Nórsko 2013 - Apríl

04 | 2013

29. apríl: Temný Julneset

Z balkóna internátu sledujem oblohu pokrytú hustými sivými mrakmi. Od západu sa pomaly blížia temné dažďové clony, hladina Moldefjordu začína naberať modro-čierny nádych. Aaach, aká to dnes krásna gotická atmosféra! Počasie ako stvorené na prehliadku bunkrov v neďalekom Julneset, ktoré počas druhej svetovej vojny patrili k centru obrannej línie chrániacej vstup do Moldefjordu a mesta Molde. Keď už som pri druhej svetovej vojne, pár slov k Molde, ktoré v tých časoch prežívalo krušné chvíle. V apríli 1940 totiž Nemci zbombardovali takmer dve tretiny mesta po tom, čo zistili, že sa v Molde skrýva kráľ Haakon VII, ktorý bol na úteku z Osla spolu s ostatnými členmi parlamentu a celým národným zlatom. Haakon VII a spol. následne pokračovali v úteku pred postupujúcou nemeckou armádou ďalej na sever, odkiaľ boli za dramatických okolností evakuovaní do Veľkej Británie. Molde zostalo po kráľovom úteku v ruinách a plameňoch pod nemeckým vplyvom až do konca vojny, kým ho neoslobodili spojenci. Ale dosť už historizovania - nastal čas oprášiť zazimovaný bajk a ísť sa pozrieť na miesto činu trochu zbližšia...

Po polhodinovom bajkovaní popri temnejúcom Moldefjorde sa dostávam k informačnej tabuli v Mordalsvagen
O pár minút neskôr lokalizujem ošarpanú budovu veliteľského bunkra a v mysli sa mi okamžite začínajú vynárať nostalgické spomienky na Medal of Honor
Pri pohľade na posprejované steny jednej z miestností bunkra je evidentné, že niekto má zmysel pre veľmi čierny humor
Zarastený výhľad z bunkra smerom na prieliv Julsundet a kopce ostrova Otroya
Nižšie pri pobreží nachádzam ďalšie stanovište s pekným výhľadom na západnú časť Moldefjordu a celý Julsundet
Zo zvedavosti sa bežím pozrieť až dole k moru na najzápadnejší cíp Julneset, z ktorého pekne vidieť celý Moldefjord i zasnežené kopce Romsdalu (v pozadí)
Potom sa vraciam k odparkovanému bajku a mierim do severnej časti Julsundet, kde sa v Julholmen (zalesnený poloostrovček v pozadí) nachádza najväčší bunker
Nad bunkrom v Julholmen sa vznášajú temné dažďové clony, ktoré akoby chceli podčiarknuť pochmúrnu atmosféru vojny a smrti, ktoré boli v minulosti spojené s týmto miestom
Bunker v Julholmen bol postavený priamo nad vodnou hladinou a jeho hlavným účelom bola detekcia a likvidácia nepriateľských ponoriek
Interiér tohto bunkra nie je oficiálne prístupný verejnosti, dnu sa dá vliezť len cez tento malý otvor vybúraný v zabetónovaných dverách
Ako naschvál som si dnes musel zabudnúť čelovku i mobil, takže si v tmavom bunkri svietim len bleskom foťáka a pri každom zablysnutí čakám, aká mátoha sa mi zjaví pred ksichtom a kedy na mňa z kúta vybehne chrčiaca Samara
Byť sám v tmavom bunkri bez poriadneho svetla v temnom počasí má svoje nezabudnuteľné čaro, ale všetkého veľa škodí a psychika ovplyvnená japonskými horormi už začína trochu haluziť, takže sa tu dlho nezdržujem a rýchlo si flashujem cestu von na denné svetlo, odkiaľ v silnejúcom dáždiku frčím naspäť na intrák.

 

 


 

 

 

 


 

28. apríl: Vajíčkový Taskedalsfjellet

Už vyše minúty sa po pás v snehu prehrabávam na tom istom mieste a s vyplazeným jazykom si v duchu a možno aj nahlas hovorím, že to dnes asi fakt nedám. Celou stenou sa borím vyše kolien, pričom všetka tá makačka spojená s prešlapávaním je len a len na mne. Žiadny parťák, ktorý by ma pri razení stopy na chvíľu vystriedal, všetko musím oddrieť sám.  Dnes sa navyše musím ponáhľať, pretože som vyrazil neskoro a počasie sa má už o tri hodiny rapídne skaziť, čo mi na psychickej pohode veľmi nepridáva. Po dvoch hodinách šlapania preto niet divu, že s ubúdajúcimi fyzickými i mentálnymi silami sa začínam pohrávať s kacírskou myšlienkou, že sa na to vykašlem a otočím sa.

SV stena Taskedalsfjellet (1509 m, oblasť Innfjorden) s vyznačenou líniou (prvo?)zjazdu SV stenou (S3+/S4, E3, 40-50° na 600 m, červený ťažký, prevýšenie na dno doliny 930 m), fotené 9.2.2013 z Nonstinden, poznámka: v názvoch kopcov tejto oblasti je chaos a Taskedalsfjellet je niekedy označovaný ako Gronfonnfjellet

SV stena Taskedalsfjellet

Ale fakt sa mám vzdať len 100 metrov pod vrcholom? Pod vrcholom, o ktorom snívam od začiatku februára, kedy som jeho veľkolepú lajnu v SV stene zočil prvýkrát z Nonstindu? Mám sa vykašľať na líniu, ktorá patrí k najkrajším, aké som tu v Nórsku doposiaľ videl? Lajna z Taskedalsfjelletu predstavuje presne ten typ skiextrémov, ktoré mám najradšej - exponované stenové lyžovanie, pri ktorom nehrozí jednotvárnosť. Lajna, v ktorej sa žliabky striedajú s rampami, snehovými rebierkami, zúženiami, skalnými prahmi a sem-tam aj nejakým malým ľadopádikom. Vo februári pri pohľade z Nonstindu som si nebol istý, či je lyžovateľná aj horná časť tesne pod vrcholovým platom - musel som sa sem o tom prísť presvedčiť sám na vlastné oči. Teraz mi je však už jasné, že to zlyžovať pôjde. Poslednou prekážkou je len tento záverečný stometrový žliabok plný vajcového prašanu, ktorého strmým zúžením sa nie a nie prehrabať. Unavený až vyčerpaný ukračujem doľava pod skalné rebro, kde si dávam chvíľu prestávku dopíjajúc zvyšky No Price džúsu z posledného nočného nákupu. Tepová frekvencia pomaly klesá pod kritickú úroveň, myšlienky v hlave prestávajú byť chaotické. Pozerám sa dole do doliny, kam pomedzi temné snehové mraky práve preblyslo slniečko. Žeby predsa len počasie ešte chvíľu vydržalo? Nadomnou sa ukazuje modrá obloha. Akoby ma Príroda zrazu chcela vyprovokovať, aby som to ešte nevzdával. Akoby mi chcela pripomenúť, že na lyžovanie je sneh priam ideálny a že napriek útrapám pri výšlape všetko to pozitívne spojené s dnešným dňom ďaleko prevýši vloženú námahu a obetované alternatívy, ktorých som sa musel vzdať, aby som tu dnes mohol byť. Akoby mi Príroda chcela pripomenúť, že pocitom spokojnosti a šťastia často predchádza určitá forma utrpenia spojená so zdrojmi, ktoré nám spokojnosť a šťastie prinášajú. Momentálne vnímam výšlap ako niečo negatívne, no viem, že aj vďaka nemu budem môcť následne zažiť epický zjazd, na aký dlho nezabudnem. Stačí už len preraziť tých posledných sto metrov a bude dobre. Nastavujem teda skapíňajúci motor na maximálny výkon a pokračujem v brodení cesty nahor...

Mapa so zákresom skialpinistickej túry Berillstolen (cca 350 m.n.m.) - Bostolen (Tuten) - Gronfonna - Taskedalsfjellet (resp. Gronfonnfjellet?, 1509 m) - Gronfonna - Berillstolen
Začiatok túry a lavína na ceste medzi Berillstolen a Bostolen, ktorá tu zvykne každoročne vypadnúť zo severného kotla Gamlestolsfjellet
Lyže nahadzujeme v hornej časti osady Bostolen po polhodinovom trekingu
Lesnou cestou pokračujeme do doliny Gronfonna, odkiaľ sa nám v plnej kráse začína odkrývať SV stena Taskedalsfjellet (fotil Eugene)
Pri detailnejšom pohľade nadšený zisťujem, že moja vysnívaná lajna v SV stene (šikmá rampa vpravo od žľabu) by dnes mohla pustiť, takže sa dočasne lúčim s Adrianom, Peťanom a Eugenom (ktorí pokračujú cez sedlo nad plesom Sjobolet do vedľajšej doliny pod Hesten) a osamotený začínam šlapať hore na Taskedalsfjellet
Výšlap stenou v hlbokom snehu je oveľa namáhavejší, než som čakal - dokonca až tak, že ho bez preháňania môžem označiť za jeden z najnamáhavejších, aké som doposiaľ absolvoval
V závere výšlapu s potešením zisťujem, že žliabkom vpravo sa dá zlyžovať aj horná časť steny. Takže teraz to už len nejako prebrodiť až hore...
Pod vrcholom mám hlbokého prašanu plné zuby, no nakoniec sa mi po dva a pol hodine neskutočnej makačky predsa len nejako darí preraziť stopu zdola z doliny až na vrcholové plató
Pri pohľade z vrcholového plata sa utvrdzujem v tom, že výšlap stenou bola napriek neskutočnej námahe správna voľba, pretože zhora by som po výstupe z inej strany ten správny žľab asi netrafil
Zo severného vrcholu Taskedalsfjelletu sa mi v plnej kráse ukazuje Brekkehornet (špicatý kopec vľavo) a rozsiahla východná stena Taskedalstinden, ktorá tiež ponúka zopár zaujímavých línií na extrémne lyžovanie (možnosť zväčšiť panorámu)
Výborný prašan a len slabá difúzka sú zaslúženou odmenou za strastiplný výšlap (na fotke počas lyžovania v hornom žliabku)
Prašanové orgie v hornom žliabku, ktorý sa pod zúžením napája na centrálny žľab (záber z helmet kamery)
Sklon rampy tiahnucej sa ponad centrálny žľab sa pohybuje medzi 40-45°, no sniežik je aj tu perfektný, takže môžem bez problémov zapúšťať dlhšie oblúky
Výborná prašanová lyžba v spodnej časti rampy (záber z helmet kamery)
Šikmá rampa v strednej časti steny postupne prechádza v spodný svah prerušený niekoľkými skalnými prahmi (šípkami je naznačená línia lyžovania)
Oddych v dolinke Gronfonna po zlyžovaní SV steny Taskedalsfjelletu (v pozadí)
Detail oblúčikov v strednej časti steny (možnosť zväčšiť fotku na rozlíšenie 1500 x 2000 px: pravé tlačítko myši + zobraziť obrázok + zoom)
Detail oblúčikov na rampe (vľavo vidieť časť centrálneho žľabu SV steny)
Počas paličkovania naspäť k autu sa ešte obzerám dozadu do doliny Gronfonna (vľavo vidieť Sjoboltinden - v niektorých mapách označovaný ako Gronfonnfjellet, v strede je Kyrfonntinden, vpravo Taskedalsfjellet - ten je v niektorých mapách nesprávne označovaný ako Gronfonnfjellet, ktorým je v skutočnosti Sjoboltinden vľavo)
Ešte jeden pohľad na krásnu SV stenu Taskedalsfjellet, ktorú som práve zlyžoval...

 

... a potom pokračujem v paličkovaní a následnom trekingu až na parkovisko, kde sa stretávam so zvyškom partie, ktorí svoj výlet takisto prežili bez ujmy na zdraví, a tak môžeme spokojní frčať naspäť do Molde.

 


 

 

 

 

 

 

 


 

27. apríl: Klatring I - Presthammarn

Michal po príchode do skalnej mikro-oblasti Presthammarn

Skalná oblasť Presthammarn

Tak som sa konečne dočkal aj lezenia na nórskej žule! V roku 2010 nebol popri lyžovaní a ostatných povinnostiach na skalkárčenie čas a keď aj bol, tak chýbal parťák. O to viac ma teší Michalove nadšenie pre lezenie v Prírode, a tak po miernom rannom zaváhaní, kedy som sa kvôli neistej predpovedi počasia trestuhodne vykašľal na lyžovanie, som si prišiel zlepšiť náladu sem do Presthammarn - malej skalnej oblasti ukrytej v lese nad dedinkou Nesjestranda. Medzi domácimi zrejme nejde o veľmi populárnu oblasť, pod skalami stretávame len jedného človeka. Ide o staršieho lezca, ktorý je už dlhé roky správcom tejto oblasti a momentálne preisťuje tých pár ciest, čo tu je. Keď mu spomínam, že som zo Slovenska a že som bol v Molde prvýkrát už v roku 2010, pýta sa ma, že či som to ja ten Slovák, čo tu vtedy polyžoval všetky tie skiextrémy, vrátane dvoch náročných zjazdov zo Store Venjetinden v jeden deň. Trochu prekvapený sa len pousmejem a prikývem, že to s veľmi vysokou pravdepodobnosťou budem ja. Zaujímavé, kto všetko sa dozvedel o mojom skialpovom pôsobení z roku 2010. No zároveň musím v duchu priznať, že ma trochu hreje pri srdci, že si ma tu domáci stále pamätajú ako toho "crazy Slovak boya", ktorí domácim pred tromi rokmi otvoril oči a ukázal, koľko možností tu stále majú na krásne prvozjazdy. Ale dosť už hladkania ega, hor sa do lezenia! Nech mi ten dočasne vztýčený hrebienok hrdosti znova trochu poklesne. Dnes totiž pôjde o prvé tohoročné lezenie na skalách a po  zime strávenej na preglejke to zrejme nebude žiadna sláva. Ale to nevadí - hlavne že sme v Prírode, kde konečne môžeme končekmi prštekov opáčiť pravú nórsku žulu. Endelig norsk klatring!

Rozliezame sa v pravej časti skalky v ľahších cestách (5+ až 6+ nórskej klasifikácie, cca 6 až 7 UIAA), kde si popri nás popolieza so samoistením aj domáci správca oblasti (na fotke)
Po rozlezení dávam pokus do trojhviezdičkovej cesty Korstog (8- norsk, cca 8+/9- UIAA), kde sa mi na OS darí preliezť nepríjemný previslý boulder po oblinách... (fotil správca Nesje)
... no vyššie sa ma skala striasa v neprehľadnom dyname, kedy po skoku netriafam ten správny chyt (druhým pokusom však cestu preliezam s prehľadom krochkajúc nad krásou dynamických krokov a kvalitou tunajšieho materiálu) - fotil správca Nesje
Na záver poobedia lezieme cesty v ľavej časti skaly, kde Michal pokračuje v rybárčení a na udicu si tréningovo dáva párkrát najľahšiu cestu oblasti, zatiaľ čo ja si len tak pre radosť z lezeckého pohybu na skale onsajtujem všetky vedľajšie cesty zľava doprava (od 7- do 7+ norsk, cca 7 až 8 UIAA)
Podvečer balíme vercajk a spokojní s pekným lezením sa lúčime so skalkou Presthammarn
Dole k autu schádzame severským lesíkom obrasteným hustými chumáčmi machov a lišajníkov
Po ceste do Molde si ešte ideme zblízka mrknúť drevený kostolík v neďalekej dedine Solsnes
Výhľad zo Solsnes smerom na hory veští nový prašan, takže zajtra už nesmiem zaváhať ako dnes - pôjde sa na prieskum Taskedalsfjelletu!

 

 

 

 


 

22. apríl: Nehostinný Grafonnfjellet, prívetivejší Skarven

Západné svahy Skarvenu (oblasť Isfjorden)

Západné svahy Skarven

Autobus. Koniec. Ďalej to nemá zmysel siliť. Počasie sa kazí rýchlejšie, než predpovedali zmätené nórske rosničky a snehové podmienky sú horšie, ako som čakal. No nič, aj umenie otočiť sa patrí k horám. Umenie vycítiť, kedy v horách nie sme vítaným hosťom. Ak to nedokážeme rozpoznať, zážitok z hôr je redukovaný na nezmyselné trápenie sa, ktoré je v horšom prípade zakončené nejakým prúserom. Dnes mi Grafonnfjellet jasne hovorí, že tu nemám čo robiť. Balím teda švestky a drkocem naspäť k autu odparkovanému o 700 výškových metrov nižšie, odkiaľ mierne sklamaný frčím starou známou cestou smerom na Molde. V neďalekom Isfjorde však zisťujem, že obloha v tejto časti Romsdalu ešte nestihla úplne stemnieť, dokonca tu pomedzi mraky stále vykúka slnko. Akoby vysoké hory okolo Innfjordu držali oblačnosť nad západnou časťou Romsdalu, zatiaľ čo hory východne od romsdalskej doliny majú pár hodín lepšieho počasia k dobru. Rýchlo teda vymýšľam plán B. Ako najvhodnejší nenáročný cieľ sa javí Skarven, ktorý sa tvári trochu prívetivejšie než nevľúdný Grafonnfjellet v susednom Innfjorde...

Mapa so zákresom skialpinistickej túry Isfjorden (Hen - Kavli, cca 100 m.n.m.) - Loftskarsetra - Skarven (1142 m) - Loftskarsetra - Hen
Deň začína skorým ranným pokusom v západnej stene Grafonnfjellet (oblasť Innfjorden)
Výhľad spod západného kotla smerom na Innfjorden
Pri pohľade na protiľahlé JV steny masívu Middagstinden (vľavo) a Skjervan (vpravo) pekne vidieť, že hranica snehu sa na južných expozíciách posunula až na horné pásmo lesíka
V ústí západného kotla Grafonnfjelletu mi je jasné, že výborné ani dobré snehové podmienky tu dnes čakať nemôžem
Pri mohutnom šutri v strede spodnej časti kotla (pracovný názov: autobus) to definitívne otáčam - stvrdnuté popadané gule, kôra, v ktorej sa borím miestami vyše kolien a zhoršujúce sa počasie sú jasné signály, že dnes tu nie som vítaným hosťom
Po ceste naspäť do Molde sa zdá, že hory okolo Isfjordu sa tvária trochu prívetivejšie, takže narýchlo vymýšľam nejaký záložný plán. Voľba nakoniec padá na nenáročný Skarven (vľavo)
Popri starej známej Loftskarsaetre rýchlo frčím na neďaleký vrchol Skarvenu (v pozadí)
Dnes som v tejto populárnej oblasti úplne sám - jedinú spoločnosť mi robí romsdalský čviro, ktorý je jasným znamením prebúdzajúcej sa jarnej Prírody
Z temnejúcej západnej strany sa na mňa cerí pochmúrna Trollveggen
Napriek temnotám blížiacim sa zo západu sa v Isfjorde počko ešte ako-tak drží
Vrcholový hrebeň Skarvenu je bičovaný nepríjemným JZ vetrom, ktorý nenávratne sfúkava zvyšky tej trochy snehu, čo tu je
V mrazivom vetre na vrchole Skarvenu som rád, že som si dnes so sebou zobral goráčku od Marmotu
Z vrcholu mierim doprava nadol do západnej steny prvým žľabom, ktorý púšťa, hoci si nie som istý, čo bude nižšie
V spodnej polovici mi žliabok chystá nečakanú zábavku v podobe dvoch mixových prahov (na fotke záber z helmet kamery počas lyžovania prvého prahu)
Spodný mixový prah sa mi darí relatívne v pohode oblyžovať krátkou snehovo-ľadovou rampou sprava
Pri pohľade zdola sa nezdá, že by sa spodná časť žľabu dala prekonať na lyžiach (ale zdanie klame - šlo to, hoci podmienky boli fakt minimálne)
Pohľad na zlyžovanú líniu po zjazde do doliny pod sedlom Loftskaret
Za temnejúcej oblohy a silnúceho vetra mierim popri opustenej Loftskarsaetre nadol do dediny Hen, kde končím dnešné nie úplne vydarené skialpovanie.


 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

20. apríl: Filozofický Nyheitinden

Dnešná lyžba nestála za veľa - totálna difúzka, v ktorej sa človek pri lyžovaní cítil ako slepý. Aby toho nebolo málo, nižšie sa sneh zmenil na akúsi lepkavú mokrú hmotu s takmer nulovým trením. Ale čo už, nemôže byť každý deň nedeľa. O to zaujímavejšiu debatu vedieme so Stalem počas jazdy naspäť do Molde. Stale je jeden z mála ľudí, s ktorými sa dá hlbšie diskutovať o rôznych filozofických témach, takže využívam príležitosť a pýtam sa ho na ultimátnu otázku: 

JZ svahy Nyheitinden

JZ svahy Nyheitinden

"Stale, čo je podľa Teba zmyslom života?" Stale sa na chvíľu zamyslí a potom odpovedá: "Kedysi mi jeden múdry človek, volal sa Arne, na túto otázku odpovedal nasledovne: Pre mňa je zmyslom života byť viac Arne. Inými slovami, byť viac sám sebou, byť viac tým, čo ma robí jedinečným." Zaujímavé. Byť viac sám sebou, byť viac Miro. Nájsť niečo, čo ma robí jedinečným, čo ma odlišuje od ostatných a snažiť sa to rozvíjať vo svoj prospech a v prospech ostatných ľudí. Žeby predsa len tento môj spôsob života, ktorým sa uberám, bol správny? Je možné, že môj silný vzťah k horám a Prírode je to, čo ma odlišuje od ostatných? Naozaj mám často pocit, že hory a Príroda sú môj skutočný domov, pretože sú miestom, kde dokážem pocity šťastia a slobody prežívať najintenzívnejšie. Sú miestom, kde sa cítim byť súčasťou niečo väčšieho, súčasťou samotnej Prírody. Avšak nie je sebecké prežívať všetky tieto úžasné pocity na úkor tradičných hodnôt, akými je napríklad rodina? Z čisto prirodzeného hľadiska je totiž zmyslom života zachovať druh, teda rozmnožovať sa, čo my ľudia nazývame trochu honosnejšie - založiť si rodinu. Nemal by som si už konečne nájsť nejaký poriadny džob, postaviť dom, zasadiť strom, splodiť potomka a pomaly hrdzavieť v náručí nejakej peknej ženušky? "Miro, ja som kedysi tiež premýšľal nad podobnými vecami. A potom mi jeden známy povedal: Stale, všetky tie pocity, ktoré dokážeš v horách prežívať, sú darom. Nie každý totiž dokáže v Prírode pociťovať niečo podobné. Mal by si za to byť vďačný a rozvíjať tento svoj dar ďalej." Aby to však nebolo až také jednoduché, Stale zároveň dodáva, že v živote je potrebné nájsť istý balanc, istú harmóniu spolu s ostatnými prvkami, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou našich životov. Iba vtedy si tieto pozitívne pocity dokážeme vychutnať naplno. A asi má pravdu. Keby som mal možnosť byť v horách a Prírode každučký deň, možno by mi všetka tá krása časom zovšednela, stratila by to neopísateľné čaro. Možno by všetky tie pozitívne pocity, ktoré prežívam pri aktivitách v prostredí hôr a Prírody, prestali byť také intenzívne. A možno by nakoniec vyprchali úplne...

Severná strana masívu Nyheitinden s vyznačenou líniou zjazdu z hlavného (JV) vrcholu Nyheitindu na ľadovec (S1+, E2, hore 30 m cca 40°, nižšie do 30°, možnosť pokračovať ďalej muldou a dolinou k Eikesdalsvatnet, my sme z ľadovca vyšlapali (červené bodky) do sedla medzi JV a SZ vrcholom a lyžovali naspäť do Nyheia)
Mapa so zákresom lyžiarskej túry Soredalen (parkisko pri  Rabben, cca 150 m.n.m.) - Svartvassbu - Nyheitinden (1598 m) - ľadovec - sedielko v Z hrebeni Nyheitindu (cca 1500) - Nyheia - Rabben
Zadná časť Grovdalen (Soredalen) patrí k najchladnejším miestnym dolinám, takže snehu stále dosť a lyže môžeme obuť už na parkovisku, odkiaľ popri potoku pokračujeme lesíkom nahor na Nyheiu
Stale počas výšlapu lesíkom (fotila Berry van Bosch)
Výhľady smerom na Isfjorden (v pozadí osvietený kotol Blastolen)
Výšlap spodnou časťou Nyheie (v pozadí mohutný Gjuratinden) - fotila Berry
Občas na nás spoza mrakov vykúka slniečko, ktoré čerstvý prašaník rýchlo mení na lepkavú vatu (fotila Berry)
Po necelých dvoch hodinách šlapania dosahujeme kotlinku plesa Svartevatnet, pri ktorom sa nachádzajú dve chatky Svartvassbu situované v prekrásnom prostredí strmých kopcov a ľadovcov (určite ide o jedno z najkrajších zákutí, ktoré som tu v Nórsku zažil)
S kamošom Stalem máme pri chate Svartvassbu vďaka svietiacemu slniečku a miznúcim mrakom o dôvod viac na úsmev (fotila Berry)
Zo Svartvassbu pokračujeme krátkym zjazdíkom v kvalitnom prašane do dolinky pod kopcom Nebba
Z druhej strany (zo strany jazera Eikesdalsvatnet) sa nahor valia masy skituristov
Niektorí skituristi sú pomalí (resp. my sme rýchli), takže začínajú predbiehacie manévre... (v pozadí Sjovdola, fotila Berry)
Pod severným ramenom Nyheitindu obiehame ďalšiu skupinku skituristov, ktorí sa rozhodli obedovať na snáď najveternejšom mieste v doline
Výšlap severným ramenom Nyheitindu je vďaka strmým stenám a okolitým ľadovcom vysoko spektakulárny (fotila Berry)
Panoráma severnej strany masívu Sjovdola (vľavo) a Nyheitinden (vpravo), možnosť zväčšiť panorámu zobrazením v novom okne: pravé tlačítko myši + zobraziť obrázok + zoom
Smerom na Sjovdolu si ľadovcom riazia stopu prví traja skituristi (fotila Berry)
Nás čaká za severným ramenom ľadovcová turistika na vedľajší a trochu nižší Nyheitinden (hlavný vrchol vidieť v pozadí vľavo)
Výšlap severným ramenom Nyheitindu patrí z hľadiska charakteru horského prostredia k najkrajším výstupovým trasám v oblasti Romsdalu
Stale na spodnom okraji ľadovca, kde už začíname tušiť mierny až silný vetrík
Pohľad na vrcholovú časť Nyheitindu a zvírený sneh nám dáva za pravdu - dnes bude hore trochu veterno...
V sedle medzi Nyheitindom a Sjovdolou naozaj trochu fúka, ale nie je to až také zúfalé, takže pokračujeme ďalej nahor (fotila Berry)
Výhľad na JZ smerom na Gjuratinden (v popredí vľavo) a Store Venjetinden (v pozadí vpravo)
Z vrcholu Nyheitindu sa nám v plnej kráse ukazuje dolina Grovdalen a hory v okolí Isfjorden (fotila Berry)
Stale a Berry v závetrí vrcholovej mohyly na Nyheitinden
So Stalem následne plánujeme, kadeže to budeme v tejto difúzke lyžovať nadol (fotila Berry)
Po zjazde vrcholovej časti Nyheitindu nás ešte čaká krátky výšlap do sedla medzi JV a SZ vrcholom, odkiaľ lyžujeme na druhú stranu muldou do Nyheie, zatiaľ čo Berry lyžuje jednoduchšou trasou výstupu zo severnej strany (viac fotiek bohužial nie je - foťáku definitívne došla šťava...).


 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

13. apríl: Ľadovcová Kongskrona

Vrchol Kongskrony tvorí malé ľadovcové plató. Nikde žiadna veľká vrcholová mohyla, len na západnom okraji kdesi v suti označuje malý mužík najvyššie miesto skalnej časti tejto mohutnej hory. Kongskrona ("Koruna kráľa") patrí k nórskym kopcom, ktorých vrchol pokrýva stála vrstva ľadu, kvôli čomu je problematické stanoviť presnú výšku najvyššieho bodu.

Ľadovcom pokrytá SV strana masívu Kongskrona s vyznačenou líniou zjazdu normálkou cez SV ľadovec (S1+, E1, do 35°, modrý ľahký, prevýšenie do Grasdalen k Viromsetre 1200 m)

Severná strana Kongskrony

Vedľajšia Dronningkrona ("Koruna kráľovnej") takýto problém nemá - jej vrchol je tvorený skalou, takže výška 1816 m je relatívne presná. Pri Kongskrone je  udávaná výška 1818 m, hoci niektoré mapy píšu 1806 m. Aj mne sa z vrcholu Kongskrony zdá, že Kráľovnina korunka je o čosi vyššia než tá Kráľova, na ktorej práve stojím. Možno to bude tým, že tu toho roku nasnežilo výrazne menej než zvyčajne alebo možno tým, že ľadovce sa v dôsledku oteplovania v posledných rokoch pomaly ale isto topia aj v tejto časti Nórska. Podobný problém s nadmorskou výškou sa kedysi intenzívne riešil i v súvislosti s najvyšším nórskym vrcholom. Zaslúži si titul najvyššieho vrcholu Nórska (a zároveň celej Škandinávie) ľadovcový Glittertind alebo skalnatý Galdhopiggen? Kedysi bol Glittertind vďaka svojej ľadovcovej čiapke o pár metrov vyšší, no jeho najvyšší skalný bod bol nižší než skalnatý vrcholček Galdhopiggenu. Bolo teda diskutabilné, ktorý vrchol je celkovo najvyšším. Dilemu jednoznačne vyriešila až sama Príroda, keď merania v posledných rokoch ukázali, že výška ľadovcového vrcholu Glittertindu klesla o pár metrov až pod úroveň skalnatého Galdhopiggenu. V súčasnosti je pre Galdhopiggen uvádzaná výška 2469 m a pre Glittertind 2464/2452 m, pričom prvý údaj označuje výšku najvyššieho ľadovcového bodu a druhý výšku najvyššieho skalného bodu... Ale dosť už teoretizovania okolo nadmorskej výšky, nastal čas prepnúť sa do zjazdového módu. Vrchol Kongskrony sa totiž začína plniť ďalšími davmi prichádzajúcimi zdola. Podobná situácia je aj na vedľajšej Dronningkrone. Väčšinou ide o skituristov z Trondheimu, pre ktorých sú hory oblasti Sunndalu najbližšou možnosťou, kde sa dosýta vyšantiť v prostredí serióznejších kopcov a zrovna Dronningkrona spolu s Kongskronou patria k najpopulárnejším kopcom v tejto oblasti. Keďže patrím k tým, ktorí v horách uprednostňujú pokoj a ticho, na preplnenom vrchole Kongskrony sa mi dlho zdržovať nechce - hlavne nie vtedy, keď okolo seba vidím ľudí, ktorí namiesto vnímania krásy okolitej Prírody čítajú bulvárne noviny. Rýchlo teda dopínam lyžiarky a začínam lyžovať dole ľadovcom...

Mapa so zákresom lyžiarskej túry Viromdalen (parkovisko Dalen, cca 250 m.n.m.) - Viromsetra - Grasdalen - sedlo medzi Trolla a Kleiva - Kongskrona (1818 m) - Botnen - Viromdalen
Túru začíname v zadnej časti doliny Viromdalen, z ktorej po rovinke pokračujeme do ústia doliny Grasdalen (v pozadí vpravo vidieť ľadovcový vrchol Kongskrony) - fotila Berry van BoschTúru začíname v zadnej časti doliny Viromdalen, z ktorej po rovinke pokračujeme smerom do ústia doliny Grasdalen (fotila Berry van Bosch)
Výšlap lesíkom v ústí Grasdalen je príjemný - na rozdiel od niektorých predchádzajúcich túr nenesie žiadne známky pekelnosti
V lese by si na svoje prišli aj bouldristi
Zasnežený stan zablúdených českých turistov alebo len snehom olepený šuter?
Po asi hodinke šlapania dosahujeme chatky Viromsetry, odkiaľ sa nám naskytuje výhľad na celú severnú časť masívu Kongskrony pokrytú ľadovcom (možnosť zväčšiť panorámu: pravé tlačítko myši + Zobraziť obrázok + zoom)
Pri Viromsetre dobíjame batérie a po krátkom oddychu pokračujeme mierne doľava do zadnej časti Grasdalen (fotila Berry)
Robert s Berry frčia dopredu a ja mám čo robiť, aby som im popri fotení stíhal
Rovinka v zadnej časti Grasdalen je nekonečná (vpravo vidieť vrchol Nebba) - fotila Berry
Keby sme to chceli reznúť skratkou, mohli by sme na vrchol Kongskrony vyšlapať aj touto ľadovcovou dolinkou medzi Nebbou a Tungou
My však pokračujeme až do sedla medzi Kleive a Trolla, odkiaľ šlapeme nahor južnou stranou masívu po slnkom zaliatych snehových pláňach
Hory, Príroda, pekné počko a spoločnosť priateľov - to je dovôd na poriadny úsmev :)... (v pozadí skalnatá Store Trolla, 1850 m - najvyšší kopec oblasti Trollheimen) - fotila Berry
Vyššie nás slniečko začína poriadne vycuciavať a výšlap sa zdá byť nekonečný, no na prichádzajúcu únavu a bolesť z otlakov dávajú zabudnúť výhľady na okolité kopce Sunndalu
Záveterné muldy Furunebby a ľadovček Vinnufonna sú vcelku pekne nafúkané
Po necelých piatich hodinách výšlapu dosahujeme vrcholové plató Kongskrony
Výhľady (sprava) na Dronningkronu, Sunndalsfjorden a hory Eresjordu a Romsdalu (možnosť zväčšiť panorámu)
Aj na susednej Kráľovninej korune sa zbiehajú jej poddaní
Vežičkovité západné rebro Dronningkrony (v pozadí Sunndalsfjorden)
Výhľadov na nórsky spôsob (rozumej: hory + fjordy) sa stále nemôžem nabažiť (fotila Berry)
Vášnivý čitateľ nórskeho bulváru v akcii
Po krátkom pobyte na preľudnenom vrchole Kongskrony ma čaká dlhá ľadovcová lyžovačka až na dno doliny Grasdalen
Sniežik nie je až taký prašanový, ako vyzeral pri pohľade zdola, ale to nevadí - aspoň si pre zmenu trochu precvičíme dlhé oblúky na vetrom ubitej doske
V spodnej časti ľadovca sa teleportujem z tieňa naspäť na slnko
Zo slnkom zaliatej Viromsetry pokračujem ďalej nadol do lesíka spadajúceho do zadnej časti Viromdalen
V lesíku dostáva prednosť dobrodružné lyžovanie a nedotknutá línia potoka Gresjo
Dole na parkovisku, čakajúc na Berry s Robertom, ktorí nadol lyžujú rovnakou trasou, ako sme šli nahor, si môžem dosýta užiť výhľady na majestátny Innerdalstarnet
Podvečer po dlhej túre na Kongskronu pokračujeme autom popri Sunndalsfjorde naspäť do dediny Sunndalsora
Na záver dňa si dávame zo Sunndalsory krátku autojazdu spektakulárnou dolinou Litldalen, ktorá je z východnej strany lemovaná mohutnými kotlovitými stenami (na fotke vidieť západnú stenu masívu Litlkalkinn, ktorá je vďaka svojím strmým roklinám obľúbenou lokalitou wingsuiterov)
Štíty v doline Litldalen sa prudko zdvíhajú z úrovne mora až do výšky vyše 1600 metrov - vskutku dychberúce rozmery
Po krátkej jazde cez Litldalen sa podvečer vraciame naspäť k Sunndalsfjordu, lúčime sa so zubatou Korunou kráľovnej i sploštenou Korunou krála (v pozadí v strede) a frčíme naspäť do 80 km vzdialeného Molde.


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

12. apríl: Výhľadový Blaskjerdingen

11:52. Míting IS-SCM research group sa mierne pretiahol. V zrýchlenom móde vybieham zo školy na parkovisko, kde ma už netrpezlivo čaká vyhriata Vektrička. V duchu kalkulujem, že trajekt 12:15 zo Solsnes nestíhame, ani keby som porušil všetky možné dopravné predpisy. Niektorí

Východná strana masív Blaskjerdingen - oblasť Haram

Masív Blaskjerdingen

domáci položartom-polovážne hovoria, že keď sa človek ponáhľa na trajekt, predpisy jednoducho neexistujú. Hlavne tá povinná osemdesiatka mimo obce, ktorá na niektorých úsekoch naozaj nemá opodstatnenie. Mne sa však z viacerých dôvodov porušovať pravidlá cestnej premávky nechce, hoci šanca, že by ma pri tom čapli nórski policajti, je veľmi malá. Dodržiavanie rýchlosti totiž väčšinou kontrolujú zabudované automatické radary, mobilných policajných hliadok je tu minimum (zatiaľ som videl len jednu). Ak by ma však náhodou chytili, bol by prúser jak sviňa a finančne by ma to zruinovalo. Nezostalo by mi ani na cestu naspäť na Slovensko, len ísť niekam pod most a živiť sa plodmi severských lesov, morí a kontajnerov. Ale zase na druhej strane, houmlesákom sa v Nórsku možno až tak zle nežije, strava z kontajnerov je tu fakt kvalitná a pestrá... Zastavujem na Fabrikkvegen, kde do káry nakládam Michala spolu s jeho snežnicovo-snowboardovým vercajkom. Ja som si v rámci časovej optimalizácie všetko zbalil a nahádzal do auta už ráno. Pozerám na hodinky - 12:05. Z intráku trvá jazda do Solsnes v zrýchlenom móde minimálne 20 minút, takže už je jasné, že trajekt 12:15 nestíhame. No nič, to nám teda redukuje možnosti pre dnešnú skituristiku na oblasť Vestnes, kam nám odchádza trajekt priamo z Molde za 10 minút. Času dosť, takže môžem vypnúť zrýchlený mód a začať v kľude rozmýšľať nad tým, ktoré konkrétne zákutie tamojších hôr preskúmame dnes poobede...

 

(Michalov reportík z tripu nájdete na jeho webstránkach navandr.eu)

 

Mapa so zákresom lyžiarskej túry Reset (cca 300 m.n.m.) - Mannegrava - Skjerdingen (resp. J vrchol Blaskjerdingen, 1061 m) - Blaskjerdingen (S vrchol, 1069 m) - Mannegrava - Reset
Nástupište na trajekt z Molde do Vestnes (v pozadí masív Blaskjerdingen)
Po miernom navigačnom zahaprovaní začíname túru z parkoviska v priesmyku Reset (lepšie je pokračovať autom pár kilometrov ďalej na západ a začať túru z Krogseatra)
Niektoré úseky výšlapu popod Litleskjerdingen už nesú známky jarného skialpu (fotil Michal Kubíček)
Lesík je však stále vysnežený relatívne dobre (v pozadí sa črtá J vrchol Blaskjerdingen, fotil M. Kubíček)
Michalovi je vraj teplo, a tak si pod sedlom Skjerdingsreset dáva pársekundový snehový kúpeľ (Michala ešte evidentne nikdy neboleli kríže, inak by podobné srandičky asi radšej neskúšal...)
Po osviežení pokračujeme východnou muldičkou smerom na južné rameno Blaskjerdingenu
Na južnom ramene to začína ísť trochu do kopca (v pozadí sa ukazujú kopčeky a fjordíky okolo mesta Alesund)
Rameno je miestami vyfúkané, takže s novými lyžami radšej opatrne aj pri výšlape (fotil M. Kubíček)
Vrcholovú mohylku dosahujeme po necelých dvoch hodinách pohodového výšlapu (pozn. autora: táto mohyla je situovaná na južnom vrchole, ktorý je niekedy označovaný ako Skjerdingen; jeho severný brácho je o pár metrov vyšší a ten je označovaný ako Blaskjerdingen)
Z vrcholu sa nám naskytujú nádherné výhľady na všetky svetové strany - začíname výhľadom na JZ a Z od hôr Sunnmore, cez Storfjorden, Ellingsoyfjorden a Grytafjorden až po kopčeky okolo mesta Alesund (možnosť zväčšiť panorámu, fotil M. Kubíček)
Potom meníme pozíciu o pár stupňov v smere hodinových ručičiek a kocháme sa výhľadmi smerom na Atlantik (fotil M. Kubíček)
Výhľad smerom na Z a SZ na Vatne-, Vestre- a Midfjorden, za ktorým sa v diaľke črtá horizont Atlantického oceánu
Opäť zmena pozície a tentokrát výhľad na SV a V smerom na Moldefjorden (fotil M. Kubíček)
Výhľad (zľava) na severný vrchol Blaskjerdingen, Moldefjorden, Tomrefjorden a južný vrchol Blaskjerdingen s polonahým Michalom (možnosť zväčšiť panorámu)
Po výhľadových orgiách je čas na sváču a nejaký ten chutný banánik z kvalitného lacného zdroja
Ja sa zatiaľ prebehnem po spektakulárnom hrebeni aj na severný vrchol Blaskjerdingen
V zrýchlenom móde na hrebeni medzi severným a južným vrcholom Blaskjerdingen (fotil M. Kubíček)
Snehový hrebienok pod vrcholovým výšvihom  (fotil M. Kubíček)
Lezenie na hrebeni nie je náročné, človek len musí dávať pozor, aby s niečím nezhučal do doliny (resp. do fjordu) - fotil M. Kubíček
Za skalným výšvihom ma čaká už len krátky exponovaný hrebeň na samotný vrchol označený maličkým mužíkom (fotil M. Kubíček)
Rozmery severného vrcholu sú mohutnejšie, než sa zdalo na prvý pohľad (šípka naznačuje tých pár pixelov, ktoré zobrazujú moju maličkosť) - fotil M. Kubíček
Vrchol! (fotil M. Kubíček)
Aby tých výhľadových panorám nebolo málo, pridávam ešte jednu aj zo severného vrcholu Blaskjerdingen (pohľad smerom na J, JZ, Z a SZ, možnosť zväčšiť panorámu)
Ešte zoom na loďku Hurtigruten v Midfjorde...
... a potom pešojazda naspäť na južný vrchol (fotil M. Kubíček)
Michala na južnom vrchole mrzí, že nemohol ísť na severný vrchol spolu so mnou, no vzhľadom na snowboardové topánky bez mačiek to bolo od neho triezve rozhodnutie


 

 

Po 15 minútach som naspäť na južnom vrchole, kde si s Michalom dávame spoločnú vrcholovku, na ktorú sme predtým očarení krásnymi výhľadmi akosi pozabudli
Ešte pohľad na fjordy a fjordíky okolo Storfjorden a lákavé žliabky SV steny Tindfjellet...
... a potom sa púšťam nad JV svahy, kde hľadám najvhodnejšie miesto na zoskok preveja (fotil M. Kubíček)
Zamrznutá firnová kôra a difúzne svetlo nie sú na zjazd zrovna ideálne, no napriek tomu sa mi darí zoskočiť prevejčok bez problémov a na jeden šup zlyžovať až dole do muldičiek nad Svarthammaren (fotil M. Kubíček)
Spod JV steny traverzujem naspäť na južné rebro, kde sa stretávam so snowboarďákom Michalom, s ktorým spoločne pokračujeme nadol do dolinky pod Mannegrava
Temné podvečerné mráčiky a zlatý odlesk slnečných lúčov na hladine Grytafjorden vytvárajú magickú atmosféru
Spanilá jazda po jarnom sniežiku končí až dole pri ceste v priesmyku Reset
Večer nás ešte čaká 35-minútová jazda trajektom z Vestnes do Molde naprieč Moldefjordom...
... a na záver vydareného dňa pohľad na Blaskjerdingen z balkóna nášho intráku na Fabrikkvegen.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

10. apríl: Čiastočná Mjolvarenna

Mjolvarenna. Nádherná tisícmetrová lajna spadajúca z  hrebeňa Mjolvafjelletu do dedinky Mjelva. Určite najdlhší a snáď aj najkrajší žľab, aký som kedy videl. Odvtedy, ako som túto dlhánsku krásavicu navštívil prvýkrát pred dvoma týždňami, som na ňu neprestal myslieť. Úplne mi pomútila hlavu. Jediná chybička jej krásy je minimum snehu, ktorý toho roku pokrýva jej zvodné krivky. Ani dnes tomu nie je inak, hoci od mojej poslednej návštevy pripadlo nejakých 30 čísel snehu. To však zďaleka nestačí na zlyžovanie prahu v strede žľabu. Viem to, neteší ma to, ale nič sa nedá robiť - Prírode človek nerozkáže (našťastie). Dnes teda šlapem nahor v heavymetalovom štýle s vercajkom na zlaňák a 50-metrovým lanom. Kratšie bohužial nemám, no utešujem sa tým, že si vďaka tomu aspoň trochu zatrénujem. Samotná myšlienka na zlaňák ma však veľmi neteší.

Lajna Mjolvarenny pri pohľade od rieky Rauma (fotené 10.4.2013)

Mjolvarenna
pri pohľade od Raumy

Už roky totiž uprednostňujem línie, ktoré sa dajú zlyžovať kontinuálne bez nutnosti zlanovania alebo zliezania. Pokiaľ dnes budem počas zjazdu zlanovať alebo zliezať čo i len meter a ostatných 999 metrov zlyžujem, pôjde z môjho pohľadu "len" o čiastočný zjazd. Niežeby som bol radikálnym zástancom výlučne kontinuálnych zjazdov a ostatné by som nejakým spôsobom odsudzoval, to nie. Každý nech si lyžuje to, čo ho napĺňa a robí spokojným. Keď niekoho fascinujú línie typu severnej steny Aiguille du Plan, kde je pomaly viac zlanovania ako lyžovania, budiž. Mňa na extrémnom horskom lyžovaní láka niečo iné. Fascinujú ma strmé štíty v divokom horskom prostredí s peknými líniami, ktoré sa dajú zlyžovať kontinuálne. O samotnú náročnosť zjazdu mi nejde, na prvom mieste je estetická krása lyžovanej línie. Aj keď zo skúseností môžem povedať, že najkrajšie línie z  najkrajších štítov sú väčšinou náročné, či už technicky alebo psychicky. Dnes ma však nečaká žiadna superbrutalita, hoci nórsky skialpový sprievodca udáva maximálne číselko ako pre expozíciu tak i pre technickú náročnosť tohto zjazdu, ktorý bol prvýkrát zlyžovaný až v  roku 2002 (aj tento údaj ukazuje, že extrémne lyžovanie v Nórsku nemá v porovnaní s Alpami či Tatrami dlhú tradíciu). Samozrejme, vtedy išlo o kontinuálny zjazd, ktorý sa uskutočnil za úplne iných snehových podmienok, než aké tu vládnu teraz. O to viac ma mrzí, že mám túto zimu smolu a nemôžem si tento monumentálny žliabok zlyžovať celý, ako tomu bolo v prípade prvozjadcov. Keby som sa na to pozrel z hľadiska štýlu športového výkonu, nešlo by o čistý zjazd. Dnes však nemám na výber, pretože podmienky sa túto sezónu už zrejme nezlepšia. Skrátka, buď si dnes Mjolvarennu zlyžujem aspoň čiastočne alebo už možno nikdy nebudem mať tú česť opáčiť hranami lyží jej ladné žľabové krivky. Keď som už zabrdol do problematiky štýlu lyžovania skiextrémov, samotný štýl síce považujem dôležitý, ale nie dôležitejší než dobrodružstvo, ktoré je s tým spojené. Baví ma posúvať svoje hranice a robiť to štýlom, ktorý pokladám za správny, či už ide o  lezenie alebo skiextrémy. Avšak nechcel by som, aby sa to dialo na  úkor vnímania radosti z dobrodružstva. Dobrodružstvo má pre mňa vyššiu hodnotu než samotný športový výkon a štýl jeho prevedenia. Zážitky z hôr a pozitívne pocity prameniace zo spojenia s Prírodou sú na prvom mieste a športové výkony na hranici mojich fyzických alebo psychických možností sú len nástroje, ktoré dokážu tieto pocity znásobovať. Pokiaľ by tomu bolo naopak, veľmi rýchlo by som sa mohol stať otrokom číselok a očakávaní, zajatcom pravidiel svojej vlastnej hry. Veľmi rýchlo by ma mohla posadnúť nenásytná túžba po  úspechu, ktorá môže ľahko zničiť všetku tú ťažko popísateľnú radosť a posvätné mystérium, ktoré zažívam v horách a v Prírode. Dúfam, že niečo také sa mi nikdy nestane. Dúfam, že krása hôr a Prírody bude pre mňa vždy tou prvotnou motiváciou, pre ktorú sa do tohto prostredia neustále vraciam a pre ktorú sa dobrovoľne vzdávam iných hodnôt v živote. Podobne ako dnes, kedy z hľadiska štýlu zjazdu nepôjde o žiadny svetoborný výkon, no napriek tomu som si istý, že zážitok to bude nezabudnuteľný. Takže hor sa do náručia Mjolvarenny za novým dobrodružstvom!

Mapa so zákresom skialpinistickej túry Mjelva (cca 50 m.n.m.) - Mjolvarenna (resp. Mjelvarenna, cca 1100 m) - Mjovalfjellet (1216 m) - Mjolvarenna - Mjelva
Mjolvarenna mi nedala spať, a tak o necelé dva týždne znova začínam šlapať hore zo starého známeho parkoviska neďaleko kempu v Mjelve
Zábava začína už dole, kde zmrznuté gule z vypadnutých lavíniek z nového snehu vytvorili nechutnú pohyblivú snehovú suť
Príroda sa občas dokáže zo snehom pohrať a vytvoriť aj takéto zaujímavé obrazy
Pod spodným ľadopádikom mi je jasné, že podmienky sú tu kvôli čerstvo popadaným lavínam a rigolom horšie než naposledy
Mixový prah v strede žľabu aj tento raz obliezam zľava strmou stromčekovou rampou
Aj horná polovica žľabu vyzerá na prvý pohľad až príliš hrboľato, takže lano beriem hore so sebou pre prípad, že by som sa nakoniec rozhodol pre plán B a lyžoval do Isfjordu cez Vikabotn
Výhľady v gýčovom nórskom počku sú aj dnes nádherné
Dedinka Oygard na brehoch modro-zelenej Raumy
VZasnežená vežička vo východnej stene Nesaksly s Romsdalsfjordom v pozadí
Pohľad nadol do dlhánskej Mjolvarenny z hrebeňa Romsdalseggen, na ktorom žľab končí (resp. začína)
SZ pláne Mjolvafjelletu sú pokryté čerstvým prašaníkom a Mjolvarenna potrebuje ešte minimálne dve hodiny, kým rigole v spodnej časti trochu odmäknú, takže sa rozhodujem, že si zatiaľ vyšlapem až hore na Mjolvafjellet
Spod kotla Vikabotn sa mi na chvíľu ukazuje aj Isfjorden
Starý známy vrchol Mjolvafjellet potretíkrát
Z Mjolvafjelletu lyžujem plytkými pláňami hrebeňa Romsdalseggen smerom nad Mjolvarennu
Do Mjolvarenny nastupujem z hrebeňa zľava strmou snehovou platňou
Ešte portrétovka pre zjazdom...
... a potom jazda nadol v prašane, ktorý nižšie postupne prechádza do firnu
Pohľad na nevýrazné oblúčiky v hornej tretine žľabu
Nad horným zúžením žľabu, v ktorom sa sklon pohybuje medzi 45-50°
Screenshot z helmetkamerky počas lyžovania horného zúženia
Mixový prah v strednej časti žľabu musím, bohužiaľ, zlaniť z trávnato-stromčekovej rampy vpravo
Na jednom zo zhlukov stromčekov nechávam slučku z lana a frčím dole
10-metrová zlanovacia vsuvka sa nakoniec ukazuje ako celkom pekné spestrenie trošíčka monotónneho zjazdu dlhánskou Mjolvarennou
Pohľad na líniu zlanovania a previštek mixového prahu, pod ktorým si následne dávam krátku pauzu
Počas prestávky sa z bezpečného úkrytu pod previsom môžem bezstarostne kochať okolitými výhľadmi
Potom pokračujem na lyžiach ďalej nadol cez stredný ľadopádik, ktorý už stihol odmäknúť, takže púšťa bez problémov
Najväčšou lyžiarskou výzvou sú hrudy a rigole v spodnej štvrtine žľabu, ktoré sú už našťastie trochu odmäknuté
Spodný ľadopád je technicky náročnejší, no napriek tomu sa mi ho darí zlyžovať relatívne ľahkým skokom doprava
V závere žľabu ma čaká akčný slalom pomedzi šutre popadané do fajného jarného firníku
Posledné metre v pohyblivej snehovej suti ma s ťažkým báglom na chrbte úplne dorážajú
Napriek únave som dole pri aute veľmi spokojný s ďalším dobrodružstvom prežitým v prekrásnom kraji Romsdalu
Ešte zopár detailov čerstvo zlyžovanej lajny, v ktorej badať moje oblúčiky (možnosť zväčšiť obrázok na rozlíšenie 1200x1600: pravé tlačítko myši + zobraziť obrázok)
Detail horného zúženia (možnosť zväčšiť obrázok)
Detail zlanovaného mixového prahu v strednej časti žľabu (možnosť zväčšiť obrázok)
Detail spodného ľadopádiku (možnosť zväčšiť obrázok)
Mjolvarenna, vďaka za skvelý zážitok, ktorým som mal možnosť obohatiť svoj ešte stále mladý život!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

5. apríl: Prekvapujúci Sprovstinden

Masív Sprovstinden z východnej strany, oblasť Tresfjorden - Orskog

Masív Sprovstinden z V strany

Fúha, nejaké je to tu strmé. Až prekvapujúco. Zdiaľky som žľab spadajúci SV stenou Sprovstinden odhadoval na cca 45°-50°, no prvých 20 metrov sa blíži skôr k 60°. A to mám šťastie, že preveje sú tu tento rok vďaka minimu snehu relatívne nízke, inak by to bolo zrejme ešte strmšie až previslé a šanca úspešne zoskočiť do žľabu výrazne menšia. Hmm, tak predsa len som našiel nejaké pozitívum snehovej mizérie, ktorá túto zimu vládne v tunajších horách. Možno keby boli štandardné snehové podmienky, preveje nad niektorými stenami by dosahovali výšku 5-10 metrov a množstvo pekných línií by kvôli tomu nebolo možné zlyžovať. Pýtal som sa na  tento problém aj domácich borcov, ktorí sa venujú podobným zimným radovánkam ako ja a tí mi potvrdili, že obrovské preveje sú niekedy skutočne problém. V takom prípade nezostáva nič iné, len zobrať do ruky lopatu a prevejom sa prekopať. Aké jednoduché, že ma to nenapadlo aj samého! Samozrejme, kopať sa musí zospodu, zhora by bolo veľmi náročné trafiť správne miesto a uhol, aby sa človek neprekopal do vzduchu, resp. do zeme. Dnes však takéto problémy nemusím riešiť - prevejčok má v najnižšom mieste len meter, takže pohoda. Jediným technickým problémom je sklon začiatočnej pasáže, niečo také strmé som už veru dlho nelyžoval. Snáď naposledy pred tromi rokmi vo východnej stene neďalekej Sunnmorslauparlaegdy, ktorú doposiaľ považujem za svoj najnáročnejší skiextrém. Aj tam sa niektoré pasáže približovali k 60° avšak s tým rozdielom, že tam som to musel ulyžovať pri expozícii E4. Tu je expozícia výrazne nižšia, takže podľa všetkých výpočtov by v prípade pádu nemal hroziť prúser. V žiadnom prípade to však nemám chuť testovať na vlastnej koži. Navyše, bola by škoda prekotrmelcovať taký kvalitný prašaník bez zapustenia jediného oblúka. Prvé metre teda radšej  opatrne, v žľabe odvážnejšie a frírajdík vo vyšších rýchlostiach príde na rad až v spodných muldách...

Mapa so zákresom skialpinistickej túry Orskogfjell (parkovisko pri E39, cca 300 m.n.m.) - Sandtinden (1065 m) - Sprovstinden (1194 m) - Sprovsbotn (pleso Ovste Sprovsvatnet, 570 m) - Sprovstinden - Sandtinden - Orskogfjell
Výlet na Sprovstinden začína polhodinovou plavbou trajektom z Molde do Vestnes
Sprovstinden pri pohľade z Moldefjorden (v tieni vidieť centrálny žľab SV steny)
Z Vestnes frčím popri Tresfjorde po E39tke smerom na Alesund a po asi 10 kilometroch jazdy sa mi opäť zjavuje mohutný masív Sprovstindu
Z cesty si fotím detail SV steny, ktorá sa zdá byť v celkom dobrých podmienkach
Auto parkujem na druhej strane masívu v malom lyžiarskom stredisku Orskogfjell
Výšlap začína nezáživnými zjazdovkami, ktoré sú z jednej strany lemované archaickou pomou a z druhej strany ešte archaickejšou kotvou
Nad zjazdovkami pokračujem po starej stope smerom na Sandtinden
Vyfúkaný JZ chrbát Sandtindu je plný malých zákernych žralokov
Po hodinke aj nejakých pár minútach dosahujem vrchol Sandtindu, za ktorým sa mi ukazuje vrchol Sprovstindu
Zo Sandtindu razím trblietavým sniežikom osamelú stopu na vrchol Sprovstindu vychutnávajúc si krásne výhľady navôkol
Na severe vidieť loďky v Julsundet
Na západe sa v diaľke črtajú divoké kopce severnej časti oblasti Sunnmore popretkávanej spleťou fjordíkov, z ktorých najväčším je Storfjorden
Z východu mi zakrýva výhľad snehové rebro s húfom žralokov
Po nejakých dvoch hodinkách dosahujem vrchol Sprovstindu, takže nasleduje povinná sebavrcholovka s už tradičnou kompozíciou (tr. M + vrcholový mužík + lyže + hory + fjord)
Aj Sprovstinden patrí k výhľadovým kopcom, takže po povinnej sebavrcholovke nasleduje aj povinná panoráma (pohľad na JZ, Z a SZ, možnosť zväčšiť panorámu: pravé tlačítko myši + Zobraziť obrázok)
Výhľad smerom na SV a V (na Moldefjorden a Tresfjorden) sponad centrálneho žľabu, ktorým sa chystám lyžovať (štartovať budem z prevejčeka v ľavej časti nad strmou osvietou snehovou pláňičkou)
Pohľad nadol do SV žľabu, ktorým idem lyžovať (dole vidieť pleso Ovste Sprovsvatnet)
Prvé preskoky sa udiali vo veľmi strmom teréne
Nižšie v tieni na mňa čaká panenský prašan najvyššej kvality (kvalitou jednoznačne top prašan tejto sezóny)
Screenshot z helmet kamery počas prašanových orgií v žľabe (takú mega-super-bombastickú lyžbu som naozaj nečakal ani v najkrajšom sne)
Zastavujem sa až dole v kotlíku pod SV stenou, kde si dávam pár minút pauzu
Počas prestávky zvečňujem do elektronickej podoby svoju vlnovku na snehovej pláni pod žľabom
Potom prašanové orgie pokračujú nedotknutými muldami až na hladinu plesa Ovste Sprovstinden
Ešte detail vlnovky v spodnej muldičke...
... a potom výšlap smerom do sedla medzi Hogfjellet a Sprovstinden
Počas výšlapu si naplno užívam horskú samotu, v ktorej mi robí spoločnosť len zubaté slniečko, trblietavý sniežik a majestátna severská Príroda
Zo sedla medzi Sprovstinden (vľavo) a Hogfjellet (vpravo) fotím panorámu kotliny Sprovsbotn (v pozadí južné žľaby masívu Remmemstinden)
Zoom smerom na Moldefjorden, na ktorého druhej strane sa črtá mesto Molde
Zo sedla pokračujem JV ramenom nahor na vrchol Sprovstindu
Z vrcholu ešte stále pekne vidieť stopu mojich oblúčiko-preskokov v hornej časti SV žľabu (okrem nich vidieť okolo vrcholového mužíka nové stopy od lyží - takže predsa len tu dnes nie som úplne sám...)
Dotyční skituristi boli zrejme trochu prekvapení, keď sa sponad prevejov pozerali na líniu môjho zjazdu k Ovste Sprovsvatnet
Na vrchole sa dlho nezdržujem, pretože zo západu prichádza nejaká oblačnosť, ktorá so sebou priniesla aj tento pekný mráčik nad Remmemstindom (v pozadí prieliv Julsundet)
Lúčim sa so SV žľabom Sprovstindu a v duchu mu ďakujem za prekvapujúco skvelý prašaník, ktorý mi dnes doprial
Potom mierim naspäť na západ smerom na Sandtinden (na fotke v popredí), na ktorom vidieť skupinku lyžiarov (možnosť zväčšenia panorámy)
Západný svah Sprovstindu už predomnou stihlo dočiarkať šesť ľudí (siedma vlnovka je moja - tá lieviková najviac vpravo)
Zo sedla medzi pod Sprovstindom ma čaká kratučký výšlap naspäť na Sandtinden, odkiaľ sa mi znova v plnej kráse ukazuje južná strana masívu Trolltinden - Ystetinden - Remmemstinden, popod ktorú sa tiahne hlavný ťah E39 na Alesund
Zo Sandtindu lyžujem nadol nedotknutou JV muldou, ktorá pre zmenu ponúka fajný jarný skoro-firn
Potom už len zjazdovky Orskogfjell a konečná na parkovisku pri aute
Z trajektu do Molde sa pre dnešok lúčim so skupinou kopcov okolo Tresfjordu
Ostrovčeky v Moldefjorden a skupina kopcov Lauparen - Sprovstinden - Ystetinden
Poobede okolo tretej som naspäť v Molde
Večer z balkóna internátu spokojný sledujem prichádzajúcu oblačnosť nad Sprovstindom - ďalším pekným masívom na horizonte Moldefjordu, ktorého zákutia som mal možnosť spoznať.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Výber aprílových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2013

 

<<<  články MÁJ    |    články MAREC  >>>