Jet Stream

10 | 2012

... STORY O PRELEZE JEDNEJ Z NAJŤAŽŠÍCH CIEST V TATRÁCH ...

 

6:50, budíček. V noci som spal asi dve hodiny, nepomohli ani štople v ušiach. V hlave treští a svaly sa ozývajú únavou ešte viac než včera. Zase jedna z hlučných víkendových nocí v preplnenej Brnčalke. Pokrčený ako alobal vychádzam z trasúcej sa hospodárskej budovy, v ktorej práve začal veselo bafkať naftový generátor. Takto biedne som sa pred pokusom v Jet Streame ešte necítil. Ani Kukovi nie je bohvieako, asi na neho lezenie nejaká jesenná viróza. 

Jastrabia veža (na fotke vpravo) pri pohľade od Zeleného plesau výrazným žľabom (S3, E1+, 35-42°, modrý ťažký, prevýšenie: do doliny medzi Kirketaketom a Kjovskartindom: 800 m, ku Kavlisetre: 1050 m, fotené: 30.03.2010)

Jastrabka od Zeleného plesa

Chvíľu sa v duchu pohrávam s kacírskou myšlienkou vykašľať sa dnes na Jet Stream a ísť radšej domov dospať nedospané. Definitívne rozhodnutie však nechávam na neskôr a s heslom PO VÝDATNÝCH RAŇAJKÁCH MÚDREJŠIE RÁNO vyťahujem zo zapareného mikroténového sáčka zvyšky slaninovo-debrecínskej bagety, ktorú som si včera kúpil v žilinskej menze za študentských 80 centov. Prežúvajúc bagetu sa flegmaticky dívam na rozospatých ceprov, ktorí mieria do umývarky vyzbrojení kefkou a zubnou pastou. Samozrejme, ranná hygiena musí byť! Dojedám bagetu a kloktajúc čistou vodou sa snažím neutralizovať pH vo svojich ústach. Moc to nepomáha, v ústnej dutine stále cítim mazľavú chuť slaniny a margarínu. Ale čo by človek chcel za 80 centov, že? V duchu zdravej športovej výživy si pre istotu ešte dávam ako dezert pravú slovenskú horalku. Kuko medzitým zohnal v chate nejaké lieky proti migréne, ktorou trpí od včerajšieho večera. Veru, riadne lezecké duo dnes mieri do Jet Streamu! Keby niekto tušil, že v takomto biednom fyzickom a psychickom stave chceme ísť skúšať jednu z najťažších tatranských ciest, asi by si len poklepkal po čele. Avšak vzhľadom na posledné pokusy v Jete som nadobudol pocit, že čím viac rozbitý idem cestu skúšať, tým lepšie pokusy v nej dávam. Podľa tejto logiky by som to mal dnes v pohode preliezť, cítim sa totiž totálne pod psa...

 

Nástup cez prahy Zmrzlých dolín absolvujeme bez očakávaných zažívacích ťažkostí, dokonca v štandardnom čase cca 1:15h od chaty. Pod stenou zisťujeme, že rosničky to so 17 stupňami pre 1500 m.n.m. nepreháňali. Pre nás to pri bezoblačnej oblohe v JV stene Jastrabky, kde od rána pečie slnko, znamená asi tak 25 stupňov a rozpálenú skalu. Dnes navyše nefúka vietor, takže

JV stena Jastrabky so zakreslenou líniou cesty Jet Stream (10-/10 PP, 120 m, 4 dĺžky: 7+, 10-/10, 9, 6, bodkovane je naznačený nástup pod stenu z Malej Zmrzlej doliny a zostup z rampy smerom do Červenej doliny)

Zákres Jet Streamu

s optimálnym trením sa môžeme rozlúčiť. Ďalší negatívny faktor, no ja sám seba snažím presvedčiť, že podľa spomínanej logiky by všetko, čo sa na prvý pohľad javí ako negatívne, malo práve naopak zvýšiť šancu na prelez. „Áno, určite to tak je, choď do toho na plné gule!“, ozýva sa moje pozitívnejšie zmýšľajúce ja. „Choď sa radšej domov vyspať...“, flegmaticky namieta druhé ja. Po chvíľke vnútorného dialógu začínam byť sám zo seba trochu zmätený, ale na to som si za tých 27 rokov, čo so sebou žijem, už dávno zvykol. Šalamúnsky teda skúšam delegovať rozhodnutie LIEZŤ ČI NELIEZŤ na Kuka. Ten však nejaví výraznejšie známky lezeckého entuziazmu, namiesto toho len nehybne sedí v tráve s hlavou medzi kolenami. Tabletky proti bolesti hlavy evidentne nezabrali. Hmm, dnes medzi nami naozaj vládne veľmi zvláštna lezecká atmosféra. Ale keď sme to už dobojovali až pod nástup, bola by škoda nedať aspoň jeden pokus, zhodujem sa nakoniec s Kukom...

 

„Fokinel, to šmýýýýkaaaa!“, kričím letiac spod druhého nitu. Skala je podľa očakávania rozpálená a na mádžovanie nie je v prvom bouldri kľúčovej dĺžky šanca. Dávam druhý pokus, no znova predčasne letím. Slabo až mierne deprimovaný sa spúšťam na štand a rozmýšľam čo ďalej.

Detail JV steny Jastrabej veže pri pohľade z prahu Malej Zmrzlej doliny (kľúčová dĺžka Jet Streamu vedie ľavou časťou výraznej bielej platne) - fotil Adam Kokot

Detail JV steny

Po krátkej úvahe sa predsa len rozhodujem, že dám ešte jeden pokus – možno posledný toho roku, pretože o pár dní má prísť výrazný fekál, dážď, ochladenie, sneh. Jednoducho spočítané - buď to teraz fuknem alebo bude jetstreamovská odysea pokračovať až o rok. Obúvam lezečky a začínam liezť prvé metre. Kútik pod prvým nitom už poznám naspamäť a pri lezení prakticky nemusím rozmýšľať, čo mám robiť. Telo bezchybne vykonáva zadanú inštrukciu NEFRFLI A LEZ!, ktorá je po cvaknutí prvého nitu aktualizovaná o príkaz ZABER NA 99%! Nasleduje brutálnych 13 krokov s maximálnym využitím dostupných fyzických kapacít, ktorých produktivita je v posledných dvoch dynamách zvyšovaná malou dávkou adrenalínu. Následne dochádza k úspešnému cvaknutiu druhého nitu a potom tri ľahšie prešahy do dobrých chytov, kde nastáva fáza relatívneho odpočinku. Fyzická konsolidácia v oddychovom fleku je sprevádzaná silným fučaním a snahou o okysličenie napumpovaných predlaktí. Po približne desiatich minútach lezecký algoritmus pokračuje krátkym traverzom doľava nad druhý nit a relatívne ľahšou sekvenciou priamo nahor cvakajúc dva copperheady patriace do skupiny RADŠEJ PRUDKO NEPADAŤ, LEN ODSADÁVAŤ! Po ďalších štyroch metroch nasleduje tretí nit, kde však nie je veľa času na rozjímanie, a tak len rýchlo premádžovať, v duchu zopakovať ďalšie kroky a začať s realizáciou ultimátneho príkazu ZABER NA MAX! Hlavne žiadne zbytočné premýšľanie – to som tu už pár krát skúšal a vždy som sa kvôli tomu krásne preletel smerom nadol. Treba ísť ako stroj, bez jedinej chybičky, bez jediného zaváhania. Akékoľvek pokusy o improvizáciu budú v tejto pasáži znamenať nekompromisnú prehru v rozohratej partičke so zemskou príťažlivosť, ktorej silu pociťujem každým ďalším krokom intenzívnejšie. Tak teda poďme na to! Prvý bouldrík nad tretím nitom preliezam bezchybne a stále cítim silovú rezervu. Na štand mi chýbajú už len štyri ťažké kroky. Prvé tri triafam presne, zostáva posledný ťažký krok, v ktorom som pri predchádzajúcich pokusoch vždy padol. Maximálne sústredený dynamicky prešahujem do chytu na štandovej polici a zrazu... Neletím! Namiesto toho sa končekmi prstov stále držím skaly. Konečne! Už len nespraviť nejakú blbosť v posledných troch ľahších krokoch a cvakám štand. Super! Po pár minútach fyzickej a psychickej konsolidácie vyťahujem zdola bágel a istím Kuka. Popri tom si však uvedomujem, že stále nemáme vyhrané. Čaká nás ešte tretia dĺžka, ktorá je síce prakticky len o nejakých troch-štyroch ťažkých krokoch v bouldríku hneď vedľa štandu. Lenže v tejto horúčave to určite nebude zadarmo, preto som rozhodnutý, že ak nefuknem boulder prvým pokusom, počkám dve-tri hodinky, kým slnko zájde a skala trochu vychladne...

 

Čakať nebolo treba – bouldrík ma pustil hneď na prvý pokus a ľahučká štvrtá dĺžka už bola len za odmenu. Sedím na poslednom štande a doberajúc Kuka si až teraz naplno uvedomujem, že sa nám to konečne podarilo. Pociťujem úľavu a spokojnosť zároveň. Úľavu z toho, že všetka tá námaha okolo Jet Streamu nakoniec nebola zbytočná. Spokojnosť však nepramení len zo samotného prelezu jednej z najťažších ciest v Tatrách. Je to predovšetkým spokojnosť z toho, že môžem byť v horách, v Prírode, ďaleko od zhonu mestského sveta. Samotný lezecký výkon na hranici mojich fyzických možností je len akýmsi nástrojom, ktorý tieto pocity šťastia a spokojnosti znásobuje a ktorý mi umožňuje vnímať krásy Prírody intenzívnejšie. Zároveň však pociťujem aj istú formu smútku a obavy. Obavy z toho, že tento dobrodružný život nemusí trvať večne. Obavy z toho, že si o pár rokov zvyknem na život, ktorý väčšinová spoločnosť považuje za normálny. Obavy z toho, že v budúcnosti prestanem mať odvahu nasledovať svoje sny, čím prídem o vnútornú slobodu, ktorá sa naspäť získava len veľmi ťažko. Jet Stream pre mňa predstavuje ďalší zo splnených snov. Pripomína mi, že skutočne žijem život, aký žiť chcem a nie život, na ktorý by som si musel zvykať proti svojmu vnútornému presvedčeniu. Pevne verím, že ani v budúcnosti nepoľavím v nastúpenej ceste životom a že budem svojím konaním motivovať aj ostatných, aby sa napriek všetkým prekážkam odvážili ísť za svojimi snami a snažili sa ich premienať na realitu...

 

P.S. Moja veľká vďaka patrí (už tradične) bráchovi Rasťovi, ktorý so mnou chodil do Jetu počas prvých pokusov. Takisto sa chcem poďakovať chatárovi a personálu Brnčalky za to, že sa pre nás za symbolický peniaz vždy našlo v chate nejaké miesto na prespanie a tiež za neopakovateľné zážitky pri jazde v ich masážnom Shakeri.

 

P.S.2 Článočky o Jet Streame publikované v časopise Horolezec 6/2012 a Montana 6/2012 nájdete vo formáte PDF na stránke O MNE v časti Publikačná činnosť