Miroslav Peťo - extrémne lyžovanie, skiextrem, nákresy zjazdov, online sprievodca extrémnymi lyžiarskymi zjazdmi.

Ceuse. Legendárna francúzska oblasť, v ktorej Chris Sharma prepisoval históriu lezenia prvým prelezom cesty Realization oklasifikovanej magickým stupňom 9a+ (11+). Kvalitný vápenec, nádherné dlhé cesty rôznych obtiažností a priaznivá klíma aj v letných mesiacoch robia z tejto oblasti vyhľadávaný cieľ nielen pre lezeckých bohov ako je Graham či Sharma, ale i pre menej zdatných jedincov bez levitačných schopností, ktorí podľahli droge zvanej lezenie. A keďže ja tiež patrím ku hŕstke šťastlivcov, ktorých fascinuje život na končekoch prstov, neodolal som zvodnému vábeniu mademoiselle Ceuse a jej ladným skalným krivkám...

Plný nadšenia a entuziazmu opúšťam spolu s Kukom rodný Liptov vydávajúc sa v ústrety 1600 km dlhej cesty do lezeckého eldoráda na okraji francúzskych Álp. V Žiline sa k nám pridáva miestny báchač Stano Klimo a v Nitre kompletizujeme posádku výjazdu o "vojaka" Maťa. Nasleduje úporná snaha o nalodenie sa do jeho maličkého Volkswagen Pola. Po počiatočnom skepticizme a miernej redukcii batožiny sa nám však nakoniec podarí narvať všetko nevyhnutné do Maťovho zeleného korábu, takže nám už nič nebráni v pokračovaní našej výpravy do jednej z najkrajších lezeckých oblastí v Európe...

Sedielko Col Guerins pod masívom Ceuse nás víta krásnym počasím naobed nasledujúceho dňa. Po krátkom strečingu stuhnutých údov už všetci vypliešťame oči smerom ku skalám, od ktorých nás však ešte delí asi 600 výškových metrov. Touto skutočnosťou nie je zozačiatku nadšený hlavne Maťo zvyknutý z Frankenjury istiť priamo z auta. Ešte včera bol totiž v tom, že ideme liezť do Gorges du Tarn, no pri plánovaní akcie zrejme došlo ku komunikačnému zlyhaniu, takže sa krutú pravdu o výšlape pod Ceuse dozvedel až na francúzskych hraniciach. Avšak krása okolitej prírody, jemný vánok preháňajúci sa šumiacimi lesmi a zurčiaca studnička s chladnou horskou vodou ukľudňujú naše mysle i obavy z náročného výstupu. Rýchlo teda balíme všetok potrebný vercajk, aby sme čo najskôr mohli svojimi prstami pohladiť drsné vápencové bralá, ktoré sa hrdo týčia nad našimi hlavami...

Mohutné vápencové steny masívu Ceuse

Pod skaly vystupujeme v najväčšej horúčave. Ťažké svine na našich chrbtoch nenásytne vycuciavajú životodarnú energiu, počiatočný elán sa kamsi stráca v dusnom letnom ovzduší borovicových lesov. Našťastie sa jedná len o prechodný stav slnkom unavenej mysle, takže po krátkom odpočinku v tieni previsov sektora Demi Lune sa chuť do lezenia rýchlo vracia. O chvíľu už visím vo svojej prvej ceste krochkajúc nad krásou a kvalitou skaly, ktorou príroda obdarila toto čarovné zákutie Francúzska. Kompaktné steny s obrovskými prevismi, kolmé rajbasové platne, nekonečné mierne previslé línie po vymytých vaničkách. Krajšie lezenie na vápenci si ani neviem predstaviť...

Nasledujúce dni sa nesú v znamení schémy: 2 dni lezenie, 1 deň rest. Počas lezeckých dní spíme hore pod skalami, aby sme minimalizovali počet strastiplných výšlapov zo sedla Col Guerins. Naše útulné bivakovisko pod prevismi Demi Lune predstavuje zaprášená plošinka s mierami 3x4 m. Okoloprechádzajúci lezci odetí od hlavy po päty v značkových háboch zozačiatku nechápavo čumia na dočasný domov podivného kvarteta "from Slovakia", avšak neskôr si na nás postupne zvykajú a začudované pohľady striedajú pozdravy, úsmevy, výrazy ľútosti i pochopenia. Dokonca aj sám Graham sa pri prechode okolo nášho placu nezdržal a s potmehútskym úsmevom sa spýtal: "House?"...

Noci pod skalami sú väčšinou pokojné. Žiadny hluk preplneného kempu, len občasné pišťanie netopiera plachtiaceho temnou nocou či šuchot hraboša skúmajúceho zvyšky našej racionálnej stravy. Zakuklený v spacáku sledujem milióny žiariacich hviezd i mesiac vykúkajúci spoza východného horizontu. Telo unavené celodenným lezením sa uvoľňuje, oči sa pomaly zatvárajú. Z prichádzajúceho spánku ma však po chvíli vytrhnú blížiace sa španielske hlasy a štrngot lezeckého vercajku. S nevôľou mrknem na hodinky, ktoré ukazujú 22:35. Pokročilý čas ani tma noci neúnavných Španielov neodrádzajú, a tak s čelovkami na hlavách veselo skúšajú 8áčko tiahnuce sa ponad náš bivak. Najskôr mi príde celkom zaujímavé sledovať ich neúspešné pokusy, avšak keď ich lezecký entuziazmus neopúšťa ani po polnoci, začínam byť trochu nervózny. Našťastie, už okolo pol jednej sa dolinou ozýva radostný výkrik Španiela, ktorý konečne prerval kľúčový boulder a svoju polnočnú hyperaktivitu dovŕšil úspešným cvaknutím zlaňáka. Za chvíľu španielsky džavot ustáva, svetlá čeloviek sa pomaly strácajú v tmavých lesoch pokrývajúcich južné úbočia Ceuse. Pod skaly sa vracia ticho a pokoj, ktorý na okamih preruší len rozospatý Stano svojou filozofickou otázkou: "Už je dnes?"...

Tak ako má každý príbeh svoj koniec, tak sa ku koncu blíži aj naše pôsobenie v lezeckom raji s názvom Ceuse. Končí desať pekných dní prežitých v náručí skalných stien, končí sa skvostné lezenie v previslých platniach sektoru Berlin či madlovitých strechách Kaskád. Posledné raňajky tvorené instantým pudingom s musli, krátky pohľad na skaly a potom už len nekonečná cesta späť na upršané Slovensko...

P.S. Ďakujem horolezeckému klubu HK Jasná za finančnú podporu.