Expedícia nemocnica

15 | 03 | 2021

Zlomená drieková chrbtica, potrhané väzy v kolene, pomliaždená stehenná kosť, rebrá a krčná chrbtica, otras mozgu, atď. Dobitý a polámaný ako po zrážke s kamiónom ležím na JISke traumy v Poprade. Pred chvíľou mi operovali zlomený chrbát a vraj sa už o dva-tri dni budem môcť postaviť na nohy. Primár sa ma pýta, či to bola moja prvá operácia. Áno, prvá. Prvá zlomenina v živote a hneď chrbtica. Pripomína mi to moju prvú pokutu za rýchlosť, ktorú som pred dvomi rokmi dostal zrovna v Nórsku a hneď za 470 Eur. Našťastie sa predvčerajšia pekelná rýchlojazda zo Soliska zaobišla bez porušenia nervov a v optimálnom prípade by som mal byť za pár mesiacov znovu fit bez trvalých následkov. Každopádne, najbližšie mesiace asi nebudú patriť k môjmu najkrajšiemu životnému obdobiu, no aj takéto skúsenosti patria k životu a dokážu posunúť človeka opäť niekam ďalej...

 

Expedícia nemocnica


Jar zvyčajne trávim 3-4 týždne na skialpinistickej expedícii v zahraničí. Tento rok si trochu nečakane namiesto zahraničia servírujem vyše trojtýždňový pobyt v nemocniciach pod Tatrami. Pod Tatrami, ktoré pokladám za svoju srdcovku a určite jedno z najkrajších pohorí našej Planéty. Zároveň však máme smolu, že Tatry sú extrémne veterné pohorie. V zime len výnimočne príde nejaké sneženie bez silného vetra, ktorý je v Tatrách hlavným strojcom lavínového nebezpečenstva a veľmi často vytvára zákerné situácie. Najmä v komplexnom členitom teréne strmých tatranských stien popretkávaných spleťou žľabov a rebier, kde sa po snežení s vetrom môžu snehové podmienky meniť z metra na meter. Keď sa k tomu pridá exponovaný terén, človek si nesmie dovoliť spraviť žiadnu chybu, pretože akékoľvek zaváhanie alebo nepozornosť sa mu môže kruto vypomstiť. Nie darmo sa extrémne lyžovanie porovnáva s free solo lezením...

 

My sme chybu urobili. Išlo síce aj na tatranské pomery o extra zákernú situáciu, no i tak išlo o našu subjektívnu chybu. Či si to človek pripustí alebo nie, pri lavínach ide takmer vždy o subjektívne zlyhanie vyplývajúce z nesprávneho rozhodnutia. A je jedno, či ide o mechanicky odtrhnuté dosky, strhnutie splazom z tepla či zasiahnutie lavínou v údolí, ktorá niekomu či už samovoľne alebo s prispením iného padne na hlavu. Výnimkou sú možno len katastrofické lavíny, ktorých dosahy a následky nevieme presne predpokladať (napríklad tragédia v hoteli Rigopiano v Taliansku spred štyroch rokov). A tiež situácie, pri ktorých zásadne zlyhajú informačné zdroje, na základe ktorých robíme rozhodnutia (napríklad naše lavínové nešťastie pod Dhaulágirí v roku 2014). V ostatných prípadoch sú lavínové prúsery výsledkom subjektívnych chýb, tak ako to bolo aj v našom prípade na Prednom Solisku. Pri spätnom pohľade sa natíska otázka, kde sa stala chyba, ktorá nás takmer stála životy a kvôli ktorej sa teraz všetci traja budeme najbližšie mesiace vylízavať z ťažkých zranení. Podrobnejší rozbor tu nebudem do detailov pitvať - to si necháme na naše lavínové kurzy, kde na to bude dostatok priestoru v závere prednášok pri analýzach lavínových nešťastí a nehôd. Tu len stručne - nikdy nenechajte zatieniť intuíciu svojou mysľou. Myseľ a rozumové aspekty majú svoje prioritné miesto pri plánovaní túry doma, no v doline, na svahu alebo v stene je prvoradá intuícia...

 

Z myšlienok ma vytŕha sestrička, ktorá mi prišla do brucha pichnúť pravidelnú dávku fraxiparínu. Pýta sa ma, či mi toto všetko stálo za to. Stálo. Za tých vyše 30 rokov mi bytie v horách prinieslo nespočetné kvantum zážitkov, skúseností, pozitívnej energie a vnútornej radosti. Do hlbších filozofických sfér radšej nezachádzam, pretože ako klasik kedysi múdro povedal - neznalým to nevysvetlíš a zasväteným to vysvetľovať netreba. Takisto ako fakt, že život v horách okrem pozitívnych zážitkov vždy so sebou nesie aj určitú mieru rizika. Rizika zranenia alebo smrti, ktoré sa nedá úplne eliminovať ani dlhoročnými skúsenosťami. Keby sme sa na to pozreli z pohľadu štatistiky - čím častejšie sa pohybujeme v horskom teréne, tým je väčšia pravdepodobnosť prúseru. Skúsenosti môžu do istej miery znížiť toto riziko, ale nevylúčia ho úplne. A to ani v prípade, keby bol človek stroj a nerobil by žiadne ľudské chyby. V tom prípade by sa možno dalo vylúčiť riziko subjektívneho zlyhania, no stále by ostávala určitá miera objektívneho rizika. Hlavne keď sa tak často pohybujem v komplexnom a na rozhodovanie náročnom skialpinistickom teréne. Musel by som mať obrovské šťastie, aby sa mi pri mojom intenzívnom životnom štýle zasvätenom horám a lyžovaniu strmých zasnežených stien celý život nič vážne nestalo. Okrem toho riziko je prítomné všade okolo nás, nie len v kopcoch - v meste, na cestách, na mori, pod zemou, v prírode, všade. Je na každom z nás, či všetko to pozitívne, čo v nás dokážu hory odhaliť, prevyšuje mieru rizika s tým spojenú. Ja v tom mám jasno a budem sa tešiť na ďalšie pekné zážitky v horách, ktoré môžem zdieľať spolu so svojimi blízkymi, kamarátmi či hosťami. Už sa len poriadne zrásť, trochu rozhýbať a znova frčíme naplno...

 

(podrobnejšie informácie o našej lavínovej nehode nájdeš v článku Solisková pasca)