Miroslav Peťo - extrémne lyžovanie, skiextrem, nákresy zjazdov, online sprievodca extrémnymi lyžiarskymi zjazdmi.

<<<  články FEBRUÁR

31. január: Moldeheia - nedeľný stromčekový freerajd
Po desiatich dňoch sa začína prejavovať abstinenčný syndróm z nedostatku pohybu na lyžiach. Urgentne potrebujem dobiť baterky niekde mimo mesta, v prírode, najlepšie s lyžami na nohách. Je však nedeľa, čo výrazne zužuje moje možnosti, pretože Nóri sa držia pravidla "V nedeľu sa nerobí" a týka sa to aj vodičov autobusov. Domácim to zjavne neprekáža - takmer každý tu má auto, v jednej domácnosti ich často majú aj dva alebo viac. Rozhodujem sa teda, že sa prebehnem

aspoň po Moldemarke (lesy a kopčeky nad Molde), s trochou šťastia trafím až na Tusten, dám si tam tréningovo dve-tri jazdy a potom nejako dofrčím naspäť na intrák...

O desiatej hodine rannej opúšťam teplo svojej útulnej študentskej izbičky a na rozohriate si dávam polhodinový treking krížom cez Molde. Ďalšiu polhodinu blúdim v spleti bežkárskych dráh Moldemarky a až teraz si naplno uvedomujem, že bežkovanie je tu naozaj národným športom. Bežkujú takmer všetci - od batoliat, ktoré ledva stoja na nohách až po babky, ktorých pohyb pripomína spomalený film. Popri hlavných bežkárskych tratiach je ťahané umelé osvetlenie, aby si domáci mohli dopriať svoj obľúbený šport aj v "období temna" (ako nazývajú periódu od novembra do februára, kedy je väčšinu dňa tma)... Po chvíli sa dostávam na lesnú čistinku, z ktorej vidieť v diaľke Tusten. Čo ma však zaujme viac, je kopček naľavo a jeho pekne vysnežený svah, na ktorom badať niekoľko lyžiarskych stôp. Ani chvíľu neváham, otáčam kormidlo doľava a za polhodinku už pózujem pri vrcholovej mohyle v nadmorskej výške 530 m. Nasleduje jazda pomedzi stromčeky v ideálnom prašane, za ňou ďalšia a ešte ďalšia. Každý oblúčik je pôžitok a nič na tom nemení ani fakt, že samotný svah má prevýšenie len nejakých 300 m. Najradšej by som si vyšlapal hore aj po štvrtýkrát, ale slnko sa nebezpečne priblížilo k horizontu a čelovku som so sebou tento raz nebral. Pokračujem teda ďalej smerom do Molde, pričom lyže odopínam až dole v meste. Keby som chcel byť frajer, dopaličkoval by som to po neposypaných chodníkoch až ku intráku. Ale načo to siliť, lyží som si dnes užil dosť...

20. január: Loftskartind a Galtatind - vietor narobil paseku
 Optimisticky naladený a v očakávaní kvalitného prašanu sa veziem ranným busom do Isfjordenu. Tentokrát si chcem zbližšia obzrieť kopce západne od Kirketaketu. Už z diaľky však vidieť, že to tu za posledný týždeň nejako počernelo a snehu vo vyšších partiách očividne ubudlo. Že by ten pondelkový vetrík narobil hore takú neplechu? Optimizmus a vidina dobrej lyžovačky sa definitíve

rozplýva pri horskej farme Loftskardsetra. Direkt východnej steny Galtatindu dnes ani náhodou nehrozí, podobne je na tom aj východná stena Loftskartindu a západná stena Skarvenu. Oproti minulému týždňu minimálne o tretinu menej snehu. Čo je však najhoršie, žiadna expozícia nevyzerá byť nafúkaná a sneh zrejme nenávratne odvialo do niektorého z okolitých fjordov. Smutný to prímorský fenomén. Ale aspoňže počasie je dnes pekné... Po ubitej doske pokračujem na severný hrebeň Loftskartindu, kde míňam bivakovaciu chatku a o chvíľu dosahujem severný vrchol (cca 1180 m.n.m.). Keby som mal staré kameňovky, trúfol by som si z vrcholu lyžovať priamo nadol krátkou východnou stenou. Nechcem si však zničiť svoje čerstvo zreparované scramblery hneď na začiatku sezóny, preto radšej traverzujem do žliabku vľavo. Lyžovačka nie je najhoršia, hoci prevláda vetrom ubitá doska rôznej hrúbky. V doline si dávam kúsok First Price Sjokolade a potom pozerám, aký je čas. 12:35. Myslel som, že bude viac, ale to bude tým, že slnko je počas celého dňa nízko nad horizontom, čo v človeku vytvára dojem, že každú chvíľu zapadne. Dni sa tu však rýchlo predlžujú - denne o 6 minút, čo v praxi znamená každých 10 dní o hodinu viac svetla... Po krátkej prestávke pokračujem na Galtatind (1124 m.n.m.). Keďže snehové

podmienky nedovolia lyžovať priamo východnou stenou, vyberám si náhradu v podobe krátkeho žľabu spadajúceho z JV rebra smerom na SV, ktorý jediný vyzerá byť ako-tak vysnežený. No sneh v samotnom žľabe je hocijaký, len nie dobrý. Na dvesto metroch sa strieda všetko od zľadovatelého firnu, cez dosku až po cukornatú riedinu bez základu. Som rád, že to mám z krku a snažím sa užiť si aspoň pár oblúčikov na spodnej pláni. Ani tá však nestojí za veľa, pretože slnko už stihlo zájsť za hrebeň, vďaka čomu všetko chytilo difúzny modrastý nádych. Náznak radosti z lyžovania sa vracia až dole vo vŕbovom hájiku, kde prašan prežil veterné dni bez ujmy na kvalite. Každopádne, kým nepripadne aspoň pol metra snehu, nemá zmysel vracať sa do tejto oblasti znova...

16. január: Tusten - off-piste skiing za humnami Molde
Keďže svoj týždenný finančný limit na cestovanie som takmer celý vyčerpal predvčerom cestou do Isfjordenu, hľadám nejakú inú možnosť, ako sa dosýta vyšantiť na lyžiach a nevyhodiť pri tom 30 Euro za cestovné. Ideálnym miestom činu sa zdá byť Tusten - malé lyžiarske stredisko, ktoré sa nachádza len 3 km od Molde. Zopár vlekov a zjazdoviek všetkých obtiažností, freestyle park,  no

hlavne rozsiahla zóna pre off-piste skiing. Prvý výšlap stíham ešte pred tým, ako spustia vleky (tie začínajú ťahať o 10:00) a príroda ma za skorý nástup odmeňuje nádherným východom slnka nad Romsdalskými Alpami. Vleky končia na hrebeni pri retranslačnej stanici, no najvyšší bod masívu (705 m.n.m.) sa odtiaľ nachádza asi 200 m východne a je označený, ako inak, veľkým skalným mužíkom. Druhý nórsky vrchol, s ktorým mám tú česť, má teda názov Tusten, resp. Tussen. Keď už som pri tých dvojakých názvoch, nedá mi nespomenúť jednu nórsku špecialitku, ktorá je pre mňa minimálne zvláštna. Nóri totižto používajú dva oficiálne jazyky - Bokmal (knižná nórčina) a Nynorsk ("sedliacka" nórčina). Čo je však zaujímavejšie je to, že tieto dva jazyky sú odlišné do takej miery, že jedni druhým občas nerozumejú. Preto musia byť všetky úradné dokumenty a webstránky písané v dvoch jazykových verziách. Nehovoriac o tom, akú radosť majú pani učiteľky na základných školách, keď majú v jednej triede aj bokmalistov aj "sedliakov". Navyše, takmer každý fjord má svoje vlastné nárečie, čo jazykový problém ešte viac komplikuje. Ešteže tu takmer každý vie po anglicky, takže keď sa nevedia dorozumieť nórčinou, prepnú na angličtinu a je po probléme... Z vrcholu Tustenu dávam zo zvedavosti pokus smerom na sever, ale po dvesto metroch to otáčam kvôli nedostatku snehu. Vietor sa tu s ním evidentne nemaznal a nekompromisne ho prefúkol na juh. Vraciam sa teda späť na vrchol, odkiaľ lyžujem smerom na JV hlavnou muldou. Pohodový freerajdík bez obavy o život sa mi celkom zapáčil, preto si dávam ďalšie dve jazdy a potom spokojný odchádzam naspäť do Molde.Po desiatich dňoch sa začína prejavovať abstinenčný syndróm z nedostatku pohybu na lyžiach. Urgentne potrebujem dobiť baterky niekde mimo mesta, v prírode, najlepšie s lyžami na nohách. Je však nedeľa, čo výrazne zužuje moje možnosti, pretože Nóri sa držia pravidla "V nedeľu sa nerobí" a týka sa to aj vodičov autobusov. Domácim to zjavne neprekáža - takmer každý tu má auto, v jednej domácnosti ich často majú aj dva alebo viac.

14. január: Kirketaket - lahôdka hneď na začiatok
Kirketaket (1439 m.n.m.) patrí k najpopulárnejším skialpovým cieľom v Romsdalských Alpách. Dôvod? Pekne tvarovaný vrchol, zaujímavá výstupová trasa, nádherné výhľady na okolité hory Romsdalu a dlhá lyžovačka až dole do fjordu (kto chce byť frajer, posledný kilometer sa trochu potlačí paličkami po rovine, aby mohol následne vyškerený omočiť špičky svojich lyží v mori). V roku 2004 bol Kirketaket dokonca zaradený medzi desať najkrajších kopcov na ski-touring v Škandinávii (čo je celkom významná pocta, keď zoberieme do úvahy, aké kvantum pekných kopcov tu majú). Samotná túra začína v mrazivej dedinke s príznačným názvom Isfjorden ležiacej na okraji

rovnomenného fjordu. V dedinke, kde väčšinu zimy slnko nezasvieti a slnečné lúče tu môžete pozorovať akurát tak zdiaľky na vrcholoch okolitých hôr. Výstupová trasa ďalej pokračuje riedkym lesíkom, ktorý rýchlo prechádza do pásma hustého vŕbového porastu (odmena za to, že tu nerastie kosovka). Potom nasleduje nekonečný široký hrebeň Steinberget a záverečný polkilometrový výšlap na samotný Kirketaket. Keďže sa jedná o moju prvú skialpovú túru tejto sezóny, nešlape sa mi trikrát dobre a často oddychujem. Ale to bude možno aj tým, že so sebou musím v batohu vláčiť okrem iného aj topánky na prezutie, pretože som tu bez auta a nechcel som ich nechávať len tak v igelitke pohodené niekde v dedine. Niežeby som sa bál, že mi ich niekto ukradne (slovo krádež v Nórsku takmer nepoznajú), len by to mohlo na domácich pôsobiť trochu zvláštne... Na vrchole ma prekvapil megamužík vytvorený

z naukladaných ploských šutrov (ako som neskôr zistil, každý vrchol je tu vyznačený výraznou skalnou mohylou a platí pravidlo, že čím krajší a populárnejší vrchol, tým väčšia a krajšia je jeho vrcholová mohyla). Hore sa dlho nezdržujem, lebo začína byť kvalitná kosa. Pár fotiek, niečo pod zub a jazda dole. Z Kirketaketu sa bežne lyžuje južným svahom, ale ten je na môj vkus príliš rozlyžovaný (už tretí týždeň je tu plech, takže sa niet čomu čudovať), prednosť preto dostáva panenský centrál v západnej stene. Skialpový sprievodca Romsdalu ho hodnotí ako MV, E3 (na stanovenie technickej obtiažnosti používa 6 stupňov: L, LV, GL, V, MV a EV, pričom LV predstavuje technicky najľahšie a EV technicky najťažšie zjazdy, expozíciu hodnotí klasicky stupňami E1 až E4). Po zlyžovaní ku chatke pod západnou stenou Kirketaketu konštatujem, že to s tou obtiažnosťou asi trochu prehnali, čo však nič neuberá na kráse tohto môjho prvého skialpovému počinu v krajine trollov. A to ma ešte čaká ďalších 700 výškových metrov v kvalitnom prašane až dole ku "Ľadovému fjordu"...

11. január: Prvý deň - prvé dojmy

Sneh. Prvá vec, ktorá ma v mestečku Molde prekvapila, bol sneh. Lepšie povedané veľa snehu.  Molde, administratívne centrum kraja Romsdal og More a ôsme najväčšie priemyselné stredisko v Nórsku, leží na západnom pobreží  a zimy tu podľa domácich nezvyknú bývať tuhé kvôli pôsobeniu teplého Golfského prúdu. Posledné dve zimy tu vraj dokonca vôbec nemali súvislú snehovú pokrývku. Tohtoročné teploty klesajúce až na -20°C a takmer meter snehu sú preto dosť nezvyčajné. Domáci si však túto bohatú snehovú nádielku patrične užívajú a nie je nič neobvyklé vidieť ľudí bežkujúcich priamo po mestských chodníkoch. Tie sú väčšinou len odhŕňané a posyp vidno iba na hlavných cestách a chodníkoch v centre mesta.
Hory. To, že tu o nedostatok pekných kopcov nebude núdza, som vedel už vopred. Molde je totižto známe aj vďaka krásnym panoramatickým výhľadom na romsdalské hory, ktoré sa nachádzajú južne od mesta, na druhej strane romsdalského fjordu. Ich nadmorská výška síce nie je zrovna závratná (najvyšší vrch Romsdalských Álp je Store Venjetind - 1852 m), avšak treba si uvedomiť, že hory tu prakticky vyrastajú priamo z mora a vytvárajú tak dojem, že sú mohutnejšie, než by človek súdil podľa ich nadmorskej výšky.

Ceny. Nórsko je krajina s najvyššou životnou úrovňou a dalo sa očakávať, že tomu budú odpovedať aj ceny. Skutočnosť však prekonala moje očakávania, keď som za jednorázový lístok miestnou MHD vycáloval 25 nórskych korún (v prepočte viac než 3 Eurá). Následný nákup v supermarkete, kde som na cenovky niektorých výrobkov pozeral len s vypleštenými očami a v duchu sa na najbližších päť mesiacov rozlúčil s mäsom, ma definitívne presvedčil o tom, že tento môj študijný pobyt bude celkom drahá záležitosť. Podobný cenový šok zažívajú aj študenti z iných krajín (vrátane Francúzska, Nemecka a Rakúska). No draho je tu len pre cudzincov, nie pre Nórov, ktorých čistý mesačný príjem v priemere presahuje 25 tisíc kr.

Škola a ubytovanie. Vzdelávací systém v Nórsku patrí k najkvalitnejším na svete. Čo to v praxi znamená, budem lepšie vedieť povedať neskôr, ale prvé dojmy z Molde University College sú vysoko pozitívne - moderne zariadená budova, ústretový prístup vyučujúcich ku študentom (učitelia si tu so študentmi tykajú a oslovujú sa krstnými menami, na čo si stále nemôžem zvyknúť), dostupnosť najnovšej literatúry, možnosť kedykoľkovek využívať počítačové labáky (áno, aj v nedeľu o polnoci). Študentské ubytovanie (nechcem používať slovíčko "internáty", lebo mi to hneď evokuje spomienky na tie slovenské, ktoré sa s tunajšími nedajú veľmi porovnávať) je takisto na vysokej úrovni. Niečo také ako dvaja či nebodaj traja študenti v jednej izbe na trinástich metroch štvorcových tu nepoznajú. Internet, pripojenie ku káblovej TV či digitálny telefón na každej izbe sú samozrejmosťou...

 Výber januárových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2010

<<<  články FEBRUÁR