Nórsko - Marec

03 | 2010

30. marec: Jamnabotn - Mjolvafjellet, Blanebba a Storhesten
Po vyše mesiaci opäť v Jamnabotn. S tým rozdielom, že tento raz nie som bičovaný vetrom a aj so snehom to vyzerá o čosi optimistickejšie než naposledy. V kľude si tak môžem ťapkať hore dolinou

Dolinka Jamnabotn

Dolinka Jamnabotn

a tešiť sa na pekný deň. Pohodové tempo však netrvá dlho - zo západu sa rýchlo plíži difúzna oblačnosť. To si fakt nezaslúžim jeden bezoblačný marcový deň? Alebo aby som bol presnejší - štvrtý bezoblačný marcový deň? So spomienkami na nechutný "whiteout" na Sore Klauva pridávam do kroku, aby som stihol za svetla zlyžovať aspoň pekné SV rebro Mjolvafjelletu. Dnes som však pre zmenu rýchlejší ja a ešte za slnka si stíham vychutnať túto netradičnú lajnu spadajúcu dole do Jamnabotn. Naozaj epická jazda - ako by povedal jeden môj známy. O desať minút neskôr sa obloha definitívne dekuje

Mjolvafjellet s vyznačenou línou zjazdu SV rebra

Mjolvafjellet s vyznačenou
línou zjazdu SV rebra

jemnou oblačnosťou... Druhý zjazdík nasleduje o hodinu neskôr z JV vrcholu Blanebby priamo nadol do Jamnabotn. V tomto prípade sa už určite nedá hovoriť o nejakom epickom zážitku. Skôr naopak. Hore kôra, v strede totálna difúzka a dole poprášená stará hrochoť, na ktorej si idem zuby vydrkotať. Ale utešujem sa tým, že aspoň tá prvá jazda stála za to... Do tretice si v rýchlosti dávam Storhesten - malý pahorok na druhej strane Jamnabotn. Na rozdiel od Blanebby tu nie sú popadané žiadne staré lavíny, takže lyžovačka napriek mizernej viditeľnosti vcelku ujde. V závere dňa si ešte fotím detaily vybielených Venjetindov. Zdá sa, že dozrel čas na rande s ich peknou SZ stenou. Kam to teda bude nabudúce? Odpoveď je jasná...

Mjolvafjellet pri pohľade z Isfjordu (SV rebro spadá z vrcholu vľavo nadol)
SV rebro Mjolvafjelletu z profilu, v pozadí Venjetindy a Blanebba
Vrcholové plató Mjolvafjelletu
Šluchta do Romsdalskej doliny
Pripravený na štart zjazdu SV rebra
Nad najstrmšou časťou rebra (cca 45°)
Rebro milo prekvapilo výborným sniežikom
Na SZ vrchole Blanebby. Kam to bude nabudúce? Odpoveď je jasná...

 

 

Pohľad zdola na zlyžované SV rebro Blanebby (prevýšenie zo SZ vrcholu 600 m, sklon 35-45°, horná časť 50-55° na 30 m)
Venjetindy a SV rebro Blanebby počas výšlapu na Storhesten
Vrcholové foto zo Storhestenu
Dedina Isfjorden z prahu dolinky Jamnabotn

Panoráma z JV vrcholu Blanebby (zľava Venjetindy, Romsdalshornet, mohutná stena Trollveggen a SZ vrchol Blanebby)

 

 

 

 

   

 

 

 


 

27. marec: Skala - poobedňajšia rýchlovka
Vonku zamračené, popŕcha. Spím teda ďalej a ako správny študent, vstávam až niekedy okolo desiatej. Vonku stále hmlisto, takže dnešná sobota sa bude zrejme niesť v duchu štúdia. V tom zapípa mobil: "Poobede štyri hodiny pekné počasie. Rýchlovka na Skalu. Chceš sa pridať?" píše sa v SMSke. S odpoveďou dlho neváham a o pol hodinu už frčím busom krížom cez Molde na letisko, kde presadám do auta ku Robertovi a Berry... Na vrchol Skaly (1128 m.n.m.) doťapkáme okolo

Južné úbočia skaly s vyznačeným zjazdom cez JV kotol (fotené 21.03.2010 počas výstupu na Tarloysu)

Južné úbočia masívu Skaly

druhej poobede. Predpoveď počasia vyšla výnimočne presne - od obeda polooblačno, vďaka čomu firn akurátne odmäkol. Keby pieklo od rána, asi by to tu bola riadna hniloba. Berry s Robertom lyžujú nadol klasicky južným rebrom, ja dávam prednosť variante cez JV kotol. Samotný kotol má prevýšenie len nejakých 200 metrov, ale je strmší, než sa na prvý pohľad zdá, takže si tam človek vcelku aj zalyžuje. Dole nás čaká ešte zábavka pri preskakovaní potôčika, ktorý sa od obeda zmenil na seriózny horský potok a potom dva kiláky zvážnice až dole ku autu. Na intrák sa vraciam pred piatou poobede - mozog okysličený, pravidelná skialpová dávka aplikovaná, a tak sa môžem s kľudným svedomím vrhnúť na študijné povinnosti...

Pohľad na Skalu z trajektu medzi Solsnes a Afarnes (fotené 05.04.2010)
Nástupová zvážnica
Troll Miro pri výšlape južným rebrom (dole vidieť Langfjorden)
Robert na vrcholovom plató
Troll Miro na vrchole Skaly
Telemarkisti Berry a Robert v akcii
V hornej časti JV kotla
Kotol je vcelku strmý (45-52° na cca 150m)
Stredná časť kotla
JV kotol Skaly s vyznačenou líniou zjazdu
Robert pri telemarkovaní z južného rebra
Prechod cez potok
Zvážnica dole ku Langfjordu
Na lyžiach z vrcholu až ku autu do výšky cca 60 m.n.m.

 

 

 

 


 

24. marec: Trolltindan, Stordalstinden a jaskyne Trollkyrkja
Streda - jediný deň v týždni, kedy nemám školu. Napriek predpovedi počasia, ktorá na dnes ešte o polnoci hlásila zamračené s dažďom, ma ráno pred deviatou zobúdza slnko a plechová obloha. Typické - človek sa tu na predpovede nemôže spoľahnúť ani deň vopred, menia ich z hodiny na hodinu. Zaprisahávam sa, že už nikdy nebudem nadávať na náš SHMÚ! Treba však uznať, že pre veľkú prímorskú krajinu ako Nórsko sa počasie predpovedá naozaj ťažko... Kam to teda bude dnes?

Južné úbočia kopcov Sandnestindanu - oblasť Fraena (fotené 06.02.2010 z vrcholu Urdfjelletu)

 

 

Skupina kopcov nazývaná

Sandnestindan, oblasť Fraena

Vo vyšších polohách stále lavinózne, takže opäť niečo nižšie - Sandnestindan. Rýchlo balím bágle a bežím na stanicu. Nasleduje polhodinová jazda busom, za ktorú cálujem 75 nórskych korún. Aspoňže šofér bol natoľko milý, že mi zastavil rovno pri parkovisku pod Trolldalen, čím mi ušetril 2 km asfaltu. Stačí len prejsť cez cestu, prehodiť sa na skialp a hurá do kopcov... Prvým pánom na holenie je Trolltindan (887 m.n.m.) - pekná skalnatá pyramídka, ktorá dominuje v masíve Sandnestindanu. V noci pripadlo 10 čísel nového snehu, takže to dnes trochu lepí. No lyžovačka je i tak vcelku dobrá, preto si dávam ešte aj vedľajší Stordalstinden, ktorému príroda pred pár miliónmi rokov nadelila o 4 výškové metre viacej. Potom prichádza na rad sekundárny cieľ - jaskyne Trollkyrkja.

Trolltindan a Stordalstinden (fotené 22.03.2010 z vrcholu Talstadhestenu)Trolltindan a Stordalstinden,

pohľad z Talstadhestenu

S potešením zisťujem, že vchod do vyšného grotta nie je zasypaný snehom, takže mi nič nebráni v tom, aby som to tam šiel preskúmať. Do útrob Trolltindanu zliezam s veľkým očakávaním, avšak dnu sa nachádza len jedna menšia miestnosť s dierou v strope.  Toto má byť tá slávna Trollkyrkja? Sklamaný vychádzam naspäť na zemský povrch a po chvíli lokalizujem vchod do nižného grotta. To bude hádam zaujímavejšie. Zapínam čelovku a vydávam sa v ústrety temnej chodby. Po desiatich minútach blúdenia v klzkej jaskyni mám sto chutí to otočiť, no zrazu sa predo mnou objavuje svetlo. Zvedavý podídem bližšie a s úžasom vkročím do miestnosti s azúrovo modrým jazierkom, do ktorého zhora dopadá asi 15-metrový vodopád. Pár minút len tak stojím a kochám sa touto nádherou pripomínajúcou Forbidden Pool z Tolkienovho fantasy sveta. Z krátkeho očarenia ma však rýchlo vytrháva pohľad na hodinky. Lúčim sa teda s magickou komnatou Trollov a vraciam sa na denné svetlo, odkiaľ na lyžiach pokračujem dole Trolldalom, naspäť do sveta všednosti...

Na parkovisku pod Trolldalskou dolinou
Dole stretávam Sveina, ktorý mieri na Stordalstinden
Troll Miro pri výšlape Trolldalom
Svein na nevýraznej kope v hrebeni medzi Trolltindanom a Stordalstindom (v pozadí vľavo Allia, vpravo Talstadhesten)
Ja mierim ďalej po hrebeni na Trolltindan, Svein opačným smerom na Stordalstinden
Vrcholovka z Trolltindanu
Začiatok zjazdu z vrcholu po JZ hrebeni je exponovaný a určuje obtiažnosť zjazdu (červený ľahký)
Samotný J svah už problém nepredstavuje (ku Trollkyrkja prevýšenie cca 400 m)

 

Nad Trollkyrkjou opäť stretávam Sveina, ktorý sa ponáhľa naspäť do Molde
Troll Miro Stordalstinde (vzadu vidieť Trolltindan a v pozadí Talstadhesten)
Oblúčiky na južnej pláni Stordalstindu
Vchod (resp. východ) do vyšného grotta Trollkyrkje
V nižnom grotte - Demänovská ľadová jaskyňa to síce nie je, ale ani Nóri nemôžu mať všetko
Forbidden Pool v nižnom grotte Trollkyrkje
Troll Miro v jaskyniach Trollkyrkje
Z útrob Trollkyrkje naspäť na denné svetlo
Ešte spätný pohľad na južné svahy Trolltindanu
A počas treku na zastávku ešte krátky pohľad na JV a V stenu Talstadhestenu

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

22. marec: Talstadhesten s príchuťou extrému
7:20 ráno. So zalepenými očami dobieham na prvý autobus smerom na Elnesvagen. Počasie už druhý deň plechové a ako som mal možnosť zistiť včera na Tarloyse, v nižších polohách sa vytvoril firn. Ponúka sa mi teda šanca skúsiť zlyžovať peknú 700 metrov vysokú východnú stenu Talstadhestenu (913 m.n.m.), ktorá mi udrela do očí počas februárovej túry na Kvannfjellet. Nie

Masív Talstadhestenu v oblasti Fraena (fotené 14.02.2010 počas výstupu na Kvannfjellet)

 

 

Masív Talstadhestenu

v oblasti Fraena

som si však istý, či tam bude po minulotýždňových dažďoch ešte dosť snehu. Vlastne si nie som istý ani tým, či sa východná stena dá vôbec zlyžovať. V žiadnom sprievodcovi som o nej nenašiel info, domáci borci o jej zjazde tiež nič nevedia - spoľahnúť sa môžem len na svojich pár fotiek, ktoré som pred vyše mesiacom nafotil z protiľahlého Kvannfjelletu... V autobuse ešte stále riešim dilemu, či ísť hore priamo z mestečka Elnesvagen rýchlejšou a pohodlnejšou trasou cez južné rebro alebo či ísť cez Borresdalen a vyšlapať hore východnou stenou. Mohol by som si tak zbližšia pozrieť, v akom stave sa nachádza a či to tade na lyžiach vôbec pustí. No na druhej strane, je dosť teplo a bol by som tam dlho ohrozený splazmi a padajúcimi šutrami. Navyše, ak by som sa začal prebárať cez firnovú vrstvu, mohol by som to rovno otočiť. Skúsim teda radšej ten Elnesvagen...

JV a V stena Talstadhestenu s vyznačenými líniami zjazdov (fotené 14.02.2010 z vrcholu Kvannfjelletu)JV a V stena Talstadhestenu

s vyznačenými líniami zjazdov

Vrchol Talstadhestenu dosahujem pred desiatou ráno. Veľmi dobrý čas, ale aj tak musím pohnúť kostrou, aby som stihol školu, ktorá mi v Molde začína o tretej poobede. Hore sa preto dlho nezdržujem a začínam lyžovať smerom na východ. Ide to vcelku z kopca a vyzerá to dosť neprehľadne, ale utešujem sa tým, že ak to nižšie nepustí, nahodím mačky, vrátim sa späť na vrchol a zlyžujem nadol ľahkým južným svahom. Stena však púšťa, hoci v strmosti veľmi nepoľavuje. V dvoch miestach dokonca atakuje magickú cifru 55°... Dole v menšej eufórii rozmýšľam, že by som možno stihol ešte jednu jazdu - tentokrát z vrcholu južnou stenou cez JV kotol. Naliepam teda pásy a za hodinku som opäť na vrchole. J stena zatiaľ stihla akurátne odmäknúť, takže si môžem vychutnať ďalší dlhý zjazdík až dolu ku chatkám Myrbostadsetry. Čas však vážne pokročil a mňa čaká ešte 7 kilákov bežkovania po rovine ku hlavnej ceste. Po 15 minútach našťastie chytám stopa v podobe snežného skútra, ktorým ma domáci farmár Arnt potiahne až na svoju farmu vo Varhol. Tam presedlávame na traktor a s rachotom frčíme na autobusovú zastávku. Človek tu občas natrafí na skutočne milých ľudí, ktorí radi pomôžu, keď sa dá... V poslednej etape dňa dobieham z intráku do školy, na minútu presne. Všetko dnes klapalo, ako malo - tak sa mi to páči!

Východná stena Talstadhestenu v plnej kráse (fotené od dva dni neskôr z Trolltindanu)
Ráno pri Haukassetra (chatová oblasť nad mestečkom Elnesvagen, v pozadí dlhý západný hrebeň Talstadhestenu)
Severný hrebeň Allie
Výhľady počas výstupu J rebrom Talstadhestenu (dole na pobreží Malmefjordu vidieť mestečko Elnesvagen)
Na vrchole Talstadhestenu (v pozadí vpravo vidieť skalnatý Trolltindan)
Východná stena ide riadne z kopca...
Dole do doliny takmer 800 metrov prevýšenia
Pohľad zdola na prvé miesto, ktoré koketovalo s 55-stupňovým sklonom
Na plošinke približne v polovici východnej steny
Spodná pláň (v pozadí vpravo vidieť Kvannfjellet)
Detail východnej steny Talstadhestenu (pohľad z doliny Borresdalen)
J stena spadajúca do JV kotla (pohľad z dolinky medzi Alliou a Talstadhestenom počas druhého výšlapu)
Žliabok, ktorým začínam lyžovať J stenu spadajúcu do JV kotla (oproti vidieť S kotol Allie)
Skalnatá východná časť J rebra Talstadhesten
Aj v J stene je to zhora dosť neprehľadné
Sebafotenie v strmom teréne nie je žiadna sranda...
Nepríjemný rigol v hlavnom žľabe J steny ústiacom do JV kotla
Spodný prah JV kotla je vymetený lavínami (prechod sa mi podarilo nájsť v pravej časti)
Myrbostadsetra v doline Borresdalen
Vysmiaty Troll Miro pri Myrbostadsetre po zlyžovaní V a JV steny Talstadhestenu (v pozadí)
Ešte ma čaká bežkovanie dolinou Borresdalen (v ľavej časti fotky vidieť v pozadí Kvannfjellet, vpravo Urdfjellet)
Arnt a jeho skúter (sorry za ten remienok na fotke, ale za jazdy sa fotilo dosť blbo)
Arnt sa mi ešte stíha pochváliť svojím úlovkom
Na farme Varhol meníme skúter za traktor, ktorým ma Arnt zviezol až na autobusovú zastávku

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

21. marec: Tarloysa a príjemné prekvapenie

Trasa zjazdu SZ svahom Tarloysy (fotené 26.02.2010 z Molde)

 

 

Západ slnka na SZ svahoch,

Tarloysy, pohľad z Molde

Zdá sa, že monzún si dáva na chvíľu time out. Po dvoch týždňoch sa konečne ukazuje modrá obloha, čo treba okamžite využiť. Stále však hlásia lavínovú trojku a ja mám od istého momentu pred pohyblivou masou snehu výrazný rešpekt, takže kam udrieť? "Tarloysa - bezpečný kopec s najkrajšími výhľadmi," píše Berry a ako dôkaz prikladá zopár minuloročných fotiek... Na vrchole (1086 m.n.m.) musím uznať, že Berry s tými výhľadmi naozaj nekecala. Fakt krása - kam len oko dovidí samé hory a fjordy. Dokonca ani s úbytkom snehu to nie je až také hrozné, ako som si ešte počas včerajšieho daždivého večera predstavoval vo svojich katastrofických víziách. Ale o to viac som dnes príjemne prekvapený. Navyše sa vďaka miernemu ochladeniu trochu stabilizovala lavínová situácia. Žeby sa konečne spravili podmienky aj na niečo vážnejšie?

Za poplatok 50 NOK sa dá vyviezť až na parkovisko v Herjesetra (cca 400 m.n.m.)
Jedna z chatiek pod SZ úbočiami Tarloysy (v pozadí masív Skala - 1128 m.n.m.)
S Robertom počas výšlapu na Tarloysu
Výhľady z vrcholu naozaj stoja za to
Pohľad smerom na Molde z búdy, ktorá sa nachádza pár metrov pod vrcholom Tarloysy
Ostrovček v Rodvenfjorden

 

Prvých cca 200 výškových metrov bolo na tvrdom podklade asi 10 cm nového snehu
Konečne mám aj ja nejakú fotečku z lyžovania
Jedna z chatiek neďaleko parkoviska v Herjesetre
360° panoráma z vrcholu Tarloysy (pohľad od SZ doprava smerom na V, J a ďalej na Z)

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

7. - 20.  marec: V znamení monzúnu a falošných nádejí

Zamračené a teplo. Dážď. Silný dážď. Dážď. Dážď so snehom. Slabé sneženie. Silné Sneženie. Snehové prehánky, lyžovačka v Tusten. 10 minút slnka a opäť sneženie. Sneženie. Sneh prechádza do dažďa. Prudké oteplenie, intenzívny dážď aj na horách, povodne a lavíny. Nový sneh je zmývaný pretrvávajúcim teplým dažďom. Mraky nad fjordom sa dvíhajú a odhaľujú snehovú mizériu všade navôkol, večer opäť dážď.

Cyklista na neposypanom chodníku - u nás by sa ľudia chytali za hlavu, v Molde bežný jav
V Tustene som si 14. marca užil asi poslednú lyžovačku v prašane
16. marec a nová snehová nádielka vyvolali falošné nádeje
Takáto snehová rozprávka však netrvala dlho...
20. marec a smutný pohľad z okna kuchyne - zvyšky snehu sú neustále zmývané silným dažďom
Po dlhom čase sa ukazujú hory na druhej strane fjordu (vpravo na pobreží vidieť mestečko Vestnes)

 

 

 

 


 

6. marec: Difúzka na Sore Klauva a potok z Galtabotn
Desať minút. Potrebovali sme desať minút, aby sme si mohli naplno vychutnať prašan na JV rebre Sore Klauvy. Ale oblačnosť bola rýchlejšia a my sa tu teraz trápime v totálnej difúzke, v ktorej všetko splýva v jedno bielosivé pole a človek nevie, či sa hýbe alebo stojí. Žiadne frajeriny vo veľkej rýchlosti nehrozia. Namiesto toho musíme dávať sakramenský pozor, aby nás neprekvapili preveje na okrajoch rebra, ktoré v tomto biednom svetle vôbec nevidieť. Dno dolinky však dosahujeme

Pekné JV rebro spadajúce zo Sore Klauva (prevýšenie zjazdu z vrcholu do dolinky pod JV rebrom: 550 m, fotené v januári počas výstupu na Kirketaket)

Pekné JV rebro spadajúce

zo Sore Klauva (1356 m.n.m)

bez vážnejších incidentov a po krátkej prestávke pokračujeme traverzom do riedkeho lesíka nad horskou usadlosťou Loftskardsetra. Aspoňže tých pár oblúčikov pomedzi stomčeky stojí za to. Potom so Stalem chvíľu riešim dilemu, či má zmysel dávať si ďalší "top" v takejto otrasnej (ne)viditeľnosti. Avšak predpoveď počasia na ďalšie dni je veľmi zlá, takže chceme dnešok využiť čo najlepšie. Skúsme teda ešte Snorthorrungen. No človek mieni a príroda mení - počasie sa definitívne kazí už dnes. Za jazdy preto prehadzujeme výhybku a prednosť dostáva bližší Galtatind, ktorý dôverne poznám z januárového výletu. Vrchol dosahujeme v slabom snežení meniacom sa na drobný dáždik. Žeby príchod marcového monzúnu typického pre túto oblasť? Dúfam, že nie...

JV chrbát Galtatindu a horná časť koryta potoka prameniaceho v Galtabotn (prevýšenie z vrcholu na koniec potoka pri streľnici Skytterbana cca 1000 m, pohľad zo Steinbergetu počas januárového výstupu na Kirketaket)

JV chrbát Galtatindu a koryto
potoka prameniaceho v Galtabotn

Stale navrhuje, aby sme nadol lyžovali normálkou po JV chrbte a ďalej pokračovali korytom potoka prameniaceho v kotli Galtabotn. Dlho ma prehovárať nemusí, hoci mám trochu pochybnosti, či je to zrovna najlepší nápad. Predsa len to tam vyzerá už aj na mňa dosť divoko, ale Stale je domáci, tak hádam vie, čo robí. O pár minút už valíme nadol vysneženým potokom. Skalné úžľabiny strieda pasáž obrovských snehových bubnov nasledovaná krátkym kaňonom. Ľadopády, hlboké jazierka a snehové vankúše pripomínajúce gigantické huby vytvárajú rozprávkovú atmosféru. Často zastavujeme a kocháme sa týmto čarovným zákutím romsdalských hôr. Dokonca už pomaly prestávam myslieť na to, ako nepekne s nami vybabralo počasie pred dvomi hodinami na Sore Klauva. Chvíľkový optimizmus by nás však rýchlo prešiel, keby sme tušili, čo si pre nás počasie pripravilo na ďalšie týždne...

Snehové preveje nad V stenou Snorthorrungenu
Vrchol Skarvenu (vľavo), V stena Loftskartindu a oblačnosť plížiaca sa zo západu
Na Sore Klauva sme šlapali JZ rebrom, rýchlo sa približujúca oblačnosť (v pozadí) nás dobehla o 15 minút...
Ani na Sore Klauva som si neodpustil obligátnu vrcholovku (v pozadí Klauva)
Freerajder Stale a nechutná difúzka na JV rebre Sore Klauvy
Potoková zábava začína krátkym strmým kaňoníkom, ktorý bolo treba šusovať (šírka 1 m)
Stale lyžuje pasáž snehových bubnov v strednej časti potoka
Stale na snehovom bubne, z ktorého bolo treba skočiť 3-4m vysokú stienku
V spodnej polovici krásu rokliny dotvárali ľadopádiky a jazierka s vodou
Niektoré jazierka boli dosť hlboké na to, aby sa v nich človek v prípade pádu utopil
Snehové huby (chvíľu sme rozmýšľali, že ich zoskáčame, ale zhora ich nebolo dobre vidieť, tak sme ich radšej oblyžovali pravou časťou rokliny)
Cestou späť na trajekte medzi dedinkami Afarnes a Solsnes

 

 

 

 

 

 

 

 

Výber marcových fotiek nájdete vo fotogalérii Nórsko 2010

 

<<<  články APRÍL    |    články FEBRUÁR  >>>