčšinou ide o skituristov z Trondheimu, pre ktorých sú hory oblasti Sunndalu najbližšou možnosťou, kde sa dosýta vyšantiť v prostredí serióznejších kopcov a zrovna Dronningkrona spolu s Kongskronou patria k najpopulárnejším kopcom v tejto oblasti. Keďže patrím k tým, ktorí v horách uprednostňujú pokoj a ticho, na preplnenom vrchole Kongskrony sa mi dlho zdržovať nechce - hlavne nie vtedy, keď okolo seba vidím ľudí, ktorí namiesto vnímania krásy okolitej Prírody čítajú bulvárne noviny. Rýchlo teda dopínam lyžiarky a začínam lyžovať dole ľadovcom...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
12. apríl: Výhľadový Blaskjerdingen
11:52. Míting IS-SCM research group sa mierne pretiahol. V zrýchlenom móde vybieham zo školy na parkovisko, kde ma už netrpezlivo čaká vyhriata Vektrička. V duchu kalkulujem, že trajekt 12:15 zo Solsnes nestíhame, ani keby som porušil všetky možné dopravné predpisy. Niektorí
|
Masív Blaskjerdingen
|
domáci položartom-polovážne hovoria, že keď sa človek ponáhľa na trajekt, predpisy jednoducho neexistujú. Hlavne tá povinná osemdesiatka mimo obce, ktorá na niektorých úsekoch naozaj nemá opodstatnenie. Mne sa však z viacerých dôvodov porušovať pravidlá cestnej premávky nechce, hoci šanca, že by ma pri tom čapli nórski policajti, je veľmi malá. Dodržiavanie rýchlosti totiž väčšinou kontrolujú zabudované automatické radary, mobilných policajných hliadok je tu minimum (zatiaľ som videl len jednu). Ak by ma však náhodou chytili, bol by prúser jak sviňa a finančne by ma to zruinovalo. Nezostalo by mi ani na cestu naspäť na Slovensko, len ísť niekam pod most a živiť sa plodmi severských lesov, morí a kontajnerov. Ale zase na druhej strane, houmlesákom sa v Nórsku možno až tak zle nežije, strava z kontajnerov je tu fakt kvalitná a pestrá... Zastavujem na Fabrikkvegen, kde do káry nakládam Michala spolu s jeho snežnicovo-snowboardovým vercajkom. Ja som si v rámci časovej optimalizácie všetko zbalil a nahádzal do auta už ráno. Pozerám na hodinky - 12:05. Z intráku trvá jazda do Solsnes v zrýchlenom móde minimálne 20 minút, takže už je jasné, že trajekt 12:15 nestíhame. No nič, to nám teda redukuje možnosti pre dnešnú skituristiku na oblasť Vestnes, kam nám odchádza trajekt priamo z Molde za 10 minút. Času dosť, takže môžem vypnúť zrýchlený mód a začať v kľude rozmýšľať nad tým, ktoré konkrétne zákutie tamojších hôr preskúmame dnes poobede...
(Michalov reportík z tripu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)
10. apríl: Čiastočná Mjolvarenna
Mjolvarenna. Nádherná tisícmetrová lajna spadajúca z hrebeňa Mjolvafjelletu do dedinky Mjelva. Určite najdlhší a snáď aj najkrajší žľab, aký som kedy videl. Odvtedy, ako som túto dlhánsku krásavicu navštívil prvýkrát pred dvoma týždňami, som na ňu neprestal myslieť. Úplne mi pomútila hlavu. Jediná chybička jej krásy je minimum snehu, ktorý toho roku pokrýva jej zvodné krivky. Ani dnes tomu nie je inak, hoci od mojej poslednej návštevy pripadlo nejakých 30 čísel snehu. To však zďaleka nestačí na zlyžovanie prahu v strede žľabu. Viem to, neteší ma to, ale nič sa nedá robiť - Prírode človek nerozkáže (našťastie). Dnes teda šlapem nahor v heavymetalovom štýle s vercajkom na zlaňák a 50-metrovým lanom. Kratšie bohužial nemám, no utešujem sa tým, že si vďaka tomu aspoň trochu zatrénujem. Samotná myšlienka na zlaňák ma však veľmi neteší.
|
Mjolvarenna
pri pohľade od Raumy
|
Už roky totiž uprednostňujem línie, ktoré sa dajú zlyžovať kontinuálne bez nutnosti zlanovania alebo zliezania. Pokiaľ dnes budem počas zjazdu zlanovať alebo zliezať čo i len meter a ostatných 999 metrov zlyžujem, pôjde z môjho pohľadu "len" o čiastočný zjazd. Niežeby som bol radikálnym zástancom výlučne kontinuálnych zjazdov a ostatné by som nejakým spôsobom odsudzoval, to nie. Každý nech si lyžuje to, čo ho napĺňa a robí spokojným. Keď niekoho fascinujú línie typu severnej steny Aiguille du Plan, kde je pomaly viac zlanovania ako lyžovania, budiž. Mňa na extrémnom horskom lyžovaní láka niečo iné. Fascinujú ma strmé štíty v divokom horskom prostredí s peknými líniami, ktoré sa dajú zlyžovať kontinuálne. O samotnú náročnosť zjazdu mi nejde, na prvom mieste je estetická krása lyžovanej línie. Aj keď zo skúseností môžem povedať, že najkrajšie línie z najkrajších štítov sú väčšinou náročné, či už technicky alebo psychicky. Dnes ma však nečaká žiadna superbrutalita, hoci nórsky skialpový sprievodca udáva maximálne číselko ako pre expozíciu tak i pre technickú náročnosť tohto zjazdu, ktorý bol prvýkrát zlyžovaný až v roku 2002 (aj tento údaj ukazuje, že extrémne lyžovanie v Nórsku nemá v porovnaní s Alpami či Tatrami dlhú tradíciu). Samozrejme, vtedy išlo o kontinuálny zjazd, ktorý sa uskutočnil za úplne iných snehových podmienok, než aké tu vládnu teraz. O to viac ma mrzí, že mám túto zimu smolu a nemôžem si tento monumentálny žliabok zlyžovať celý, ako tomu bolo v prípade prvozjadcov. Keby som sa na to pozrel z hľadiska štýlu športového výkonu, nešlo by o čistý zjazd. Dnes však nemám na výber, pretože podmienky sa túto sezónu už zrejme nezlepšia. Skrátka, buď si dnes Mjolvarennu zlyžujem aspoň čiastočne alebo už možno nikdy nebudem mať tú česť opáčiť hranami lyží jej ladné žľabové krivky. Keď som už zabrdol do problematiky štýlu lyžovania skiextrémov, samotný štýl síce považujem dôležitý, ale nie dôležitejší než dobrodružstvo, ktoré je s tým spojené. Baví ma posúvať svoje hranice a robiť to štýlom, ktorý pokladám za správny, či už ide o lezenie alebo skiextrémy. Avšak nechcel by som, aby sa to dialo na úkor vnímania radosti z dobrodružstva. Dobrodružstvo má pre mňa vyššiu hodnotu než samotný športový výkon a štýl jeho prevedenia. Zážitky z hôr a pozitívne pocity prameniace zo spojenia s Prírodou sú na prvom mieste a športové výkony na hranici mojich fyzických alebo psychických možností sú len nástroje, ktoré dokážu tieto pocity znásobovať. Pokiaľ by tomu bolo naopak, veľmi rýchlo by som sa mohol stať otrokom číselok a očakávaní, zajatcom pravidiel svojej vlastnej hry. Veľmi rýchlo by ma mohla posadnúť nenásytná túžba po úspechu, ktorá môže ľahko zničiť všetku tú ťažko popísateľnú radosť a posvätné mystérium, ktoré zažívam v horách a v Prírode. Dúfam, že niečo také sa mi nikdy nestane. Dúfam, že krása hôr a Prírody bude pre mňa vždy tou prvotnou motiváciou, pre ktorú sa do tohto prostredia neustále vraciam a pre ktorú sa dobrovoľne vzdávam iných hodnôt v živote. Podobne ako dnes, kedy z hľadiska štýlu zjazdu nepôjde o žiadny svetoborný výkon, no napriek tomu som si istý, že zážitok to bude nezabudnuteľný. Takže hor sa do náručia Mjolvarenny za novým dobrodružstvom!
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
5. apríl: Prekvapujúci Sprovstinden
|
Masív Sprovstinden z V strany
|
Fúha, nejaké je to tu strmé. Až prekvapujúco. Zdiaľky som žľab spadajúci SV stenou Sprovstinden odhadoval na cca 45°-50°, no prvých 20 metrov sa blíži skôr k 60°. A to mám šťastie, že preveje sú tu tento rok vďaka minimu snehu relatívne nízke, inak by to bolo zrejme ešte strmšie až previslé a šanca úspešne zoskočiť do žľabu výrazne menšia. Hmm, tak predsa len som našiel nejaké pozitívum snehovej mizérie, ktorá túto zimu vládne v tunajších horách. Možno keby boli štandardné snehové podmienky, preveje nad niektorými stenami by dosahovali výšku 5-10 metrov a množstvo pekných línií by kvôli tomu nebolo možné zlyžovať. Pýtal som sa na tento problém aj domácich borcov, ktorí sa venujú podobným zimným radovánkam ako ja a tí mi potvrdili, že obrovské preveje sú niekedy skutočne problém. V takom prípade nezostáva nič iné, len zobrať do ruky lopatu a prevejom sa prekopať. Aké jednoduché, že ma to nenapadlo aj samého! Samozrejme, kopať sa musí zospodu, zhora by bolo veľmi náročné trafiť správne miesto a uhol, aby sa človek neprekopal do vzduchu, resp. do zeme. Dnes však takéto problémy nemusím riešiť - prevejčok má v najnižšom mieste len meter, takže pohoda. Jediným technickým problémom je sklon začiatočnej pasáže, niečo také strmé som už veru dlho nelyžoval. Snáď naposledy pred tromi rokmi vo východnej stene neďalekej Sunnmorslauparlaegdy, ktorú doposiaľ považujem za svoj najnáročnejší skiextrém. Aj tam sa niektoré pasáže približovali k 60° avšak s tým rozdielom, že tam som to musel ulyžovať pri expozícii E4. Tu je expozícia výrazne nižšia, takže podľa všetkých výpočtov by v prípade pádu nemal hroziť prúser. V žiadnom prípade to však nemám chuť testovať na vlastnej koži. Navyše, bola by škoda prekotrmelcovať taký kvalitný prašaník bez zapustenia jediného oblúka. Prvé metre teda radšej opatrne, v žľabe odvážnejšie a frírajdík vo vyšších rýchlostiach príde na rad až v spodných muldách...
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Výber aprílových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2013
<<< články MÁJ | články MAREC >>>
