Miroslav Peťo - extrémne lyžovanie, skiextrem, nákresy zjazdov, online sprievodca extrémnymi lyžiarskymi zjazdmi.

<<<  články APRÍL    |    články FEBRUÁR  >>>

30. marec: Jamnabotn - Mjolvafjellet, Blanebba a Storhesten
Po vyše mesiaci opäť v Jamnabotn. S tým rozdielom, že tento raz nie som bičovaný vetrom a aj so snehom to vyzerá o čosi optimistickejšie než naposledy. V kľude si tak môžem ťapkať hore dolinou

a tešiť sa na pekný deň. Pohodové tempo však netrvá dlho - zo západu sa rýchlo plíži difúzna oblačnosť. To si fakt nezaslúžim jeden bezoblačný marcový deň? Alebo aby som bol presnejší - štvrtý bezoblačný marcový deň? So spomienkami na nechutný "whiteout" na Sore Klauva pridávam do kroku, aby som stihol za svetla zlyžovať aspoň pekné SV rebro Mjolvafjelletu. Dnes som však pre zmenu rýchlejší ja a ešte za slnka si stíham vychutnať túto netradičnú lajnu spadajúcu dole do Jamnabotn. Naozaj epická jazda - ako by povedal jeden môj známy. O desať minút neskôr sa obloha definitívne dekuje

jemnou oblačnosťou... Druhý zjazdík nasleduje o hodinu neskôr z JV vrcholu Blanebby priamo nadol do Jamnabotn. V tomto prípade sa už určite nedá hovoriť o nejakom epickom zážitku. Skôr naopak. Hore kôra, v strede totálna difúzka a dole poprášená stará hrochoť, na ktorej si idem zuby vydrkotať. Ale utešujem sa tým, že aspoň tá prvá jazda stála za to... Do tretice si v rýchlosti dávam Storhesten - malý pahorok na druhej strane Jamnabotn. Na rozdiel od Blanebby tu nie sú popadané žiadne staré lavíny, takže lyžovačka napriek mizernej viditeľnosti vcelku ujde. V závere dňa si ešte fotím detaily vybielených Venjetindov. Zdá sa, že dozrel čas na rande s ich peknou SZ stenou. Kam to teda bude nabudúce? Odpoveď je jasná...

27. marec: Skala - poobedňajšia rýchlovka
Vonku zamračené, popŕcha. Spím teda ďalej a ako správny študent, vstávam až niekedy okolo desiatej. Vonku stále hmlisto, takže dnešná sobota sa bude zrejme niesť v duchu štúdia. V tom zapípa mobil: "Poobede štyri hodiny pekné počasie. Rýchlovka na Skalu. Chceš sa pridať?" píše sa v SMSke. S odpoveďou dlho neváham a o pol hodinu už frčím busom krížom cez Molde na letisko, kde presadám do auta ku Robertovi a Berry... Na vrchol Skaly (1128 m.n.m.) doťapkáme okolo

druhej poobede. Predpoveď počasia vyšla výnimočne presne - od obeda polooblačno, vďaka čomu firn akurátne odmäkol. Keby pieklo od rána, asi by to tu bola riadna hniloba. Berry s Robertom lyžujú nadol klasicky južným rebrom, ja dávam prednosť variante cez JV kotol. Samotný kotol má prevýšenie len nejakých 200 metrov, ale je strmší, než sa na prvý pohľad zdá, takže si tam človek vcelku aj zalyžuje. Dole nás čaká ešte zábavka pri preskakovaní potôčika, ktorý sa od obeda zmenil na seriózny horský potok a potom dva kiláky zvážnice až dole ku autu. Na intrák sa vraciam pred piatou poobede - mozog okysličený, pravidelná skialpová dávka aplikovaná, a tak sa môžem s kľudným svedomím vrhnúť na študijné povinnosti...

24. marec: Trolltindan, Stordalstinden a jaskyne Trollkyrkja
Streda - jediný deň v týždni, kedy nemám školu. Napriek predpovedi počasia, ktorá na dnes ešte o polnoci hlásila zamračené s dažďom, ma ráno pred deviatou zobúdza slnko a plechová obloha. Typické - človek sa tu na predpovede nemôže spoľahnúť ani deň vopred, menia ich z hodiny na hodinu. Zaprisahávam sa, že už nikdy nebudem nadávať na náš SHMÚ! Treba však uznať, že pre veľkú prímorskú krajinu ako Nórsko sa počasie predpovedá naozaj ťažko... Kam to teda bude dnes?

Vo vyšších polohách stále lavinózne, takže opäť niečo nižšie - Sandnestindan. Rýchlo balím bágle a bežím na stanicu. Nasleduje polhodinová jazda busom, za ktorú cálujem 75 nórskych korún. Aspoňže šofér bol natoľko milý, že mi zastavil rovno pri parkovisku pod Trolldalen, čím mi ušetril 2 km asfaltu. Stačí len prejsť cez cestu, prehodiť sa na skialp a hurá do kopcov... Prvým pánom na holenie je Trolltindan (887 m.n.m.) - pekná skalnatá pyramídka, ktorá dominuje v masíve Sandnestindanu. V noci pripadlo 10 čísel nového snehu, takže to dnes trochu lepí. No lyžovačka je i tak vcelku dobrá, preto si dávam ešte aj vedľajší Stordalstinden, ktorému príroda pred pár miliónmi rokov nadelila o 4 výškové metre viacej. Potom prichádza na rad sekundárny cieľ - jaskyne Trollkyrkja.

S potešením zisťujem, že vchod do vyšného grotta nie je zasypaný snehom, takže mi nič nebráni v tom, aby som to tam šiel preskúmať. Do útrob Trolltindanu zliezam s veľkým očakávaním, avšak dnu sa nachádza len jedna menšia miestnosť s dierou v strope.  Toto má byť tá slávna Trollkyrkja? Sklamaný vychádzam naspäť na zemský povrch a po chvíli lokalizujem vchod do nižného grotta. To bude hádam zaujímavejšie. Zapínam čelovku a vydávam sa v ústrety temnej chodby. Po desiatich minútach blúdenia v klzkej jaskyni mám sto chutí to otočiť, no zrazu sa predo mnou objavuje svetlo. Zvedavý podídem bližšie a s úžasom vkročím do miestnosti s azúrovo modrým jazierkom, do ktorého zhora dopadá asi 15-metrový vodopád. Pár minút len tak stojím a kochám sa touto nádherou pripomínajúcou Forbidden Pool z Tolkienovho fantasy sveta. Z krátkeho očarenia ma však rýchlo vytrháva pohľad na hodinky. Lúčim sa teda s magickou komnatou Trollov a vraciam sa na denné svetlo, odkiaľ na lyžiach pokračujem dole Trolldalom, naspäť do sveta všednosti...

22. marec: Talstadhesten s príchuťou extrému
7:20 ráno. So zalepenými očami dobieham na prvý autobus smerom na Elnesvagen. Počasie už druhý deň plechové a ako som mal možnosť zistiť včera na Tarloyse, v nižších polohách sa vytvoril firn. Ponúka sa mi teda šanca skúsiť zlyžovať peknú 700 metrov vysokú východnú stenu Talstadhestenu (913 m.n.m.), ktorá mi udrela do očí počas februárovej túry na Kvannfjellet. Nie

som si však istý, či tam bude po minulotýždňových dažďoch ešte dosť snehu. Vlastne si nie som istý ani tým, či sa východná stena dá vôbec zlyžovať. V žiadnom sprievodcovi som o nej nenašiel info, domáci borci o jej zjazde tiež nič nevedia - spoľahnúť sa môžem len na svojich pár fotiek, ktoré som pred vyše mesiacom nafotil z protiľahlého Kvannfjelletu... V autobuse ešte stále riešim dilemu, či ísť hore priamo z mestečka Elnesvagen rýchlejšou a pohodlnejšou trasou cez južné rebro alebo či ísť cez Borresdalen a vyšlapať hore východnou stenou. Mohol by som si tak zbližšia pozrieť, v akom stave sa nachádza a či to tade na lyžiach vôbec pustí. No na druhej strane, je dosť teplo a bol by som tam dlho ohrozený splazmi a padajúcimi šutrami. Navyše, ak by som sa začal prebárať cez firnovú vrstvu, mohol by som to rovno otočiť. Skúsim teda radšej ten Elnesvagen...

Vrchol Talstadhestenu dosahujem pred desiatou ráno. Veľmi dobrý čas, ale aj tak musím pohnúť kostrou, aby som stihol školu, ktorá mi v Molde začína o tretej poobede. Hore sa preto dlho nezdržujem a začínam lyžovať smerom na východ. Ide to vcelku z kopca a vyzerá to dosť neprehľadne, ale utešujem sa tým, že ak to nižšie nepustí, nahodím mačky, vrátim sa späť na vrchol a zlyžujem nadol ľahkým južným svahom. Stena však púšťa, hoci v strmosti veľmi nepoľavuje. V dvoch miestach dokonca atakuje magickú cifru 55°... Dole v menšej eufórii rozmýšľam, že by som možno stihol ešte jednu jazdu - tentokrát z vrcholu južnou stenou cez JV kotol. Naliepam teda pásy a za hodinku som opäť na vrchole. J stena zatiaľ stihla akurátne odmäknúť, takže si môžem vychutnať ďalší dlhý zjazdík až dolu ku chatkám Myrbostadsetry. Čas však vážne pokročil a mňa čaká ešte 7 kilákov bežkovania po rovine ku hlavnej ceste. Po 15 minútach našťastie chytám stopa v podobe snežného skútra, ktorým ma domáci farmár Arnt potiahne až na svoju farmu vo Varhol. Tam presedlávame na traktor a s rachotom frčíme na autobusovú zastávku. Človek tu občas natrafí na skutočne milých ľudí, ktorí radi pomôžu, keď sa dá... V poslednej etape dňa dobieham z intráku do školy, na minútu presne. Všetko dnes klapalo, ako malo - tak sa mi to páči!

21. marec: Tarloysa a príjemné prekvapenie

Zdá sa, že monzún si dáva na chvíľu time out. Po dvoch týždňoch sa konečne ukazuje modrá obloha, čo treba okamžite využiť. Stále však hlásia lavínovú trojku a ja mám od istého momentu pred pohyblivou masou snehu výrazný rešpekt, takže kam udrieť? "Tarloysa - bezpečný kopec s najkrajšími výhľadmi," píše Berry a ako dôkaz prikladá zopár minuloročných fotiek... Na vrchole (1086 m.n.m.) musím uznať, že Berry s tými výhľadmi naozaj nekecala. Fakt krása - kam len oko dovidí samé hory a fjordy. Dokonca ani s úbytkom snehu to nie je až také hrozné, ako som si ešte počas včerajšieho daždivého večera predstavoval vo svojich katastrofických víziách. Ale o to viac som dnes príjemne prekvapený. Navyše sa vďaka miernemu ochladeniu trochu stabilizovala lavínová situácia. Žeby sa konečne spravili podmienky aj na niečo vážnejšie?

7. - 20.  marec: V znamení monzúnu a falošných nádejí

Zamračené a teplo. Dážď. Silný dážď. Dážď. Dážď so snehom. Slabé sneženie. Silné Sneženie. Snehové prehánky, lyžovačka v Tusten. 10 minút slnka a opäť sneženie. Sneženie. Sneh prechádza do dažďa. Prudké oteplenie, intenzívny dážď aj na horách, povodne a lavíny. Nový sneh je zmývaný pretrvávajúcim teplým dažďom. Mraky nad fjordom sa dvíhajú a odhaľujú snehovú mizériu všade navôkol, večer opäť dážď.

6. marec: Difúzka na Sore Klauva a potok z Galtabotn
Desať minút. Potrebovali sme desať minút, aby sme si mohli naplno vychutnať prašan na JV rebre Sore Klauvy. Ale oblačnosť bola rýchlejšia a my sa tu teraz trápime v totálnej difúzke, v ktorej všetko splýva v jedno bielosivé pole a človek nevie, či sa hýbe alebo stojí. Žiadne frajeriny vo veľkej rýchlosti nehrozia. Namiesto toho musíme dávať sakramenský pozor, aby nás neprekvapili preveje na okrajoch rebra, ktoré v tomto biednom svetle vôbec nevidieť. Dno dolinky však dosahujeme

bez vážnejších incidentov a po krátkej prestávke pokračujeme traverzom do riedkeho lesíka nad horskou usadlosťou Loftskardsetra. Aspoňže tých pár oblúčikov pomedzi stomčeky stojí za to. Potom so Stalem chvíľu riešim dilemu, či má zmysel dávať si ďalší "top" v takejto otrasnej (ne)viditeľnosti. Avšak predpoveď počasia na ďalšie dni je veľmi zlá, takže chceme dnešok využiť čo najlepšie. Skúsme teda ešte Snorthorrungen. No človek mieni a príroda mení - počasie sa definitívne kazí už dnes. Za jazdy preto prehadzujeme výhybku a prednosť dostáva bližší Galtatind, ktorý dôverne poznám z januárového výletu. Vrchol dosahujeme v slabom snežení meniacom sa na drobný dáždik. Žeby príchod marcového monzúnu typického pre túto oblasť? Dúfam, že nie...

Stale navrhuje, aby sme nadol lyžovali normálkou po JV chrbte a ďalej pokračovali korytom potoka prameniaceho v kotli Galtabotn. Dlho ma prehovárať nemusí, hoci mám trochu pochybnosti, či je to zrovna najlepší nápad. Predsa len to tam vyzerá už aj na mňa dosť divoko, ale Stale je domáci, tak hádam vie, čo robí. O pár minút už valíme nadol vysneženým potokom. Skalné úžľabiny strieda pasáž obrovských snehových bubnov nasledovaná krátkym kaňonom. Ľadopády, hlboké jazierka a snehové vankúše pripomínajúce gigantické huby vytvárajú rozprávkovú atmosféru. Často zastavujeme a kocháme sa týmto čarovným zákutím romsdalských hôr. Dokonca už pomaly prestávam myslieť na to, ako nepekne s nami vybabralo počasie pred dvomi hodinami na Sore Klauva. Chvíľkový optimizmus by nás však rýchlo prešiel, keby sme tušili, čo si pre nás počasie pripravilo na ďalšie týždne...

Výber marcových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2010

<<<  články APRÍL    |    články FEBRUÁR  >>>