Miroslav Peťo - extrémne lyžovanie, skiextrem, nákresy zjazdov, online sprievodca extrémnymi lyžiarskymi zjazdmi.

KAPITOLA 1 - PRÍPRAVA

Všetko to začalo 15.7.2004, kedy sa konala u nás doma bojová porada, na ktorej sme sa definitívne dohodli čo, kedy a ako... Nasledujúci deň sme išli nakúpiť potraviny do nemenovaného veľkoskladu v našom malebnom mestečku. Nakupovanie bolo typicky horolezecké - paštéty, polievočky, sladkosti, konzervy s mäsom, cestoviny, sušené ovocie, instantné pudingy a mnoho ďalších zdraviu prospešných potravín, plných emulgátorov, farbiacich zmesí, glutamanov a kadejakých ďalších hávedí. Predavačka sa nestačila čudovať nad touto čudnou zmesou, ale keď začula slovo "horolezci", s pochopením sa usmiala a začala účtovať našu racionálnu výživu na nasledujúcich 17 dní. A účtovala, účtovala, suma na monitore pokladnice utešene rástla, naše čelá sa mračili čím ďalej, tým viac kvôli obave z nedostatku peňazí. Táto obava sa však nenaplnila, pretože chemický guláš v našich nákupných košoch bol celkom lacný (neskôr sme zistili, prečo sú tie mäsové konzervy také lacné...). Domov sme teda prišli s poriadnou kopou potravín, ktoré sme rozložili do obývačky (do kuchyne sa nám to nezmestilo a keby sme to vysypali do chodby, nedalo by sa ňou prechádzať). Tento akt by veru potešil našu poriadkumilovnú mamičku, ale našťastie práve nebola doma. Všetko sme teda rýchlo uložili do bedničiek, pobrali zbalený vercajk, oblečenie a vyšli s tým všetkým pred bytovku. Všimol som si nechápajúce pohľady našich susedov i okoloidúcich, ktorí s úžasom čumeli na obrovskú hromadu vecí pred našou felíciou combi. Okrem zvláštneho obsahu ich zrejme fascinoval hlavne jej objem. V prvom momente som ku skeptikom patril aj ja, no nakoniec sme to po nejakej tej hodinke skúšania všetko natlačili do auta využívajúc každú škulinku. Týmpádom sme boli pripravení na našu miniexpedíciu do Courmyeru pod Bielu horu alias Mont Blanc.

KAPITOLA 2 - GO, GO, GO !!!

Na druhý deň sme sa zobudili do hmlistého rána, čo v nás vzbudilo nádej na príjemnú chladnú cestu do Courmayeuru. Náš optimizmus však vyprchal veľmi rýchlo, lebo už za Žilinou sa naše autíčko začalo meniť na mikrovlnnú rúru a my na grilované kurčatá. Vrchol vypekania nastal vo Viedni, kde sme v čase obeda zostali polhodinu trčať v dopravnej zápche. Mne, chladnomilnému tvorovi, to robilo najväčší problém (nechápem, ako sa môže ísť niekto dobrovoľne opekať k moru, hmm...). Na rakúsko-švajčiarskych hraniciach nás zastihol opačný problémik, ktorý sa však neskôr

neprejavil ako "problémik", ale ako "poriadny problém". Prietrž mračien. Zozačiatku si bezstarostne hovoríme: "Ha, aká pekná búročka, aspoň nás to schladí. Veď sme v aute a nič nám nehrozí". O päť minút sa strhla búrka, akú dovtedy nikto z nás nezažil. Stierače nestačili zmývať vodu z okien, diaľnica sa zmenila na potok, autá stáli na krajnici. Začali padať krúpy a to už bolo vážne, lebo hrozilo, že nám rozbijú čelné sklá. Našťastie, neďaleko nás sa nachádzalo odpočívadlo, kde sme mohli pohodlne parkovať pod strechou a vyčkať na koniec vodného pekla. Keďže už bolo dosť hodín a otec mal za sebou 1000 km jazdy, rozhodli sme sa tam prečkať do rána. Búrka prešla asi za polhodinku, ale ďalšiu polhodinku sme museli počkať, kým voda odtečie z diaľnice a priľahlých lúk, kde sme chceli rozložiť stan. Rasťo s otcom spali v aute, ja s Ivanom sme si postavili stan na neďalekej lúčke s opustenou studňou. No to už bolo po desiatej večer, všade temno, na horizonte suchý javor a tá studňa... (kto pozeral Kruh vie, ako som sa asi cítil)... Ráno sme sa zobudili v spoločnosti asi stovky ucholakov, ktoré si počas noci urobili z nášho stanu svoje hniezdo. Dosť nepríjemné. Ďalšia cesta však prebehla bez problémov, a my tak sme tak mohli s nosmi nalepenými na sklách auta pozorovať prvé ľadovce a žulové steny. Do Courmayeuru sme prešli tunelom zo Chamonix popod Mont Blanc a potom nasledovala už iba jazda do kempu vo Val Veny vzdialeného asi 5 km od Courmayeru.

KAPITOLA 3 - NÁŠ DOČASNÝ DOMOV

Do kempingu sme dorazili večer a akurát začalo pršať. Otec pristavil auto pod prístreškom určeným na varenie, kde sa autom vôbec nesmelo jazdiť. To sme však zistili, až keď na nás začal vedúci kempu kričať niečo po taliansky.Najskôr sme na neho nechápavo čumeli a nevedli sme,

prečo je taký naštvaný. Totiž asi 80 percent tamojších Talianov nevedelo po anglicky, čo sa ukázalo ako dosť veľký problém. Po vybalení a postavení nášho stanu sme vytiahli varič a niečo sme si uvarili. Teda Ivan niečo uvaril, my sme to potom zjedli. Keďže nám to celkom chutilo, pasovali sme Ivana za hlavného kuchára expedície. Po večeri som sa odhodlal na prieskum kempu. Idem, idem a zrazu čo nevidím: umelá lezecká stena. Srdce mi od radosti poskočilo a začal som dúfať, že pokles formy v lezení nebude až taký rapídny. S úžasom som začal nachádzať aj krásne žulové šutre hneď pri kempe. Moju radosť a entuziazmus prerušili kvapky dažďa, ktoré

 začali padať s čím ďalej, tým väčšou intezitou. Pobral som sa teda do auta (stan bol len pre troch, my sme boli štyria, takže jeden musel spať v aute) a spravil si aké-také pohodlie. Ráno nás však nepríjemne prekvapilo zamračené počasie. No nič, aspoň môžem ísť okúsiť kempovú bouldrovku. Poobede sa na chvíľu vyjasnilo, a tak si ideme zatrekovať na ľadovec Miage. Po tejto peknej prechádzke si dávame večeru a ideme spať s nádejou na lepšie počasie. Ráno sa budím o piatej, dážď klopká na strechu auta, takže spím ďalej. Počasie nám už začína liezť na nervy, veď sme predsa necestovali 1600 km kvôli sedeniu v stane. Ivan našťastie zobral šach, a tak nám čas plynie rýchlejšie. Po prvej partičke varíme, znova hráme, znova varíme, hráme... až do večera. Rozhodujeme sa, čo ďalej. Ďalší deň v kempe by našej fyzičke ani psychike nepomohol, takže sa rozhodujeme presunúť do Chamonix a vyjsť na Mont Blanc aspoň normálkou cez Guoter, ktorú by sme mali zvládnuť aj v horšom počasí.

KAPITOLA 4 - ACH, TÁ AKLIMATIZÁCIA

Normálka na Mont Blanc predstavuje zo Chamonix prevýšenie 3800m. Do Chamonix vo výške 1000 mnm (mnm=metrov nad morom) prichádzame ďalší deň ráno okolo 7:00. Konečne sa

vyčasilo, jediný problém sú ťažké batohy a tých 2800 m prevýšenia, ktoré musíme prekonať v tento deň, aby sme dosiahli chatu Guoter (3800 m.n.m.). Ide sa nám celkom dobre, Guoterku dosahujeme okolo 14tej, teda tých výškových 2800 m sme zvládli za 7 hodín. Pekný výkon, sami sa čudujeme. Výška nám zatiaľ nerobí veľké problémy, ťažkosť predstavuje kvantum ľudí na chate, lebo hrozí, že nebudeme mať kde spať. Naše obavy sa večer ukazujú ako opodstatnené, lebo v chate s 30 lôžkami sa tlačí asi 200 ľudí. Medzi nimi aj 40 Slovákov (vrátane šiestich Liptákov, okrem nás štyroch), takže aspoň s niekým sa môžeme porozprávať našou ľúbozvučnou slovenčinou. Ivan radšej zostáva spať (lepšie povedané sedieť a driemať) vonku v záhrabe, ja, otec a Rasťo zostávame v preplnenej chate. Ľudia ležia či sedia všade - v kuchynke, na stoloch, pod stolmi, na dlážke, na schodoch, atď.

Hodinku pred polnocou sa začína ozývať silné nepravidelné chrápanie niektorých šťastných jedincov, ktorí dokázali zaspať. Ja ležím na dlážke v malej kuchynke obklopený Maďarmi. Jeden z

nich chrápe tak hlasno, že ho ostatní majú chuť vyhodiť von z chaty, ale Maďarov je veľa, takže radšej žiadny konflikt. Maďarskí turisti verní svojej povesti sa ani tento raz nezapreli a urobili úplne nelogickú koninu. Totižto začali stávať už o polnoci, hoci všetci ostatní vstávali najskôr o druhej ráno. Otec sa rozhoduje, že vyrazíme aj my, keďže aj tak nespíme. Budíme Ivana, ktorý leží v snehovom záhrabe asi 100 m od chaty. Vyrážame o 1:30 za svetla čeloviek a bleskov, ktoré bijú nad Švajčiarskom. Nádherné divadlo prírodných živlov. My však dúfame, že ho nezažijeme na vlastnej koži. Maďari sú pred nami asi 200 m, za nami sa tiahne pás ľudí osvetlených čelovkami. Počasie nie je najlepšie, nárazy vetra nás miestami takmer hádžu o zem. Od výšky cca 4100 m je hmla. Výšku začíname pociťovať dosť intenzívne, hlavne Rasťo. Okolo štvrtej dochádzame vo víchrici za svetla čeloviek na chatu Vallot (4360 m), kde nachádzame osem ľudí.

Kvôli počasiu sa rozhodujeme počkať tri hodiny, kým sa rozvidní. Rasťo má riadnu vykapávku a s výškou má najvačšie problémy. Jesť nechutí nikomu, ale energiu treba. Okolo 7:00 sa Vallotka s kapacitou 15 ľudí začína naplňovať, onedlho sa v nej tlačí okolo 30 ľudí. Väčšina sa rozhoduje pre zostup, ale môj otec chce skúsiť vyjsť na vrchol. Rasťo sa necíti bohvieako dobre, a tak spolu s Ivanom zostáva čakať na chate, kým sa vrátime. Ja a otec vyrážame okolo 7:30. Počasie je naprd, vidíme sotva 10 m pred seba. Na vrchol ideme naľahko, okrem nás ide aj ďalších 12 Slovákov (celkovo 7 Liptákov - darmo, Liptáci sú tvrdí chlapi :), ostatní sa na to vykašlali. Otec ide podozrivo rýchlo, výška mu tentokrát robí najmenšie problémy. Mne je dosť nagrc, ťažko sa mi dýcha. Vrchol však dosahujeme asi o 8:30 v totálnej hmle a nepríjemnom vetre. Fotíme sa s ostatným krajanmi a trielime dole na Vallotku. Malé občerstvenie

(pol tatranky + šálku čaju) môj žalúdok takmer nezvládne. Rýchlo sa vydávame na cestu nadol, kde vzduch obsahuje viac kyslíka. Na chatu Guoter prichádzame okolo 11:30 naobed a varíme Vifonky. Tento kvádrik cestovín s glutamanom sodným patrí medzi to chutnejšie z našej stravy. Potom nasleduje dlhý zostup dole, na ktorý najviac doplácajú naše kolená. Cestu si krátime rozprávaním o rôznych veciach (dominujé debata o jedle a dievčatách - cudzie krajiny majú tú výhodu, že môžete o hocikom hovoriť a nič vám nerozumie, čo patrične využívame pri komentároch pekných báb :). V Chamonix sme okolo šiestej večer. Tento deň sme teda prešli 1000 m nahor (Guoter->Mont Blanc) a 3800 m nadol (Mont Blanc->Chammonix). Rasťo bol síce trochu sklamaný, že nevyšiel až na vrchol, ale vtedy ešte netušil, že o týždeň sa jemu i nám podarí zdolať vrchol Mont Blancu ešte raz, navyše ťažšou cestou - cez Ostrohu Brenvy...

KAPITOLA 5 - INÉ KAFÉ...

Ďalší deň je odpočinkový. To v praxi znamená asi toľko, že sedíme v tábore, varíme a jeme, aby

sme doplnili spľasnuté tukové vankúšiky. Konzervy nám (aspoň mne určite) začínajú liezť krkom, ale Ivan to vždy nejaky zvláštnym spôsobom pomixuje tak, aby sa to dalo zjesť. Ja využívam pekný deň bouldrovaním na žulových šutroch dve minútky od kempu. Sú tu dokonca popísané obtiažnosti jednotlivých bouldrov, najťažší je za 6c. Po hodine zisťujem, že šutrovanie na žule je pre pokožku na rukách oveľa stresujúcešie ako na vápne. Brušká mám takmer dokrvi zodraté, preto si idem radšej zahrať s Ivanom partičku šachu. Už je to celkom vyrovnané, dokonca to v jednej partii vyzerá tak, že mi to Ivan natre, ale v tom dávam nečakaný šach-mat ja (doteraz nechápem, ako sa mi to podarilo...)

Na ďaľší deň sa chystáme na severnú stenu Tour Ronde. Otec sa vyváža na chatu Torrino lanovkou z Courmayeuru (vodcovia majú na lanovky i chaty výrazné zľavy), my využívame lanovku až z La Pavillonu. Z Torrina odchádzame okolo obeda a na ľadovci je riadny výpek. Keď dorazíme pod Tour Ronde, nechce sa nám veriť, že tá stena má 450 m. Ivan to pekne nazval "Babky" (ale o pár hodín neskôr sme zistili, že sú to skôr riadne "Babiská"). Otec nám "zdvihol" morál svojím vyhlásením, že on hore severnou stenou nejde kvôli padajúcim kameňom (aká irónia... viď nižšie príhoda z Matterhornu). Ivan bol však celý žhavý do alpského lezenia v ľade a mne sa tiež nechcelo teperiť hore normálkou. S Ivanom sa teda rozhodujem pre severnú stenu, zatiaľ čo otec s Rasťom idú hore normálkou. Prvý problém bola okrajovka. Ivan ťahal prvú dĺžku, ja som bol na štande pod trhlinou, keď zrazu zhora spadli tri pekné šutríky a preleteli mi dva metre od hlavy. Prvotný entuziazmus razom vyprchal. Môjmu nadšeniu neprospelo ani prekonávanie okrajovky, pretože lezenie v kolmom mäkkom firne cez vodopádik, ktorý mi tiekol za golier, nie je trikrát príjemné... Nasledujúce tri dĺžky boli šprintovanie v 55-60° ľadovo-firnovom teréne s oddychmi na relatívne krytých štandoch. Najťažšia ľadová pasáž bola pod pásmom skál v úzkom objektívne nebezpečnom ľadovom žliabku (asi 70°). Skalný úsek je v mačkách celkom zaujímavý, hoci je to len približne IIIojka. Horné snehové pole je takisto pomerne strmé (55-60°) a predstavuje štyri "šijacie" (na lýtka namáhavé, pozn. pre neznalých) dĺžky. Keď doliezame na snehový hrebeň pod skalným vrcholom, obidvaja máme po piatich hodinách lezenie a dvanástich dĺžkach dosť. Otec s Rasťom nás už dve hodiny čakajú na vrchole. Sem-tam na nás zakričia niečo v tom zmysle, či ešte žijeme. Okolo 17tej prichádzame na vrchol Tour Ronde aj ja s Ivanom - zničení, ale spokojní s peknou túrou... Zostup (normálkou) nie je až taká sranda - tri dĺžky treba zlaniť snehovým žliabkom. Potom už len dlhý pochod až na chatu Torrino.

Nasledujúci deň sa chystáme na Dent du Géant. Nikde sa neponáhľame, sprievodca hovorí o trojhodinovom nástupe plus hodinka a pol lezenie. Preto spokojní odchádzame z Torrina až o ôsmej. Nikto neveril mojim pesimistickým rečiam, že poslednú lanovku z Torrina na Pavillon

nestihneme. Nástup je celkom zaujímavý - po snehovom žliabku nasleduje rozbitá strmá skalná pláň, nad ktorou čnie samotný Obrí zub. Normálka patrí medzi ľahšie lezecké túry, klasifikácie IV. Štvorkový terén pociťujeme hneď v prvej dĺžke (vďaka plastikovým topánkam), hoci je zaistená nitmi. Druhá je takisto štvorková s nepríjemným výlezom na druhý štand. Nad nami sa nachádzajú obrovské platne s hrubými fixnými lanami. Bez fixných lán by obtiažnosť lezenia predstavovala aspoň siedmy stupeň. Prvolezcom hrozia miestami pekné držky, pretože lana sa síce držať dalo, ale so zaistením to bolo už horšie. Po piatich dĺžkach sme na predvrchole, kde nás dobieha skupinka nemeckých vojakov, ktorí majú v tejto oblasti cvičenie. Ďalšie dve dĺžky na exponovanom hrebeni, ktorými doliezame na hlavný vrchol.

Čo to zjeme, pričom otec urobí niečo, čo by som od neho vôbec nečakal: práznu konzervu z paštéty naplní plastovými obalmi a podľa svojho hesla "Alpy sú veľké, môžem robiť bordel" ju odhodí z vrcholu smerom na nástup. Neveril som vlastným očiam. V Tatrách je z neho najväčší zástanca poriadku, ale v skutočnosti je to obyčajný pokrytec. A to sa v priebehu našej expedície stalo viackrát. Smutné... :( Po krátkej prestávke začíname zostup - najskôr zliezame, potom zlanujeme. Na nástup sa dostávame okolo 16tej, a keďže posledná lanovka dole do Courmayeuru ide o 16:50, náš sen dostať dnes dole do kempu sa rozplynul. Cestou dole sa počasie trochu skazilo, padla hmla. Na chatu Torrino sa dostávame okolo pol šiestej večer. To znamená ďalšia noc hore na ľadovci. Tentoraz už nespím v stane, ale v chate, čo bola chyba, lebo chrápajúci spolubývajúci mi na spanie veľa šancí nedávali...

Ráno sme sa zviezli dole do Courmayeuru. Odpočinkový deň využívam na bouldrovanie, jedenie, hranie šachu. Potom sa chystáme na náš hlavný cieľ, ktorý tvorí Ostroha Brenvy na Mont Blanc. Balíme sa až nasledujúci deň ráno a okolo 10:00 vyrážame na Torrino. Nemáme sa kam ponáhľať,

pretože dnes plánujeme vyliezť iba na chatu Fourche, kde chceme prespať. Po ľadovci ideme v najväčšej páľave, pričom so záujmom sledujeme dvojicu lezcov na Grand Capucine. Pod svah zbiehajúci z hrebeňa, kde sa nachádza Fourche, prichádzame okolo 15tej. Okrajovka nám nerobí problémy, vrásky na čelách nám naskakujú z množstva ľudí, ktorí mieria na Fourche. Terén nie je úplne bezpečný, preto sa 3 dĺžky istíme, posledných 100 m ideme súčasne. Asi 5 m pod hrebeňom na opačnej strane zbadáme chatu. Môj prvý dojem z chaty s rozmermi 4x4x3 m: " Tak zrejme ideme spať von na skalách, dnu sa určite nepopcháme." Ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a my sme teda museli byť sakramensky dobrí, pretože sa nás tam vošlo 18! Ležali sme síce ako sardinky v konzerve, no bolo to vždy lepšie ako ostať bivakovať vonku. Ivan rýchlo navaril štyri Vifony, my sme ich s radosťou zjedli sledujúc skalné lavíny padajúce z Mont Mauditu. Väčšina

 osadenstva chaty mala namierené práve tam, takže neboli trikrát nadšení týmto prírodným divadlom. Budíček sme mali nastavený na 2:00 ráno. V noci som spal asi dve hodiny, ale aj tak som sa necítil veľmi unavený. Pri svetle čeloviek zlanujeme dve dĺžky na ľadovec, ktorým pomerne ľahko dosahujeme sedlo Col Mor. Počasie je priam ideálne, v sedle čakáme na brieždenie. Ráno v Alpách je snáď nakrajšia časť dňa. Svahy Brenvy žiaria oranžovo-žltou farbou, dole v doline vidíme trblietavé svetielka Courmayeuru spolu s priľahlými alpskými dedinkami. Z tejto príjemnej situácie nás vytrhne krutá realita, ktorou je stena Brenvy. Skalné lavíny tu hučia každú chvíľu. So stiahnutými hrdlami obliezame lámavy skalný výšvih zľava. Asi po hodine sa dostávame nad skalnú časť ostrohy, kde nebezpečie pádu skál vystriedal problém serakov nad našimi hlavami. Lezieme súčasne, provolezec z času na čas zakrúti ľadovcovú šróbu ako medziistenie.  V hornej časti našej cesty, medzi serakmi vo výške cca 4300 m, sme okolo 11tej.

Najväčšia prekážka je však stále pred nami - asi 75° ľad a trojmetrový kolmý firnový výšvih. Hlavne ten firnový stupeň mi dáva zabrať, pretože v mäkkom firne mi čakany takmer vôbec nedržia. Leziem to prakticky bez istenia (jediná biedna ľadovcová šróba bola niekde 20 m podomnou). Za touto časťou nasleduje už iba krátky svah na hrebeň - normálku tiahnucu sa z Midi popod Mont Blanc du Tacul, Mont Maudit až na Mont Blanc. Vrchol Mont Blancu dosahujem okolo 12:30. Výšku vôbec nepociťujem, šlapalo sa mi perfektne, počasie je priam gýčové - teplota okolo +3 stupne, bezvetrie, krásna viditeľnosť. Nasledujú menšie (alebo skôr väčšie) nezhody okolo digitálneho foťáka, pretože na karte už nie je dosť miesta a Rasťovi nestačilo 12 fotiek z vrcholu. Celé to vyústilo až do môjho sólo zostupu z Mont Blancu cez chatu Gonella, ľadovec Miage až do kepmu vo Val Veny.

KAPITOLA 6 - NADOPOVANÝ ADRENALÍNOM

Nahnevaný teda schádzam k Vallotke rozmýšlajúc, kade bude najlepšie zostúpiť. Rozhodujem sa pre normálku z Talianska cez chatu Gonella, pretože tadiaľ mám šancu stihnúť zostúpiť až do kempu ešte v tento deň. Nahodím turbo tempo a na Dome du Guoter prichádzam asi za 45 minút. Nohy sa ozývajú únavou, ale väčšiu starosť mi robí mäkký sneh, vďaka ktorému sa mi na mačkách robí papuča. Po úzkom snehovom hrebeni spájajúcom Dome du Guoter s Aiguille du Bionnassay prechádzam nanajvýš opatrne. Jediné šmyknutie by znamenalo takmer istú smrť - bolo by zrejme jedno, či idem sólo alebo na lane. Nadobličky začínajú pracovať, dostavuje sa starý známy pocit, kedy žilami preteká môj obľúbený adrenalín. Jeho hladina dosahuje maximálnu úroveň na ľadovci nad Gonellou, kde musím v roztápajúcom sa snehu prekonať asi 15 nepríjemných trhlín. Niektoré sa dajú ľahko preskočiť, pri iných musím využívať topiace sa snehové mosty. Na Gonellu dochádzam okolo 15. hodiny, balím čakan s mačkami do batoha a trielim dole na ľadovec Miage. Cesta z chaty Gonella je vcelku zaujímavá, množstvo reťazí a rebríkov dáva akú-takú istotu. Dole na ľadovcovej moréne vyzúvam skelety, namiesto nich si obúvam kultové maratónky. Moréna je nekonečná, adrenalín už postupne opadol, dostavuje sa únava. Cesta z Miage do kepmu mi pripadá ako večnosť. Do kempingu prichádzam totálne vyšťavený okolo 18tej hodiny (šlapanie od druhej ráno do šiestej večer dá zabrať aj volovi - prevýšenie z 3500 do 4800 a zostup z 4800 do 1600 m). Okamžite zaspávam a budím sa niekedy okolo polnoci na podozrivé pohyby mojich čriev. Áno, naša racionálna konzervovaná strava sa musela niekdy prejaviť, takže rýchlo šprintujem do neďalekých záchodov. Neskôr sa chvíľu venujem svojmu scvrknutému žalúdku: puding s musli, pistácie, slané tyčinky, gumové cukríky, vifony...a.... znova nepríjemný pocit v črevách... záchodová odysea pokračuje... Po hodine je však už všetko znova OK, takže si v kľude môžem dopriať zaslúžený odpočinok. Ráno spím do 9tej, potom sa chystám na treking niekde po okolí. Moje trekingové nadšenie ma však opúšťa asi 500 m za kempom, a tak dávam prednosť vylyhovaniu v tráve spojenému s príjemným ničnerobením až do príchodu otca, Rasťa a Ivana.

KAPITOLA 7 - ŠŤASTIE V NEŠŤASTÍ

Počasie je už vyše týždňa pekné a nám zostávajú ešte dva dni do odchodu domov. Otec to chce využiť na Matterhorn cez Leví hrebeň. Ja tým nie som veľmi nadšený, pretože Matterhorn má prezývku "nádherna kopa skál" alebo "najväčšie šutrovisko v Alpách".  Okolo obeda prichádzame do Cervinie a ešte v ten deň chceme vystúpiť na Carellovu chatu vo výške 3800 m.

O druhej poobede sme na Abruzziho chate, odkiaľ sa za dve hodiny dostávame pod Leviu hlavu. Čaká nás traverz po strmom odmäknutom snehovom poli, preto sa radšej naväzujeme. Snehové pole má približne 55°, končí kolmou, asi 200 metrov vysokou stenou. Pozorujeme vodcu z Cervinie, ktorý prechádza spomenutý traverz ako blesk. V duchu si hovorím, že prípadný pád by asi znamenal smrť. O pár sekúnd však zistím, že som sa, našťastie, mýlil. Ideme teda "nakrátko" - otec vpredu, 10 m za ním ide Rasťo a posledný som na lane ja (Ivan na Matterhorne už bol, preto sa rozhodol vyliezť na neďaleký Breithorn). Keď je otec tesne za polovicou traverzu, bratovi skrsne v hlave geniálna myšlienka: chce si to odfotiť. Mne sa pózovať veľmi nechce a namietať niečo v zmysle "nefoťme" by nemalo z mojej strany zmysel (na Mont Blancu mi stačilo). Tak som sa ponúkol, že ich cvaknem ja, aspoň to bude rýchlejšie, ako keby fotil brácho. Vyťahujem foťák, otváram kryt objektívu, keď tu zrazu výkrik. Okamžite pozriem, čo sa robí. Približne 15 m nad nami sa odtrhli dva skalné bloky, každý aspoň poltonový s rozmermi 2x2x2 m. Máme približne tri sekundy, kým skaly dosiahnu našu trasu. Čakám, že otec rýchlo prebehne smerom k nám, pretože skaly neohrozovali nás, ale lano spájajúce otca s Rasťom. Namiesto toho sa snaží "vyzvoniť" lano ponad padajúce šutre. Samozrejme -

nepodarilo sa, triafajú lano a ja s vytreštenými očami hľadím na skalné bloky, ktoré na lano pôsobia ako kotvy. Otec s Rasťom sú strhnutí súčasne, ja stojím na ľavom okraji snehového žľabu - v sutine. Mám k dobru asi tri sekundy, kým sa napne lanou medzi mnou a Rasťom. Potom príde trhnutie smerom nadol. V duchu si hovorím, že toto už asi nerozchodíme. Nepociťujem žiadny strach, myseľ je totálne apatická. Telo však koná inštinktívne - reflexívne sa chytá najbližšieho skalného bloku. Za dve sekundy cítim silné škubnutie smerom nadol. Blok, ktorého som sa chytil, nevydržal, ale aspoň trochu stlmil prvotný ťah. Všetko prebieha ako v spomalenom filme. O dva metre nižšie míňam ďalší skalný výčnelok. Bleskurýchle ho chytám ľavou rukou, pravou sa snažím brzdiť v snehu. Na moje (aj Rasťove i otcove) počudovanie zastávame. Snažím sa nehýbať. Celú vahú nás troch držím na ľavej ruke. Otec je napoly privalený šutrami asi 15 m podomnou, 10 m nad ním je Rasťo. Vodca idúci pred nami sa okamžite vrátil a pýtal sa, ako sme na tom. Ja s Rasťom sme celkom v pohode, otec je dotlčený od kameňov. Foťák (ktorý som pred pádom držal v ľavej ruke) akoby zázrakom prežil bez ujmy na svojom technickom zdraví, púzdro spadlo niekde pod nás. Až teraz začínam pociťovať ostrú bolesť v prstoch i šlachách ľavej ruky. S údivom pozerám na ľavý prstenník, z ktorého cícerkom tečie krv (nikdy som si nemyslel, že z prsta môže tiecť toľko krvi). To som však nemal robiť. Krv s trčiacou šlachou mi nerobí dobre. Po chvíli mám pocit na zvracanie, no akonáhle je prst obviazaný, som viacmenej v poriadku. Rasťovi sa nestalo nič, no otec sa tvári, akoby na ňom nebolo jedinej nezlomenej

kostičky. Napriek tomu sa mu podarí zliezť na plošinku na pilieri pod Levou hlavou. Lano je takmer preťaté, nepoužiteľné. Mne je už celkom fajn, strach mám iba o to, či nemám preťatú šlachu v prste, lebo to by znamenalo zrejme STOP môjmu lezeniu. Otec sa ledva hýbe, preto volá vrtuľník, ktorý nás odváža do nemocnice v Aoste (keďže sme poistení, všetko hradí poisťovňa). V nemocnici najskôr zošivajú môj takmer odfaklený prst. Evidentne potreboval aspoň 3-4 štychy, no ošetrujúcemu lekárovi sa šiť viditeľne nechcelo, a tak mi to zošil jedným štychom bez umŕtvenia. Že vraj ma to bude bolieť len nejaké dve sekundy. Mýlil sa. Bolelo to určite viac než dve sekundy, ale šlacha bola v poriadku, takže mi to až tak nevadilo. Otcovi viacmenej nič nebolo, až na narazenú panvu, alebo niečo také. No čo už, aspoň sme sa vrtuľníkom previezli :). Dalo by sa ešte dosť popísať (nočný pochod do Cervinie, spanie pod stromom v mravenisku,...), ale už sa mi nechce a aj tak pochybujem, že to niekto čítal celé... takže THE END.

P.S. Musím ešte spomenúť, prečo už nikdy v živote nevezmem do úst mäsovú konzervu BRAVČOVÉ VO VLASTNEJ ŠŤAVE: Ivan varil v tábore ryžu, pritom otváral spomínanú konzervu. Po jej otvorení z nej vybral niečo, o čom sme si mysleli, že je to len nejaká väčšia šlacha z prasaťa. Po lepšej obhliadku sme však zistili, že je to UCHO z prasaťa, ktoré sa tam mohlo dostať iba z HLAVY prasaťa, z čoho vyplýva vysoká pravdepodobnosť pomletia celej prasačej hlavy do zmesi určenej na vyplenie konzervy... dobrú chuť ;).

P.S.2. ďalšie fotky z akcie si môžete pozrieť vo fotogalérii Alpy 2004