Nórsko 2013 - Máj / Jún

06 | 2013

13. - 15. jún: Gotický návrat na Liptov a nekončiaca cesta poznania

V sparný letný večer pedálujem hore na Veternú Porubu. Po dvoch dňoch únavného šoférovania z Molde do Liptovského Mikuláša, kedy som najazdil vyše 2500 km, potrebujem súrne dobiť baterky a rozhýbať pokrčené telo. Jazda z Nórska na Slovensko mi samému dala síce riadne zabrať, ale zážitok to bol vcelku zaujímavý. Nostalgicky spomínam na cestu divokým Romsdalom, rozvodnenú rieku Rauma a depresívnu búrku po ceste z Dombas do Oslo. 

Trasa cesty Molde - Dombas - Oslo - Moss (autobivak č.1) - Goteborg - Malmo - Kodaň - Rodby - Puttgarden - Berlín - Cottbus (autobivak č.2) - Wroclaw - Krakov - Liptovský Mikuláš

Trasa cesty Molde - LM

Pri spomienke na silný lejak v Dombas sa mi v ušiach znova rozoznievajú melodické tóny najnovšieho gotického skvostu od nórskej kapely Trail of Tears, ktorí pred svojim rozpadom stihli vydať posledný album Oscillation. "This breaking point is mine...", podobne ako Ronny spieva svojím agresívnym hlasom v skladbe Eradicate, aj môj život v týchto dňoch osciluje okolo akéhosi bodu zlomu. Bodu, v ktorom si naplno uvedomujem, že Nórsko sa pre mňa stalo druhým domovom. Ako o mne Iver napísal vo svojom článku, v Romsdale som našiel svoj raj... Zastavujem na starej známej rovinke na ceste medzi Veternou Porubou a Žiarskou dolinou, odkiaľ si môžem v pokoji vychutnať pekné výhľady na celú liptovskú kotlinu a všetkých päť hlavných slovenských pohorí. Toto vyhliadkové miesto odjakživa patrí k mojim najobľúbenejším na Liptove, preto nie je náhoda, že som dnes zamieril práve sem. Sledujem slnko zapadajúce za Chočské vrchy a pocit nostalgie a smútku prameniaci z odchodu z Nórska sa pomaly začína meniť na niečo iné. Pri pohľade na rodný Liptov začínam pociťovať radosť. Radosť zo všetkej tej nádhery okolo. Až teraz si začínam naplno uvedomovať, že som vlastne prišiel z raja do raja. Že Príroda je krásna ako v Romsdale, tak i tu na Liptove. Že Príroda je krásna všade, len jej krásu treba vedieť vnímať a oceniť. Pretože čaro Prírody spočíva práve v jej nesmiernej rozmanitosti a komplexnosti. Nájdenie a pochopenie tejto magickej krásy síce chvíľu trvá, podobne ako nejaký čas trvá, kým človek dokáže nájsť a pochopiť krásu harmónie tónov gotického metalu. Až vtedy si možno uvedomí, že najnovší album Darkest White od nórskej Tristanie je tak nádherne rozmanitý a zložitý, až je vo svojej podstatne úplne jednoduchý. Až vtedy možno pochopí, že aj Príroda je napriek svojej fascinujúcej komplexnosti vlastne veľmi jednoduchá. Jednoducho krásna, vždy a všade...

Večerná rozlúčka s Bolsoyou a začiatok dlhej cesty na Slovensko
Temný Isfjorden a plávajúca Kráľovná Mária II
Zamračený Romsdalen a stena Trollveggen
Divoká rieka Rauma a práčka s názvom Slettafossen
Štýlový hotel v lyžiarskom stredisku Bjorli
Silný dáždik na hlavnom ťahu z Dombas do Oslo a pojazdná umelá stena
Pohodlný autobivak č.1 pri stajniach niekde za Oslom
Veterný most medzi Malmo a Kobenhavn
Na palube Princa Richarda pri plavbe z Dánska do Nemecka
Pohodlný autobivak č.2 v lesíku pri meste Cottbus neďaleko poľsko-nemeckých hraníc
Prekamiónované poľské diaľnice
Slovenský tankodróm
Liptovská mara premenovaná na Liptovfjorden
Liptovský Mikuláš, unavený ex-troll Miro a stará známa ošarpaná bytovka na ulici Pod slivkou (fotil Rasťo Peťo)
Jazda Molde -> Liptovský Mikuláš
(jazda Liptovský Mikuláš -> Molde) + (jazdenie po Nórsku) + (jazda Molde -> Liptovský Mikuláš)
Home, sweet home?
Panoráma z Veternej Poruby (vľavo vidieť Liptovfjorden, v strede najvyšší Choč, vpravo rozľahlý masív Prosečného)
Výhľad na Kriváň
Liptovské polia, Chočské vrchy a večerná obloha
Západ slnka nad Liptovom a nekončiaca cesta poznania...


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

12. jún: Raestadhornet a veľká VĎAKA

Už zajtra. Už zajtra sa končí môj tohoročný pobyt v Molde. Sedím na vrchole Raestadhornet a pokúšam sa nemyslieť na tento smutný fakt, aj keď som si takmer istý, že tu nie som naposledy.

Rorsethornet a Raestadhornet pri pohľade z cesty zo Solholmen do Rakvagen

Strmé severné úbočia Raestadhornet

Namiesto toho sa snažím naplno vnímať krásu okolitej Prírody a vstrebávať do zásoby čo najviac všetkého toho pozitívneho, čo mi toto nádherné prostredie ponúka. Raestadhornet bol výborná voľba na rozlúčkovú túru, výhľady na celý kraj Romsdalu sú naozaj famózne. Kochajúc sa okolitou krásou prežúvam sušené ovocie z posledného nočného nákupu a počúvam šepot jemného vetra, ktorý si dnes neustále hvízda svoju chladnú severskú pieseň. Okrem pískajúceho vetríka tu vládne posvätné horské ticho, naokolo nie sú žiadni ľudia. Niekto by možno povedal, že som tu hore na kopci sám, osamotený, no ja to tak nevnímam. Samota v horách nie je samotou v pravom slova zmysle. Hory a Príroda sú podľa mňa živé a keď sa v nich pohybujem, stávam sa ich súčasťou. Dnes tu teda nie som osamotený, pretože som v intenzívnom kontakte s Prírodou, ktorá mi robí spoločnosť počas celej doby, čo som tu. Na rozdiel od spoločnosti ľudí, kde sa človek môže niekedy skutočne cítiť osamelý. Pretože samota a osamelosť nie sú jedno a to isté. Aj keď som v Prírode sám, nikdy sa v Nej necítim osamelý. Práve naopak, v Prírode mám zakaždým pocit, akoby som bol viac živý a za tento dar som nesmierne vďačný. Tak ako som nesmierne vďačný za všetko, čo som tu v Nórsku mohol za posledné mesiace zažiť. Moja veľká vďaka preto v prvom rade patrí majestátnej Prírode za to, že mi umožnila nahliadnuť do ďalších zo svojich čarovných komnát a že mi pomohla pochopiť to, čo som doteraz možno úplne nechápal. Ďalej sa chcem poďakovať predovšetkým Berry, Robertovi a Stalemu za to, že boli a sú takí, akí sú. Ďalšie mená už nejdem spomínať, pretože by som na niekoho určite zabudol, takže to zhrniem nasledovne - ďakujem všetkým dobrým ľuďom, ktorých som tu stretol, za všetko dobré i zlé, čo sme mali možnosť spolu zažiť. TUSEN TAKK!

Mapa so zákresom túry Rakvag - Rorsehornet (659 m) - Raestadhornet (729 m) - a späť
Dnešné rozlúčkové turné začínam na stene Moldeveggen, kde si dávam krátku boulderingovú sešn, po ktorej sa lúčim s manažérom steny
Po rozlúčke s Moldeveggen sa trajektom preplavujem cez Julsundet na hornatý ostrov Otroya
Druhá časť môjho rozlúčkového turné sa nesie v znamení vysoko spektakulárnej pešej turistiky na Rorsethornet s nádhernými výhľadmi na Atlantický oceán (možnosť prezretia panorámy vo vyššom rozlíšení po otvorení fotky v novom okne)
Troll M a rozlúčková vrcholovka č.1 z Rorsethornet
Z Rorsethornet pokračujem ďalej na Raestadhornet po peknom hrebeni, ktorý svojimi severnými úbočiami strmo spadá k prielivu Kjerringsundet
Troll M a rozlúčková vrcholovka č.2 z Raestadhornet
Výhľad na vnútornú časť ostrova Otroya okolo plesa Raestadvatnet (v pozadí vidieť Romsdalsfjorden)
Prieliv Kjerringsundet, ktorý je zľava ohraničený ostrovom Aukra a sprava ostrovom Otroya (v pozadí vpravo vidieť tmavý Jendemsfjellet)
Panoráma západnej časti ostrova Otroya (v strede vidieť dolinu Vagsdalen, vpravo Rorsethornet), poznámka pre zvedavých: tie nepekné tmavé bumerangy na fotke sú výsledkom pádu foťáka z vrcholovej pyramídky Rorsethornetu
Naspäť sa vraciam tou istou trasou, ktorá v sebe zahŕňa aj tento pekný exponovaný hrebeň s názvom Mjastien (hrebeň medzi Raestadhornet a Rorsethornet)
Rozlúčkový triatlon ukončujem večerným zjazdom z môjho obľúbeného Vardenu a potom frčím naspäť na Bolsoyu, odkiaľ zajtra vyrážam na dlhú cestu na Slovensko...


 

 

 

 

 


 

11. jún: Klatring VI - Rajbasový Balansekoden

Tak som sa nakoniec predsa len dočkal - ideme liezť cestu Balansekoden v Eresfjorde! Cestu, o ktorej som sníval od mojej prvej návštevy lezeckej haly Moldeveggen, kde visí obrovský plagát s nádhernou fotografiou od Terjeho Aamodta. Na plagáte nejaký postarší pán lezie rajbas v krásnej skale, hlboko pod ním vidieť zamatovo modrý Eresfjord obklopený zelenajúcim sa lesíkom, v pozadí sa belie zasnežený masív Sjovdoly. Vždy, keď som si šiel zaliezť na Moldeveggen,

Premieňanie sna do reality v ceste Balansekoden (istí Iver Gjelstenli, fotil Terje Aamodt)

Plnenie sna s názvom Balansekoden

mi pohľad skĺzol na plagát a v duchu som si povzdychol, aký by to bol zážitok vyliezť si tú peknú cestu. Vtedy som ešte nevedel, že ide o cestu Balansekoden. Ani to, že lezec na fotke sa volá Iver Gjelstenli a že je autorom mojej vysnívanej cesty. Život je však plný nečakaných udalostí a prekvapení, ktoré by niekto možno nazval náhody. No ja na náhody veľmi neverím, pretože si myslím, že všetko má svoje príčiny, ktoré väčšinou nejakým spôsobom súvisia s naším konaním v minulosti. A tak mi jedného dňa volá akýsi reportér Iver z Romsdals Budstikke, že by so mnou chcel pre lokálne noviny urobiť interview o mojich romsdalských skiextrémoch. A že pre článok by bolo najlepšie, keby sme si išli spoločne zalyžovať a čo-to pofotiť  niekam do hôr nad Trollstigen. Tam však už snehu málo a ďalšie lyže si dokatovať nechcem, preto nenápadne naznačujem, či by sme si namiesto lyžovačky nešli radšej niekam zaliezť. "Fine. What about climbing in Eresfjord - Balansekoden, maybe?", píše Iver v SMSke. Hmmm, Eresfjord, Balansekoden. Gúglim nejaké foto a čo nevidím - fotka z plagátu na Moldeveggen! A na nej Iver Gjelstenli! Ten istý Iver, od ktorého mi práve došla SMSka. Neuveriteľné. Že by sa mi na poslednú chvíľu predsa len podarilo splniť si ďalší z nórskych snov?

Sen o ceste Balansekoden začal týmto plagátom, ktorý som začiatkom februára uvidel na stene Moldeveggen
Sen sa mení na realitu o štyri mesiace neskôr, keď na parkovisku pri Eresfjorde začíname náš dlhý deň zasvätený ceste Balansekoden
Na nástupe do steny sme mierne prekvapení až zhrození potôčikmi tečúci spodnými rajbasovými platňami našej cesty
Terjeho rýchly test trenia však dopadol pozitívne a horné partie steny sú už viditeľne suchšie, takže som rozhodujeme, že vytekajúce spodné platne predsa len skúsime nejako prebojovať
Západná stena masívu Utkleiva so zákresom cesty Balansekoden (možnosť prezretia fotky vo väčšom rozlíšení pri zobrazení v novom okne) - zdroj: knižný sprievodca Klatring i Eresfjord
Topo cesty Balansekoden (7- NOK, cca 7+ UIAA, 15 dĺžok, 700 m, odistené nitmi) - možnosť prezretia fotky vo väčšom rozlíšení pri zobrazení v novom okne - zdroj: Klatring i Eresfjord
Terjeho klzký balet v prvej dĺžke (a v ďalších piatich), kde sa nestačíme čudovať, že naše lezečky nejakým fyzikálnym zázrakom držia aj na úplne mokrej skale
Najmokrejším úsekom cesty je šiesta dĺžka, v ktorej traverzujeme doprava cez malý vodopádik (na fotke mokne Iver)
Vyššie je už skala suchá, a tak si konečne môžeme začať užívať lezenie naplno (na fotke Terje a Iver v desiatej dĺžke)
Terje v mori sivých žulových platní jedenástej dĺžky
Troll Miro, kľúčový flek Balansekoden a rajbasové lezenie so všetkým, čo k tomu patrí (fotil Terje Aamodt)
Dvanásta dĺžka je o pár stupňov strmšia, no i tak ide stále o prudko rajbasové lezenie (fotil Terje Aamodt)
Hoci lýtka z toľkých rajbasov už začínajú seriózne tvrdnúť, lezenie v takýchto krásnych scenériách je pre mňa nezabudnuteľný zážitok (fotil Terje Aamodt)
Mantelový výlez z bouldríka v predposlednej štrnástej dĺžke, do ktorej nám znova trochu zateká (na fotke lezie Terje)
Spoločné foto po úspešnom dolezení cesty Balansekoden (zľava Terje, Iver a tr. M)
Výhľad smerom na juh, ktorý v sebe zahŕňa všetko od posnežených vrcholčekov hôr, cez zelenajúce sa lesíky a lúky až po tmavomodrú hladinu Eresfjordu
Zatiaľ čo sa kochám okolitými výhľadmi, Iver v duchu tradície Balansepils vyťahuje odniekadiaľ z trávy skrytú plechovku s pivom
Po krátkom občerstvení začíname dlhý zlaňák smerom k hladine Eresfjordu
Spodné platne stihli počas dňa úplne vyschnúť a človek sa až čuduje, či je naozaj stále v tej istej stene, ktorou ráno tiekli potoky vody
Po zlanení na nástup nás čaká krátky zostup strmým lesíkom posiatym kliešťami (áno, aj tu na severe je hodne rozšírená kliešťovitá háveď, čo ma trochu prekvapilo)
Po jedenástich hodinách sme naspäť na parkovisku pri Eresfjorde
Na záver ešte krátky pohľad na našu rajbasovú stenu a veľké poďakovanie Terjemu a Iverovi, ktorí mi pomohli splniť si ďalší nórsky sen.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

10. jún: Čučoriedková Tour de Horga

Lesná cesta z Bergviksetry do Solemdalen je porastená hrubou vrstvou kadejakých severských rastliniek a aj na najľahšom prevode mám čo robiť, aby som sa cez hustý vegetačný porast nejako prebojoval. Lesy v okolí Molde totiž pokrýva hrubá vrstva machov, lišajníkov a čučoriedok. Hlavne čučoriedky tu rastú riadne nahusto, takže zberači lesných plodov si tu v lete určite prídu na svoje.

Čučoriedkový bajking popod kopec Horga (fotil Robert Flatval)

V čučoriedkach pod kopcom Horga

Okrem čučoriedok je možné v tunajších lesoch nájsť niekoľko druhov jedlých húb, ktoré však domáci veľmi nezbierajú. Na huby a ostatné lesné plody chodia hlavne Poliaci, ktorých je v Nórsku naozaj požehnane (aj preto sú mnohé úradné dokumenty tlačené v štyroch jazykových verziách - v nórčine Bookmal, v nórčine Nynorsk, po anglicky a po poľsky). Čo však človeka zo stredo-východnej Európy dokáže naozaj zaraziť, je spôsob, akým sa predávajú niektoré druhy lesného a záhradného ovocia. Podobne ako na Slovensku, aj tu je možné počas zberačskej sezóny zastaviť pri ceste alebo na parkovisku a kúpiť si napríklad čerstvo nazbierané jahody. S tým rozdielom, že predača, ktorý by ostražito bdel nad plodmi svojej úrody, tu nenájdete. Namiesto toho nájdete kasičku a ceduľku, za čo máte koľko zaplatiť. Keby sme sa na niečo podobné odvážili na Slovensku, zrejme by veľmi rýchlo zmizli nielen jahody, ale aj kasička a ostatné príslušenstvo. Ale dosť už básnenia o čučoriedkach a jahodách. Radšej sa idem plne sústrediť na náročný terén, aby som sa na bajku nechtiac nezaparkoval niekam do priekopy...

Mapka so zákresom bajkovacej túry Nesjestranda - Vevarneset - Sornesje - Nesjestranda - Vikdalen - Bergviksetra - Solemdalen - Talset - Gronneset - Bolsoya
Podvečernú túru začíname v Sornesje, odkiaľ si počas bajkovania môžeme vychutnať pekné výhľady smerom na juh na zelenajúce sa hory Romsdalu
V Nesjestrande míňame štýlový domčekový hrad, v ktorom býva miestny kňaz
Z Nesjestrandy pokračujeme lesnou cestou cez Vikdalen k plesu Vikvatnet, kde si zo špeciálne upraveného móla môžu bez problémov zachytať ryby aj ľudia na invalidnom vozíku
Po horskú osadu Bergviksetra je lesná cesta v luxusnom stave
Až okolo jazierok a močarísk Skalvatna začína byť bajkovanie dobrodružnejšie a výrazne mokrejšie
V Solemdalen sa znova napájame na pohodlnú štrkovú cestu, ktorou pomedzi hospodárske budovy frčíme nadol k Fannefjordu
Po ceste k fjordu sa ešte zastavuje pri minikostole v Talset, ktorý bol v roku 2002 vyhlásený za najkrajšiu stavbu v komúne Molde (aj na štýle tejto stavby pekne vidieť spätosť Nórov s Prírodou)
Neďaleko Talset si ordinujeme ďalšiu kratučkú prestávku na prehliadku starej píly v Hammaren
Predposledná etapa dnešnej bajkovacej túry vedie štrkovou cestou popri Fannefjorde do Gronneset
Rybárska loďka v malom prístave Gronneset na brehu Fannefjordu, odkiaľ v minulosti premával trajekt spájajúci polostrov Skaly s mestom Molde
Začiatkom deväťdesiatych rokov trajekt cez Fannefjorden nahradil most Bolsoybrua (na fotke) a Fannefjorden Tunnel vedúci z ostrova Bolsoya popod fjord priamo do Molde
Večerný bajking končí na ostrove Bolsoya pri dome Berry a Roberta, u ktorých bývam počas posledného týždňa môjho tohoročného pobytu v Nórsku.

 

 

 

 

 

 

 


 

5. jún: Klatring V - Polnočný Julsundet

Sedím na skale a som šťastný. Telo sa po preleze ultraskvostného Krapotkina ozýva príjemnou únavou, v mysli si opakovane prehrávam najkrajšie lezecké pasáže. Na vedľajšom šutri flegmaticky vylihuje Juraj, nižšie na plošinke usmiaty Eugene pripravuje grilované klobásky, ktorých lahodná

Západ slnka pri pohľade zo skalnej police pod stenou Ravnfloget (oblasť Julsundet)

Západ slnka z Julsundet

vôňa sa provokatívne vznáša všade navôkol. V diaľke sledujem slnko zapadajúce  za horizont nekonečného Atlantického oceánu a spomínam na rannú cestu do mestečka Sykkylven, kde sme spolu s mojím tunajším školiteľom riešili záležitosti súvisiace s naším výskumom. Vtedy som ešte netušil, že zrovna dnešný večer dobijem svoje batérie šťastia a spokojnosti na maximálnu úroveň. A zrejme to netušili ani Juraj s Eugenom. Hlavne na Eugenovi vidieť, že je naozaj veľmi rád, že tu dnes môže byť s nami. Možno práve to ma dnes večer robí takým šťastným - skutočnosť, že som dokázal sprostredkovať radosť a šťastie niekomu inému, akoby vo mne samom znásobovala pocity šťastia, ktoré práve prežívam. Ak však chceme podobným spôsobom urobiť šťastným niekoho vo svojom okolí, ťažko sa nám to podarí, pokiaľ sami nie sme skutočne šťastný. V tejto súvislosti ma napadá Staleho prirovnanie, v ktorom hovoril, že pokiaľ chceme niekoho pozvať k sebe domov a chceme, aby sa tam cítil príjemne, najskôr si svoj dom musíme upratať a zútulniť. Keď teda chceme, aby sa ľudia cítili v našej spoločnosti spokojní, v prvom rade musíme vedieť urobiť spokojných samých seba. Nám sa to dnes podarilo, a tak dnešný večer z nášho pohľadu nemá ďaleko od dokonalosti...

Dlhý deň začínam služobno-výskumnou cestou do mestečka Sykkylven, ktoré je situované v prekrásnom kraji Sunnmore (v pozadí vľavo masív Jonshornet)
Po doobedňajších študijno-výskumných povinnostiach narýchlo organizujem večerné lezenie v Julsundet spolu s Eugenom (na fotke) a Jurajom
Eugene má dnes na skalách svoju lezeckú premiéru a ja sa nestačím čudovať, ako v mojich rozčaptaných garmontoch na hornom lane rad radom flashuje cesty do 6 NOK (cca 6+ UIAA)
Keď sa chalani dosýta vyšantia v ľahších cestách, púšťam sa do môjho vysnívaného 30-metrového skvostu s názvom Krapotkin (8+ NOK, 9+ UIAA) - fotil Eugene Moysyuk
Po nacvakaní cesty nastupujem v neskorý večer do ostrého PP pokusu, ktorý o cca 22:45 úspešne završujem cvaknutím zlaňáka a vzdušným spustom na nástup (až neskôr si uvedomujem, že takto neskoro večer som niečo také náročne a krásne ako Krapotkin ešte nikdy neliezol) - fotil Eugene
Zatiaľ čo leziem Krapotkina, dve domáce kočky nacvičujú vedľajší superskvost s názvom Ingen skoletur (8- NOK, 8+/9- UIAA), s ktorým som mal tú česť pred necelým mesiacom (fotil Eugene)
Po dolezení Krapotkina utekáme na policu pod západnou stenou, kde dobiehame práve včas, aby sme si stihli naplno vychutnať krásny západ slnka (fotil Juraj Čiernik)
Zapadajúce slnko a Eugene, ktorý sa zhostil roly šéfkuchára na našej polnočnej barbecue
Juraj flegmaticky vylihuje na vedľajšom šutri, odkiaľ má parádne výhľady na prieliv Julsundet a hory ostrova Otroya
Slnko zapadá za horizont Atlantiku asi pol hodinu pred polnocou (v popredí ostrov Aukra, na ktorý práve pláva dnešný posledný trajekt)
Slnko zašlo a už je zajtra, takže nastal čas pomaly sa pobrať naspäť do Molde...


 

 

 

 

 

 


 

4. jún: Protivná Gréta a Tour de Tusten

Nič nie je dokonalé. Ani Nóri a ich mentalita, aj keď tú z viacerých dôvodov stále pokladám za jednu z najvyspelejších. Pri mojom prvom pobyte v roku 2010 som si všímal hlavne jej pozitívne stránky, tie negatívne som si pod vplyvom všetkého toho pozitívneho naplno neuvedomoval.

Tusten pri pohľade z mosta Bolsoybrua (fotené 10.6.2013)

Tusten pri pohľade z Bolsoybrua

Až nedávna séria stretnutí s tvrdohlavou ubytovateľkou Grethou ma donútila pozerať sa na niektoré črty nórskej mentality trochu kritickejšie. Jednou z takých čŕt je prehnané lipnutie Nórov na prísnom dodržiavaní stanovených plánov a pravidiel, a to aj v tom prípade, keď sú niektoré z nich očividne nesprávne. Udeliť výnimku zo zabehaného pravidla, nech sú dôvody k jej udeleniu akokoľvek rozumne vyargumentované, je takmer nemožné. Prečo? "Because it is a RULE", omielala mi Grethe donekonečna ako pokazená gramofónová platňa. Celý problém s Grethou začal jej informačno-komunikačným zlyhaním pri mojom nástupe na internát vo februári. Jej súkromná firma zabezpečujúca ubytovanie pre študentov Molde University College totiž pred dvomi rokmi zmenila niektoré pravidlá svojho fungovania, a tak už viac nie je možné platiť za posledný mesiac jarného semestra polovičnú sumu v prípade, že intrák opustím do 15. júna, ako som pôvodne zamýšľal. Za prvé dva júnové týždne by som teda po novom musel zacálovať celú mesačnú platbu, čo pre doktoranda z východnej Európy nie je až taká zanedbateľná položka (len pre zaujímavosť - cena ubytovania po zarátaní elektriny vychádza na najlacnejšom intráku v Molde na cca 400 Eur mesačne). Gretha ma o tom mala informovať začiatkom februára pri podpise ubytovacej zmluvy, no zabudla na to, čím splodila koreň problému. Do ďalších detailov nášho sporu nechcem zabiehať - snáď stačí konštatovanie, že ježibaboidnú ropuchu Grethu už nechcem nikdy v živote vidieť. A nič na tom nezmení ani fakt, že mi po dlhých diskusiách nakoniec predsa len dovolila skrátiť ubytovaciu zmluvu na koniec mája aj napriek tomu, že som žiadosť o jej skrátenie podal tri dni po deadlajne. Ale už je dobre. Už som presťahovaný do Eugenovho bytu, kde zostávam pár dní a potom pôjdem na týždeň bývať na Bolsoyu k Berry a Robertovi. A Gretha nech aj praskne od zlosti, že musela v mojom prípade kvôli vlastnej chybe nakoniec urobiť výnimku vo svojich skostnatených pravidlách.  Ale dosť už Grethy. Už som predsa dosť starý na to, aby som konečne pochopil, že mentalitu niektorých ľudí skrátka nedokážem zmeniť, nech ju pokladám za akokoľvek nesprávnu. A čo nedokážem zmeniť, to nemá zmysel riešiť. Grétu teda nechávam Grétou a idem si radšej zabajkovať niekam do Prírody...

Mapka so zákresom bajkovacej túry Molde - Kviltorp - Tusten (resp. Tussen, 673 m) - Hindalen - Overlandsvatnet - Varden - Molde
Prvá časť bajkovačky sa nesie v znamení asfaltu z centra Molde až na parkovisko pod lyžiarskym strediskom Tusten, odkiaľ začína prudká štrková cesta končiaca hore pri retranslačke
Po ceste na Tusten míňam opustený wigwam, v ktorom z času na čas prebývajú miestni skauti
Cesta na Tusten je strmá a v útrobách svojho tela ešte stále cítim šarapatiaci bacil, takže mám celkom čo robiť, aby som to na bajku utiahol až hore
Po pol hodine intenzívneho pedálovania si pod retranslačkou uvedomujem, že Tusten je najvyšším miestom, na aké sa mi v okolí Molde podarilo dobajkovať (od úrovne mora prevýšenie takmer 700 m)
Zhora sa mi na druhej strane Moldemarky ukazuje Malmefjorden
Na západe sa v diaľke črtá večerným slnkom osvetlený ostrov Aukra
Nad Moldemarkou sa začínajú vznášať temné mraky, z ktorých sem-tam aj niečo vypadne, takže sa hore na Tusten dlho nezdržujem a v zrýchlenom móde bajkujem dole do Hindalen, odkiaľ popri jazere Overlandsvatnet pokračujem ďalej na Varden (vyznačený červenou šípkou)
Bajkovacie cesty a chodníčky v lesoch Moldemarky sú naozaj luxusné
Zátišie pri jazere Overlandsvatnet
Druhým výhľadovým kopčekom dnešného večera je starý známy Varden
Výhľad z Vardenu na Molde a Moldefjorden
Z Vardenu frčím nadol mojou obľúbenou bajkerskou trasou s pracovným názvom Vardenský Kiwi expres, ktorá od mojej poslednej návštevy stihla pekne ozelenieť
Po ceste dole do mesta sa ešte zastavujem obzrieť skokanské mostíky, ktoré ma utvrdzujú v tom, že v Molde sú možnosti na športovanie skutočne takmer neobmedzené
Z mostíka je to do Molde fakt len na skok
Večer sa vraciam do Eugenovho pekného bytu, kde som v malej podkrovnej izbičke ubytovaný počas prvého júnového týždňa (Eugene, ešte raz vďaka!)
Eugenov byt je situovaný priamo nad morom neďaleko prístavu, a tak môžem po večeroch z balkóna sledovať v priamom prenose turistické ozruty plávajúce Moldefjordom.


 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

31. máj: Klatring IV - Julsundetské inferno

Juraj. Ďalší z ľudí, ktorých som v Molde nečakal a o to viac som bol príjemne prekvapený, keď sme sa začiatkom februára spoznali. Juraj je rozhľadený chalanisko z Banskej Bystrice, ktorý doma študuje diplomaciu, no akýmsi erazmusáckym zázrakom sa tento semester ocitol na nórskej škole zameranej logisticko-informatickým smerom. Čo je však ešte dôležitejšie, aj Juraja baví lezenie,

Juraj v akcii v ceste Omrisset (4+ NOK, cca 5 UIAA)

Juraj v ceste Omrisset

takže spolu občas vyrazíme na miestnu umelinu - trochu si zaliezť, trochu sa pokochať pohľadom na ladné pohyby miestnych lezeckých kočiek, ktorými sa to na Moldeveggen len tak hmýri. Veru sme sa s Jurom často pristihli, že namiesto lezenia viac obdivujeme a komentujeme tú či onú krásavicu. Až sme sa pri tom občas cítili trochu divne - hlavne keď bol s nami aj Michal, ktorý svoje nadšenie z pekných severaniek dával najavo možno až príliš okato. Ale aby som zase neodbočoval, naspäť k Jurovi a jeho lezeckým koreňom. Priezvisko Čiernik sa mi totiž zdalo nejaké povedomé už počas našej prvej lezeckej sešn, no všetko mi do seba zaklaplo až vtedy, keď mi Juraj povedal, že aj jeho otec lezie a v Tatrách má dokonca vylezené i nejaké prvovýstupy. Až vtedy si mi vynorili spomienky na južnú stenu Batizovského štítu, kde som kedysi dávno liezol peknú cestu Lapúnik-Čiernik. A keďže láskam k horám a lezeniu zvykne zostávať v rodine, nemusím Juraja dvakrát presviedčať, aby sme si v dnešnom gýčovom počku išli zaliezť na skvostnú nórsku žulu do Julsundet...

V rámci rozlezu si ešte pred cestou Omrisset dávame ľahké spodné platne, ktoré sú doobedu zahalené v príjemnom tieni (fotil Juraj Čiernik)
Potom sa presúvame vyššie ku klenbe jaskyne, kde však už okolo obeda začína slnko nepríjemne pražiť (na fotke Juraj v spodnej časti cesty Omrisset)
Po niekoľkých ľahších cestách si nacvakávam superpekného Krapotkina (8+ NOK, cca 9+ UIAA)
Na ostrý pokus v 30-metrovom previsnutom Krapotkinovi je však dnes príliš horúco, snáď niekedy inokedy...
Juraj svojou ležérnou pózou vystihuje dnešné horúce inferno najlepšie, takže to po nejakých dvoch hodinkách na rozžhavenej stene Ravnfloget balíme a frčíme domov
Po ceste do Molde sa oťapení nórskou horúčavou neúspešne snažíme rozlúsknuť záhadu mysteriózneho bieleho úkazu na hladine prielivu Julsundet (zrejme sa tade pred chvíľou prebublinkovala nejaká veľryba, ktoré v týchto končinách občas vídať).


 

 

 


 

30. máj: Bolsoya kajaking

Predposledný májový podvečer sa nesie v znamení kajakingu v Romsdalsfjorde (fotil P. Tomáš)

Sea kayaking v Romsdalsfjorden

Oblasť More og Romsdal je rajom pre nadšencov outdoorových športov. Kombinácia hôr a fjordov umožňuje behom niekoľkých jarných dní vystriedať všetko od skialpinizmu cez lezenie na skalách, horskú cyklistiku a turistiku až po plávanie či kajakovanie vo fjordoch. Behom posledných dvoch týždňov sme mali možnosť vyskúšať všetky spomenuté aktivity okrem poslednej. O kajakovaní vo fjorde sme len tajne snívali a dúfali, že niekedy v budúcnosti budeme mať možnosť spoznať krásne nórske fjordy aj z inej perspektívy než len z brehu či z paluby trajektov. Až dnes nastal deň, kedy sme vďaka Berry a Robertovi mohli pokladnicu svojich mladých životov obohatiť o ďalší z nezabudnuteľných zážitkov, tentokrát z kokpitu kajaka...

Ešte pred samotným kajakovaním nám Robert dáva rýchlolekciu čo a ako, keďže v morskom kajaku nikto z nás doteraz ešte nesedel (fotila Berry van Bosch)
Morský kajak (sea kayak) je nestabilnejší, než sa zdá na prvý pohľad, čo na vlastnej koži testujem hneď pri nasadacom manévri (fotila Berry)
Po pár minútach si však na kajak rýchlo zvykám a spolu s Michalom (vľavo) pádlujem v miernych vlnkách popri pobreží ostrova Bolsoya smerom k horám okolo Ystetinden (v pozadí)
Hladina mora je ďalej vo fjorde príliš vlnkovitá, preto nakoniec kajakujeme len v zátokách Bolsoya (v pozadí vidieť zľava Remmemstinden, Ystetinden a Trolltinden) - fotila Berry
Záver pekného večera trávime doma u Berry a Roberta, kde dnešnú kajakovačku zajedáme skvelou večerou (fotila Berry).

 

 

 

 


 

29. máj: Smradľavý Tour de Sekken a pravá nórska kúpačka

Do Nórska zavítalo leto. Teploty sa v Molde šplhajú k 25°C, po uliciach sa promenádujú sporo odeté samičky, deti aj dospelí sa čľapkajú na neďalekej pláži. Všetci sa radujú z prichádzajúceho leta a dlhých svetlých dní, zatiaľ čo mňa už týždeň trápi nedoliečený bacil, ktorý mi bráni vykonávať akúkoľvek náročnejšiu fyzickú aktivitu. Ale čo som čakal, keď som sa pred tromi dňami pri rozlúčke so snehom dorazil dlhou túrou na Stigbotthornet. Bacil mi to vracia aj s úrokmi...

Zážitok začína už pri plavbe trajektom z Molde na Sekken, počas ktorej trajekt prechádza pásom ostrovčekov a plytčín pri Bolsoya, kde v pomalej rýchlosti kľučkuje pomedzi vytýčené značky

Plavba trajektom z Molde na Sekken

Dnes poobede však už nevydržím dlhšie sedieť na intráku, musím sa ísť niekam prebehnúť. Nič náročné - len si užiť trochu slnka, nadýchať sa čerstvého vzduchu a v horúčave si omočiť nohy niekde vo fjorde. Ako najprijateľnejšia sa javí ľahká bajkovačka okolo ostrova Sekken, na ktorý zhodou náhod i nenáhod dnes mieri aj Michal s Peťanom. Dohadujeme teda spoločný odchod a o 14tej vyrážame trajektom smerom na Sekken...

 

(Michalov reportík z výletu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)

 

Po 40-minútovej plavbe dosahujeme ostrov Sekken, na ktorom začíname našu okružnú bajkovaciu túru s dĺžkou cca 35 km (na mapke je vyznačená aj tajná pláž, na ktorej o nejaké dve hodinky možno dôjde i na kúpanie v pravom nórskom fjorde)
Okolo Sekkenu bajkujeme v smere hodinových ručičiek, takže prvá polovica túry sa nesie v znamení asfaltu a pekných výhľadov na juh smerom na Romsdalsfjorden (fotil M. Kubíček)
Nenáročné bajkovanie v scenéricky krásnom prostredí je pre nás veľmi príjemný zážitok (na fotke Peťan a Michal)
Výhľad na Romsdalsfjorden, osvetlený Skjervan (v pozadí vľavo) a špicatý Middagstinden (vpravo)
V druhej polovici našej Tour de Sekken prechádza asfaltka v prašnú cestu, ktorá je poliata akousi smradľavou lepkavou tekutinou
Aby nám smradu náhodou nebolo málo, cisterna nám pre istotu polieva cestu čerstvou dávkou smradľaviny
Vyzerá to ako tekuté hovno, smrdí to skoro ako tekuté hovno, no presný účel tejto záhadnej tekutiny nepoznáme (až neskôr som zistil, že Nóri zvyknú počas horúcich suchých dní raz-dvakrát do roka polievať prašné cesty totou špeciálnou prírodnou látkou, ktorej účelom je likvidovať prach a meniť ho akýsi štrko-prach)
Po nečakane smradľavej jazde sa nám nálada zlepšuje na západnom pobreží Sekkenu, kde po pár minútach lokalizujeme v neďalekej zátoke peknú kamenistú pláž
Vzhľadom na bacil v tele chvíľu váham, no nakoniec sa po Michalovi aj ja pomaly namáčam do studenej morskej vodičky Moldefjordu (fotil M. Kubíček)
Po počiatočnom šoku sa voda už nezdá byť až taká studená, takže na rad prichádza aj plávanie (v pozadí vidieť hory ostrova Otroya) - fotil M. Kubíček
Nakoniec si moju prvú ozajstnú kúpačku v nórskom fjorde užívam naplno a snažím sa sám sebe nahovoriť, že studený morský kúpeĺ bude mať na moje nahlodané zdravie pozitívny účinok - fotil M. Kubíček
Na pláži sa vraciame naspäť do detských čias plných hier a bezstarostného šantenia
Ťažko uveriť, že ešte pred tromi dňami sme sa lyžovali v horách len pár kilometrov odtiaľto a dnes sa takmer nahí opekáme na pláži - to je proste Nórsko :)
Po plážovaní osedlávame naše dvojkolesové tátoše a vydávame sa v ústrety posledným smradľavým kilometrom, ktorými zakončujeme našu Tour de Sekken
Na záver dňa opäť s obdivom sledujeme jemný slalom nášho trajektu, ktorý nás zo Sekkenu transportuje pomedzi ostrovčeky Bolsoye naspäť do Molde, kde náš dnešný vydarený deň pomaly ale isto končí, tak ako sa pomaly ale isto blíži ku koncu aj naše tohoročné pôsobenie v prekrásnom kraji More og Romsdal...

 

 

 

 

 

 

 

 

Výber fotiek z prelomu mája a júna nájdete vo fotogalérii Nórsko 2013

 

články MÁJ  >>>